Universal / Virgin Music
Hodnotenie: 95%
Siedmy sólový štúdiový album Stevena Wislona pokračuje v nastúpenej ceste na albume „The Future Bites“ (2021) (recenzia Nový Populár 1/2021). Skvelé využitie dostupnej elektroniky v spojení s akustickými nástrojmi vytvára eklektickú zmes a ukazuje genialitu tohoto skladateľa, producenta a inštrumentalistu. Wilson nám tu predkladá 11 skladieb, na ktorých sa podieľalo mnoho významných muzikantov. Okrem stálych spoluhráčov Adama Holzmana na klávesy a verného basgitaristu Nicka Beggsa - tu na Chapman Stick, Wilson oslovil legendárneho flautistu a saxofonistu Soft Machine a Gong, Thea Travisa, nórskeho jazzového trubkára Nilsa Petera Molveara, stálicu slávneho labelu ECM a priekopníka nu-jazzu, Jacka Dangersa, spoluzakladateľa skupiny Meat Beat Manifesto (13 albumov, ktoré okrem iného výrazne ovplyvnili trip hop a drum & scene bass), s nepopierateľným prínosom z hľadiska elektronického programovania. A potom sú tu gitaristi, David Kollar a Niko Tsonev. Davida netreba predstavovať a Tsonev je oceňovaný v progrockových magazínoch. Stará známa, speváčka Ninet Tayeb, dokonca prispela jednou skladbou.
Album je to pestrý, pre niekoho možno príliš ambientno-elektronický, pre niekoho zase príliš progrockový. V každom prípade je to album veľmi ľudský a osobný s teplým, ale naliehavým spevom Stevena Wilsona a Ninet Tayeb. Všetka tá elektronika slúži na umocnenie pocitov a nálad. Kto bol na koncerte SW vie, že jeho hudba je často podporovaná rôznymi projekciami. V tomto prípade je zatiaľ tento aspekt ponechaný logicky na fantázii poslucháča.
Foto: HAJO MUELLER
Zdroj: Steven Wilson web / Press
Hneď úvodná skladba „Inclination“ nastolí náladu albumu svojím orientálno ambientným úvodom. Ale už po troch minútach viete, že je to starý dobrý SW. Explózia dunenia bubnov v hypnotickom rytme, trúbka Nilsa Petra Molveara, flauta Thea Travisa, Fender Rhodes Adama Holzmana a zbesilé sólo Davida Kollara vytvára spletitú dimenziu vesmíru SW. Nasledujúca „What Life Brings“ všetko skľudní a akustický klavír a gitara so spevom Ninet Tayeb nás zavedú do minulosti, kdesi až k „To The Bone“ (2017). Nasleduje pomalá „Economies of Scale“, len Adam Holzman a SW, naprogramované bicie, bublanie a kontrast v akustickom klavíri. Saxofón Thea Trevisa sa zaskvie v naliehavej, explozívnej gitarovke „Impossible Tightrope“. Takto nejako by asi zneli Pink Floyd v 22. storočí. Je to najdlhšia skladba na albume (10:42), v ktorej sa opäť zaskvie David Kollar. To gitarové sólo Nika Tsoneva v „Rock Bottom“ je oveľa klasickejšie. Túto pomalú, dramatickú skladbu skomponovala a zaspievala Ninet Tayeb. Nick Beggs a jeho chapman stick zaznie v elektornickej „Beautiful Scarecrow“, ale ozaj vychutnať si ho môžeme s nádhernej záverečnej skladbe „Staircase“, kde ambient a elektronika až tak nevyniká a gitarové sólo Nika Tsoneva necháva doznieť toto skvelé dielo. Dielo naliehavé, s textami o osamení, existencii, bláznivom kolotoči materializmu, skrátka o tomto svete, kde je čoraz ťažšie nájsť si svoje miesto a orientovať sa v ňom.
JÁN GRAUS