Osobitý prešovský hudobník Edo Klena sa na folkovej a klubovej scéne pohybuje úspešne už viac ako tridsať rokov. Sám s gitarou a s kapelami Núdzový východ, Východ a Klenoty vystupuje nepretržite od roku 1986. Vyšlo mu sedem albumov. O tom novom, ôsmom, ale aj o tvorbe a živote sa s ním porozprával Rado Mešša.
Tvoje muzikantské začiatky sa datujú do roku 1986, ale začalo to určite skôr. Aké boli tvoje hudobné prvopočiatky? Čo ťa k hudbe dostalo a kto ťa v začiatkoch ovplyvnil?
Hudbu som miloval odmalička, veľa som si spieval. Brat odkiaľsi priniesol gitaru, keď som mal štrnásť a keďže som videl, že kulturista zo mňa nebude (priniesol aj činky), gitara sa stala prostriedkom k zaujatiu pozornosti dievčat. Vtedy ma ešte neovplyvňovalo asi nič, ale viem, že keď som počul prvýkrát Deep Purple, tak som mal zimomriavky, ale objavoval som aj funky a Michaela Jacksona. Socialistickou hudbou som vtedy mocno pohŕdal, až neskôr som si aj v nej našiel svoje.
Ako prebiehal štart a rozbeh tvojej folkovej dráhy?
Po vojenčine som spoznal českú folkovú scénu a začal som uvažovať o tom, ako napísať dobrý slovenský text o všedných veciach a „všedných“ ľuďoch. Prihlásil som sa na Politickú pieseň Prešov s piesňou Somrák. Zo začiatku som hrával „ako taká kuriozitka“ v prestávke na koncertoch zábavnej skupiny Mloci. Neskôr som sa prihlásil na Martinské folkfórum a tam malo moje vystúpenie veľmi pekný ohlas, spoznal som pesničkárov z bratislavského Slnovratu, dostal som pozvanie na Folkovú zimu na Garde a mnoho iných koncertov...
Popri úspechoch ťa v osemdesiatych rokoch stretávali aj nepríjemnosti a zákazy...
Neboli to už päťdesiate roky a akýkoľvek zákaz ti skôr zvyšoval kredit a publicitu. V roku 1989 som sa už politicky veľmi angažoval, takže ma za zbieranie podpisov pod petíciu Niekoľko viet odsúdili s podmienkou... ktovie, ako by to dopadlo, ale režim našťastie padol.
Začínal si a zviditeľnil sa ako pesničkár s gitarou. Ale stále ťa to ťahalo ku kapele a rocku...
Mojím vzorom totiž neboli Okudžava či Nohavica, ale skôr Springsteen. Nikdy som nechcel byť iba solitér, takže spojenie s muzikantami z kapely Ali Ibn Rachid (gitarista Daniel Hurtuk, bubeník Vlado Šipoš, saxofonista Janko Višňovský) plus starý kamarát Dušan Papp na base a Aleš Řezáč na harmonike, bola na konci osemdesiatych super výzva. Elektrická gitara ma priťahovala, aj keď definitívne som po nej siahol až o pár rokov neskôr, pri založení kapely Klenoty.
Od deväťdesiatych rokov sa mnohí pesničkári potýkali s autorskou krízou. Zobrali im nepriateľa a zrazu akoby nebolo o čom spievať. V tvojom prípade sa to nestalo...
Veľa ľudí to tak vníma, že pesničkár = protestsongy, preto sa asi dnes mnoho mladých pesničkárov zaklína rôznymi prívlastkami, pretože byť iba pesničkár znamená byť staromódny, ale ak si napríklad alternatívny pesničkár, to je už niečo iné ☺. Nikdy som nechcel byť ako Kryl, nie som majiteľom žiadnej pravdy a vo svojej tvorbe som sa nevyhol hlúpostiam. Snažím sa len písať piesne o všetkom okolo a chcem to robiť aspoň trošku inak, ako ostatní.
Aj hudobne sú tvoje skladby multižánrové a nemáš problém vybrať sa na výlet do rôznych štýlov a ich kombinácií. Vzniká výsledný hudobný tvar a žáner skladby pri aranžovaní s kapelou, alebo máš už od začiatku jasné, ako to bude vyzerať v konečnej fáze?
Hudba je zábava, pustím sa do hocičoho, čo len trochu dokážem a čo ma priťahuje. Nechcel by som mať kapelu, ktorá ako začne, tak skončí, rovnaký zvuk, podobné aranže, skrátka nuda po 10 minútach. Väčšinou prinesiem do skúšobne hotovú pieseň – melódiu a text, do aranžov kecá každý, chlapci si tam čoraz častejšie pridajú to svoje, ale urputne bojujem o svoje právo veta.
Väčšinu skladieb si píšeš kompletne sám. Máš niekoho, kto sa na to vie nezainteresovane pozrieť, prípadne pripomienkovať?
Piesne, ktoré hrávam sám, zahrám väčšinou najprv svojej žene, tá mi povie svoje, ale nie vždy ma to odradí ☺. Kapela mi dáva nemilosrdne najavo, čo hrať so mnou nebude, takže pokiaľ nie sú všetci za, pieseň sa nehrá.
V celej tvojej tvorbe sa striedajú lyrické a intímne výpovede s textami, ktoré ostro kritizujú alebo s humorným nadhľadom, či aj bez neho poukazujú na problémy v spoločnosti. Ktoré sa ti píšu lepšie a ktoré viac zaujímajú publikum?
Poznáš to - v živote to s nami lieta hore-dole. V akom stave sa nachádzam, taká pieseň vzniká. Ľudia na koncertoch si aj poplačú aj zaskáču. Máme rôznorodé publikum, väčšina si tam to svoje nájde. Zatiaľ je to stále tak, že ja a kapela sa chceme dobre zabaviť. Naši ľudia už vedia, že to nebude celý čas hop, hop a ruka hore...
Ak by si sa mal sám hudobne niekam zaradiť, ako by si sa definoval?
Sám som pesničkár. S kapelou som rockový pesničkár. Doteraz si hral s mnohými muzikantmi. Ktorí a ako ovplyvnili tvoju tvorbu a hranie? Ak myslíš mojich spoluhráčov z kapiel Núdzový východ, Východ a Klenoty, tak vždy to bol aj životne, aj hudobne trochu iný príbeh, čo bolo iba dobre. Môžem ale povedať, že to boli vždy výborní muzikanti, v tomto som mal zatiaľ iba šťastie. Nebudem menovať nikoho, lebo si fakt myslím, že boli (a sú) skvelí všetci.
Aká je súčasná zostava kapely Klenoty?
Edo Klena (spev, elektrická a akustická gitara), Lukáš Valkučák (elektrická gitara), Jozef Marcin (basgitara) a Adam Kaščák (bicie). Čo máte teraz nové? V marci vyšiel vo vydavateľstve Hevhetia náš nový album Vata. Je to takmer šesťdesiat minút našej novej muziky v päťnástich piesňach. Veľmi sa tešíme na jeho živé predvedenie. Od apríla máme prichystanú celkom slušnú klubovú tour, na ktorú potom naviažu letné festivaly. (pozn.red: publikované v marci 2019)
Čo na albume Vata poslucháči nájdu a ako vznikal?
Album sme začali nahrávať na jeseň 2017 a dokončili sme ho o rok, treba ale dodať, že sme na ňom robili vždy iba na jeseň ☺. Provokáciu považujem za veľmi dôležitú súčasť umenia a Vata má ambíciu provokovať, ale nielen to. Ľudia na albume nájdu pesničku o tom, ako sa nechce v sobotu človeku pracovať, alebo oddychovku o problémoch s okuliarmi... Vata preto, lebo ľudia by sa radi mali ako vo vatičke a idúc za týmto cieľom niekedy nepozerajú na nikoho. Alebo aj preto, že sa momentálne ocitáme čoraz viac v obkolesení samej vaty prázdnych slov a hlúpej bezobsažnej zábavy, ktorá z nás robí hlúpych a bezobsažných ľudí.
Je na ňom aj silná skladba Milión Eur, ktorá vznikla ako tvoja spontánna pesničkárska akustická reakcia krátko po pohnutých slovenských udalostiach na konci februára 2018. Prečo si sa rozhodol dať ju v novej podobe na album?
Je to náš prínos. Nikomu z kapely nie je jedno, čo sa deje v krajine, kde žije. Priniesol som skladbu do skúšobne, chlapci ju prijali. Nacvičili sme ju, nahrali a budeme ju hrávať. Toto sa stalo na Slovensku v roku 2018. Ako sa z nej stal duet s Katkou Knechtovou? Keď som uvažoval o nahrávaní napadlo ma, že by to mal byť duet, kvôli tej symbolike, že zomreli chlapec a dievča a deti majú mamy a otcov. Katarína je z Prešova, skvelo spieva a poznáme sa. Počul som v tej piesni jej hlas. Bol som veľmi rád, že takto podporila mňa, aj túto pieseň. Všetci vieme, že ona to nepotrebuje.
Ďalším hosťom je iná známa prešovská Katka – Koščová. Ako vznikla táto spolupráca?
Keď žijete v Prešove a na ulici stretávate spevácke hviezdy, tak vás to skrátka nemôže nenapadnúť ☺. Celkom iná pieseň, celkom iný príbeh, škoda len, že sme pred zimou nestihli veselý klip, ktorý už bol prikrytý finančne aj dramaturgicky, ale počasie bolo proti a potom prišla zima... V tejto piesni som zase začul Katku Koščovú a ona do toho išla, takže sa teším. Prešov je v tomto super.
Pripravujete aj živú podobu albumu?
Ako som už spomenul, bude. Krst albumu sa uskutoční 5. apríla v novom klube Stromoradie v Prešove. Uvidíme, či sa nám podarí dostať na toto vystúpenie aj obidve speváčky, každopádne to bude pre nás veľká udalosť, kde nás podporia aj vokalisti a dychová sekcia. Následne bude prebiehať turné k albumu po Slovensku aj v Čechách.
K tvojim skladbám sa objavujú aj zaujímavé a nie veľmi tradičné videoklipy. Sú pre teba dôležité a ako vznikajú?
Klipy sú dôležité. Mám niekoľko spriaznených a nie veľmi drahých kameramanov. S publicitou, ktorú mám, si nemôžem dovoliť nič nákladné, ale klipy skrátka považujem za dôležitú súčasť všetkého, o čo sa snažím. Youtube je dôležitá podpora aj pre nás amatérov.
K tvojim skladbám sa objavujú aj zaujímavé a nie veľmi tradičné videoklipy. Sú pre teba dôležité a ako vznikajú?
Klipy sú dôležité. Mám niekoľko spriaznených a nie veľmi drahých kameramanov. S publicitou, ktorú mám, si nemôžem dovoliť nič nákladné, ale klipy skrátka považujem za dôležitú súčasť všetkého, o čo sa snažím. Youtube je dôležitá podpora aj pre nás amatérov.
33 rokov na scéne nie je málo. Išlo to vždy podľa tvojich predstáv?
Nejde to podľa mojich predstáv vôbec nikdy, ale teraz mám občas pocit, že už dosť ľudí v mojom okolí rešpektuje, čo robím a to je úplne najkrajší pocit, aký môže muzikant mať.
Je niečo, čo by si chcel ešte v hudobnej kariére dosiahnuť?
Prekročiť 1000 páčikov na našej facebookovej stránke. V dohľadnej dobe sa ešte nechystám zomrieť, čiže by som rád vydal síce akustický, ale dobre odšľapnutý album a hral veľa, veľa dzivých koncertov.
Čo plánuješ do budúcnosti?
Nehádať sa s manželkou.
RADO MEŠŠA
Foto Beata Kučkovská