Zomrel Vangelis, Eurovíziu vyhrali Kalush Orchestra z Ukrajiny, Svyatoslav Vakarčuk z Okean Elzy natočil pre benátske Biennale klip „Obijmi mene“ v ruinách Paláca práce v zbombardovanom Charkove, v budove, ktorá predtým prežila dve svetové vojny. Mrmláci mrmlú, že Eurovízia je spolitizovaná a ja som si kvôli tomu pozrela po viacerých desaťročiach celý záznam, aby som zistila, že Kalush Orchestra by si zaslúžili vyhrať, aj keby to celé nebolo emočne nabité sympatiou ku krajine napadnutej a dobývanej ruSSkom. Mrmláci budú mrmlať ďalej. Múzy však tiež nemlčia a mlčať nebudú.
Asi je naozaj povážlivo, keď už aj hlavná a večná báryšňa i dežurnaja sovietskej i ruskej pop music, Alla Pugačeva, s vyznamenaním od a fotiaca sa s hlavným Voldemortom, ušla. A rýchlo natočila aj čosi protivojnové, zabudnuteľné. Pravda, ženičky spomínajúce na sexuálne rozvernú a uškriekanú pubertu, keď jedinou antikoncepciou boli interrupcie, proti ktorým možno práve dnes tak broja, sa môžu asi rozliať nostalgiou pri „Milionoch alych roz“ zaslúžilky Ally, netušiac ani, že originál (1981) sa volá „Davaja Marina“ a je to veľmi lyrická pieseň lotyšských autorov Raimunda Paulsa a textára Leonsa Briedisa v interpretácii Aje Kukule a Ligy Kreicbergy. Nemá nič spoločné s roztlieskavacím estrádnym aranžmá, ktoré poznáme zo sovietskej verzie. Text nie je práve optimistický – hovorí o Marine, ktorá síce dala život dcére, ale zabudla jej dať šťastie. A má i, prepytujem, existenciálnejší rozmer, lebo Marina je v lotyšskej mytológii niečo ako bohyňa zeme, dávajúca život. No a Andrej Voznesenskij, sovietsky básnik, ktorý dokázal zázračne lavírovať medzi statusom oficiálneho, sovietskymi uznaniami ovenčeného poeta a pritom nesúhlasiť s okupáciou Československa napríklad, napísal pre Allu alternatívny text, ktorý si ale vypožičal príbeh zo života gruzínskeho výtvarníka Nika Pirosmaniho. Toľko rúSSkije prešmyčky a zádrhele a falošné našské nostalgie.
A potom je tu súčasnosť a objavovanie nielen celkových ukrajinských reálií, ale napríklad práve hudby, ktorá hrá takú obrovskú rolu v udržiavaní morálky v boji a je pritom tak lyrická, tak nepateticky oduševnelá, nesená tak krásnymi hlasmi a má tak tragický spoločný podtext. Oleh Psyiuk, frontman Kalush Orchestra sa po víťazstve v Eurovízii hneď vracal späť do služby v územnej obrane, rovnako je v nej aj Vakarčuk či Andryj Khlyvniuk z Boomboxu, ku ktorého interpretácii „Červenej kaliny“ sa pridali Pink Floyd.
Silu hudby a múz nemožno podceňovať. Keď sme na Slavíne v máji počúvali svedectvá žien z Ukrajiny a pomaly sa prepadali pod tou tiažou, akonáhle prišla k mikrofónu mladá dáma a zaspievala Červenú kalinu, ťažoba sa zázračne začala premieňať na ľahkosť, na nádej, na túžbu. Nuž, nevieme momentálne, či raz z tých hlavní predsa len nevybuchnú kvety, ale aj keď nie, stále si na úplný záver môžeme púšťať Vangelisa a jeho nadpozemsky krásny podmaz apokalyptických „Tears in Rain“ (Sĺz v daždi).
NINA JASSINGEROVÁ