Na svojom konte má okolo 2000 skladieb, dve opery, štyri muzikály, 600 tanečných piesní, množstvo scénickej hudby k činohrám, rozhlasovým a televíznym hrám, ako aj hudby k filmom. Zhudobňoval poéziu, skomponoval viaceré zborové skladby, upravoval ľudové (folklórne) pesničky, tvoril skladby pre deti a nevyhol sa ani židovským piesňam. Spolupracoval so známymi orchestrami Karla Vlacha, Gustáva Broma, Karla Krautgartnera či Ladislava Štaidla. Medzi najväčšími hudobnými slovensko-českými legendami – alebo ak chcete najzvučnejšími menami slovenského a československého šoubiznisu – neexistuje nikto, s kým by nespolupracoval. Keď v roku 2017 získal „Veľkú cenu SOZA za celoživotné dielo“, novinár Erik Kollárik v jednom zo slovenských týždenníkov napísal: „V histórii slovenskej a československej populárnej hudby nie je veľa umelcov, ktorí by si toto prestížne ocenenie zaslúžili viac než on.“ Reč je o hudobnom skladateľovi, klaviristovi a v neposlednom rade dirigentovi Igorovi Bázlikovi, ktorý 5. decembra 2021 oslávil jubilejné 80. narodeniny.
„Vo svojej tvorbe inklinoval spočiatku k javiskovej tvorbe, filmu a neskôr sa prezentoval veľkým počtom piesní a skladbami s rôznymi netradičnými formami a obsadením. Vo svojich dielach sa prejavuje ako pohotový skladateľ hudby rôznych žánrov a foriem, najmä tam, kde môže uplatniť prvky populárnej muziky, džezu, beatu ako aj ľudovej hudby,“ konštatujú v knihe „100 slovenských skladateľov“ jej autori Marián Jurík a Peter Zagar. Igor Bázlik, mimochodom rodák z Banskej Bystrice, je muzike oddaný od nepamäti. „S hudbou som spätý v podstate už od narodenia,“ začína svoje rozprávanie. „Moja matka vyučovala hru na klavíri a tak svet tónov bol vždy neoddeliteľnou súčasťou môjho bytia. Preto po maturite na Jedenásťročnej strednej škole v Banskej Bystrici v roku 1958 som takmer zákonite šiel na konzervatórium, ktoré som potom navštevoval v Bratislave. Spomínam si, ako som si podal prihlášku a ako sa ma pri skúške spýtali, či by som nechcel chodiť aj na kompozíciu. Skúšku som zložil a tak ma prijali okrem odboru klavír aj na ňu.“ Po úspešnom absolvovaní konzervatória (1962) nastúpil na Vysokú školu múzických umení (VŠMU), v ktorej pokračoval v štúdiu kompozície a dirigovania a ukončil ju v roku 1966. „Názov diplomovej práce: Symfonietta pre veľký symfonický orchester,“ spomína na záverečné skúšky Igor Bázlik.
Dodnes je hrdý na fakt, že mu osud určil študovať kompozíciu priamo u velikána Alexandra Moyzesa. „Táto skutočnosť mi neskôr otvorila dvere do súboru Lúčnica,“ priznáva hudobný matador. Tam sa potom preslávil najmä ako autor hudobnej kompozície na tanec Mak, ktorý majú lúčničiari v repertoári už viac než tridsať rokov. Bázlikovu umeleckú dráhu však značne ovplyvnila aj ďalšia výrazná skladateľská osobnosť – Tibor Andrašovan. Pikantné je, že autor hudby k prvému slovenskému filmovému muzikálu „Rodná zem“ bol jeho strýkom. „Moja mama bola Tiborova sestra,“ vykresľuje rodinné zväzky, „preto som mal možnosť byť neraz pri ňom, keď tvoril. Dalo mi to veľmi veľa a výrazne to ovplyvnilo moju neskoršiu tvorbu.“ V priebehu štúdia na VŠMU síce u neho prevládala vážna hudba, avšak... „Už počas štúdia na konzervatóriu sa u mňa prejavila náklonnosť k tanečnej hudbe, keď som na klavíri hrával v tanečných kapelách. Hrali sme na študentských hudobných večierkoch,“ loví v pamäti Igor Bázlik.
Ako absolvent VŠMU bol prijatý do Československého rozhlasu v Bratislave na pozíciu hudobného redaktora a neskôr tam pôsobil ako hudobný režisér. Až do roku 1979, kedy sa rozhodol pôsobiť v slobodnom povolaní ako hudobný skladateľ, dirigent, hráč na klávesových nástrojoch a taktiež ako pedagóg hudobno-dramatického odboru Konzervatória v Bratislave.
Ako sa však ku komponovaniu tanečnej hudby vlastne dostal? „Bolo to krátko po skončení štúdií, v roku 1966. Viacerí priatelia a kolegovia ma sústavne nabádali, aby som komponovanie piesní skúsil. Tak som napísal prvú skladbu, dal som jej názov ‚Autostop‘. Neskôr som na Kaušitzov text – bolo to pre televíznu reláciu Vyberte si pesničku – napísal pieseň ‚Tráva a papradie‘. Získala tretiu cenu, čo bol môj prvý výraznejší úspech a veľký impulz k ďalšej tvorbe tanečných piesní,“ približuje okolnosti. Tak sa začala jeho úspešná kariéra skladateľa populárnych skladieb; za všetky spomeňme „Horoskop“, „Cesta späť“, „Daruj mi dážď“, „Mladý barman“ či „Túžba“...
Práve skladba „Túžba“ v interpretácii Heleny Blehárovej mala v ranej ére tvorby Igora Bázlika prelomový význam, keď v súťaži Vyberte si pesničku získala 1. miesto. „Vznikla v čase, keď tento typ piesní začal ,letieť‘. Helena Blehárová ju veľmi dobre podala a tým získala veľkú publicitu. Skladba je ľahko zapamätateľná, čo prispelo k jej rozšíreniu v poslucháčskej verejnosti,“ vyjadril svoj názor v časopise Populár ešte v roku 1970. Neskôr poznamenal: „Úspech skladby nezaručuje len notový záznam. Dôležité je dobré aranžmán, dobrý text a, pochopiteľne, aj dobrý spevák. Pri mojich skladbách došlo k tejto súhre a preto mali predpoklady stať sa úspešnými.“ S piesňou „Mladý barman“ sa zase na Bratislavskej lýre 1966, kedy sa konal jej prvý ročník, predstavil Zdeněk Sychra. Akokoľvek na premiére Bázlik ako autor ešte nezabodoval, v roku 1973 už bolo všetko inak. To preto, že Karol Duchoň a Eva Kostolányiová, ktorí súťažili s jeho piesňou na text Tomáša Janovica „Chvála humoru“, vydobyli striebornú Bratislavskú lýru. Rovnaké ocenenie si prevzal za skladbu „Pieseň z obloka“ (interpretovala ju Marika Klesniaková) aj na Lýre v roku 1977.
Výpočet osobností, ktoré s Igorom Bázlikom spolupracovali, je značne dlhý a preto pre obmedzený priestor v časopise uveďme iba niektoré z nich: Helena Blehárová, Marika Gombitová, Tatjana Hubinská, Marika Klesniaková, Jana Kociánová, Zora Kolínska, Eva Kostolányiová, Marcela Laiferová, Eva Máziková, Marcela Molnárová, Monika Stanislavová, Karol Duchoň, Dušan Hlaváček, Ivan Krajíček, Viktor Sodoma, Peter Stašák, Zdeněk Sychra... Pripomeňme, že Bázlik sa venoval aj sakrálnej hudbe a jeho srdcovou záležitosťou sa stalo i zhudobňovanie básní. Skomponoval napríklad cyklus piesní na básne Milana Rúfusa Modlitbičky. „Ale aj ‚Ave Evu‘ Jána Kostru či diela Ladislava Novomeského, Miroslava Válka a Violy Muránskej,“ spomína rozhlasovú režisérsku legendu, ktorá písala i básne. Uveďme aj jeho spoluprácu s Pavlom Hasprom, ktorého dvorným autorom hudby režisérových predstavení bol tvorca „Husárov“ (1973) či „Plných vreciek peňazí“ (1975) dlhých dvadsať rokov.
Vymenovať aktivity, ktoré Igor Bázlik dodnes má, či rozpovedať všetky jeho zásluhy, ktorými výrazným spôsobom ovplyvnil dianie na slovenskej a československej hudobnej scéne, je v tomto článku priam nemožné. Mám tú česť sa s touto hudobnou osobnosťou poznať už od roka 2002. Zoznámili sme sa v klube rock‘n‘rollového speváka a gitaristu Vaska Velčického, kam často so svojou vtedajšou životnou partnerkou Monikou Stanislavovou chodieval. Na Igorovi Bázlikovi (ako klavirista som s ním rýchlo našiel spoločnú reč a vypočul si aj jeho cenné rady) si vari najviac možno ceniť jeho skromnú a žoviálnu povahu. Publicista Stanislav Bachleda o ňom raz napísal: „Ťažko si aj v súčasnosti predstaviť slovenskú populárnu hudbu bez tvorby skladateľa Igora Bázlika. Viem, mnoho mladých ľudí vyznáva iné žánre, iný zvukový ideál, no bez tvorby predchádzajúcich desaťročí by bol nasledujúci vývin sporný. Jeho piesne sa vždy vyznačovali kompozičnou dôkladnosťou, formovou precíznosťou, najmä však melodickou nápaditosťou. Preto sú dodnes hrávané, aj keď nezaslúžene zriedkavejšie, než by sa patrilo.“ Igor Bázlik vo svojej jedinečnosti a originalite pôvodnej domácej umeleckej tvorby splnil svoje poslanie. Napriek tomu veríme, že ešte „nepovedal posledné slovo“. A tak mu pri príležitosti jeho okrúhleho jubilea (aj v mene redakcie Nového Populáru) na záver poprajme najmä veľa zdravia a množstvo tvorivých síl do ďalších rokov.
ANDI RAY HAVERDA
Foto archív Igora Bázlika