Na vkusných plagátoch banskobystrického Divadla hudby sa objavil s dátumom 14. január 1969 program nazvaný „Spomienka na Electric“. Mnohým milovníkom beatovej hudby, a najmä návštevníkom spoločenských podujatí nielen v Banskej Bystrici, príde na um obľúbená skupina, ktorá tu hrávala v rokoch 1963-1968. V novembri ŠVK – Literárne a hudobné múzeum v rámci Cyklu osobností, ktorý v tomto roku načal už druhé decénium, oživilo spomienku na zlaté časy tohto bigbítového telesa za účasti pozvaných hostí: Viliama Šopoňa, Ivana Koreňa, Jozefa Meleka, Ivana Ondrejka, Ladislava „Bóka“ Škodu a Marcela Hanušku. Po prvýkrát sa tak za jedným stolom stretli zástupcovia všetkých (piatich) zostáv, s ktorými skupina v hodnotenom období pôsobila.
Spomienkové podujatie sa odrazilo od vzdania holdu zosnulým členom skupiny Miroslavovi Helcovi, Eugenovi Lehotskému, Jozefovi Šustekovi a Igorovi Konôpkovi. Reminiscencie mladosti a detstva, podporené obrazovým a video materiálom, rozvinuli ľudskú debatu, ktorá pokračovala ďalej vo veľmi priateľskej a neformálnej atmosfére s výzvou na pamätný koncert k 50. výročiu vzniku „Electricu“.
Skupina, ktorá v 60-tych rokoch prispela k zviditeľneniu Banskej Bystrice na mape slovenskej populárnej hudby, vznikla v októbri 1963 a jej zakladateľom a kapelníkom bol študent vtedajšej spojovej priemyslovky Viliam Šopoň. Veci sa ujal sám riaditeľ školy Albert Styk, ktorý splnil jeho požiadavky, a tak už o pár dní mala skupina elektroakustickú aparatúru v hodnote päť tisíc korún československých. Po výbere členov a intenzívnom cvičení sa uskutočnila premiéra už v decembri 1963, keď sa skupina predstavila v programe pod názvom Twist Electric.
V marci pred 47 rokmi obsadili chlapci v súťaži okresných hudobných skupín prvé miesto a pamätné bolo hlavne ich prvé koncertné vystúpenie v Ružomberku, kde hrali v zložení Viliam Šopoň (tenor saxofón), Jozef Mistrík (prvá gitara), Ivan Koreň (druhá gitara), Anton „Maxo“ Kovalčík (bicie nástroje) a František Bureš (klavír). Repertoár 40 pesničiek s minimálnym podielom beatových skladieb (8 piesní) len odrážal inštrumentálne obsadenie skupiny. Formácia prešla viacerými personálnymi zmenami vrátane obsadenia basgitary a „pretučnenia“ až na osem členov.
Ako Electric hrala táto big-beatová skupina od júna 1964, neskôr v septembri zaujal post bubeníka Eugen Lehotský a na mieste gitaristu pribudol Ivan Ondrejko. Veľkým úspechom bolo tretie miesto v celoslovenskej súťaži bigbeatových skupín v Bratislave, kde Electric v októbri 1964 obsadili tretie miesto za skupinami Prúdy (Hammel, Varga a spol.) a Sršni - (The Beatmen D. Ursinyho ešte v tom čase neexistovali). Františka Bureša, hospitalizovaného týždeň pred súťažou v nemocnici z dôvodu žltačky, muzikantsky na basovej gitare nahradil Jendo Rozprím, ktorý s Electricom účinkoval až do Silvestra 1964.
Spolu so zvukovým majstrom Marcelom Hanuškom skupina absolvovala množstvo koncertov a programov v Stredoslovenskom kraji spolupracujúc s Krajským podnikom pre film, estrády a koncerty. Vzhľadom na vzrastajúce povedomie skupiny a jej bohatú kultúrnu činnosť vyšla banskobystrická SPŠST s iniciatívou natočiť so skupinou The Electric dokument na 16 milimetrový film. Tento osem až desať minútový experiment poukazujúci na problémy s big-beatovou hudbou sa natáčal v interiéri klubovne internátu vo Vincentíne na Hurbanovej ulici. Skupina naďalej zrela viacerými personálnymi zmenami a po výdatnej redukčnej diéte sa v roku 1966 vyčírilo klasické obsadenie big-beatovej grupy, veselo budujúcej na predošlých základoch, a to: Miroslav Helc (sprievodná gitara, texty), Ivan Ondrejko (gitara), Eugen Lehotský (bicie nástroje), Ladislav „Bóka“ Škoda (basová gitara) a Jozef Šustek (zvukový technik).
Rok 1967, keď uzrela svetlo sveta najúspešnejšia platňa Beatles - Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band, bol akýmsi vrcholom umeleckého a tvorivého snaženia tejto mladej ambicióznej kapely. V rozhlasovom štúdiu v Banskej Bystrici nahrali 16 vlastných skladieb, hrali v bratislavskej rozhlasovej relácii Štúdio mladých a o. i. účinkovali aj v úspešnej inscenácii bystrických ochotníkov – divadla A. Sládkoviča pri PKO Zdravý - nemocný od Moliéra.
Tragická udalosť v januári 1968, kedy nešťastne zomrel jeden z najtalentovanejších členov skupiny - gitarista, autor skladieb a textov Miroslav Helc (študent SVŠ) fakticky ukončila éru skupiny Electric, partie nadaných mladých ľudí, dobrých hudobníkov a kamarátov... avšak nesmelá výpoveď beatnika – megahit Dievčatko, či nežne erotická (mimochodom na CD The Electric nahraná s cenzurovaným textom) skladba Miláčik poďme k tomu stromu a v neposlednom rade Brečtan – skladba po prvýkrát v beate postavená na orientálnych motívoch (preukázateľne minimálne rok pred experimentovaním Beatles s Ravi Shankarom a neskoršími pokusmi Georga Harrisona s exotickým nástrojom sitar) si jednoducho nezaslúži zabudnutie.
Na Electric padal prach aj ničota - na rozdiel od ich nadčasovej tvorby. Dodnes tieto pesničky počuť v nečakaných situáciách a na nečakaných miestach. Ich autorstvom sa už popýšil naozaj kadekto. Vďaka nemalému úsiliu, hádam aj z odboru kultúrno-hudobnej archeológie, sa zatiaľ aspoň sporadicky darí túto pamätihodnosť vynášať na svetlo, či k ušiam poslucháčov. „Smrť neničí, činí neviditeľným“ oznamuje epitaf na hrobe Miroslava Helca a takou zostáva aj nadčasová tvorba Electricu.
IMRO ŠIMIG