Stingov bratislavský concert otvorila predkapela Wild Front. Štvorica talentovaných muzikantov pochádza zo Southhampton a na konte majú dva vydané albumy. Členovia skupiny predviedli, že vedia hrať aj spievať. Frontman Andy-Joe Connellmožno v detstve počúval Duran Duran (farbou aj spôsobom spevu sa na ňom podpísal Simon Le Bon), no jeho zasnenému výrazu a inak vcelku perfektnému spevu chýbala štipka rockovej drzosti a naturálneho nasadenia. Neurčitý termín „indie“ ich hudbe sedel oveľa lepšie, než „rock“, ktorého stopy boli skôr formálne. Wild Front zaujali viachlasmi, podielom bubeníka na celkovom vyznení gitarovej kapely, ale ich pesničky sa tak trocha zlievali dohromady - neraz na seba naväzovali nie len v rovnakom výraze, ale aj totožnej tónine - a invencia autorov repertoáru kapely akoby narážala na ohraničenie zhora. Publikum síce v závere ich setu na zdvorilé požiadanie zdvihlo ruky nad hlavu, aby sa Wild Front mohli pochváliť fotografiou z „jasavého prijatia“ počas zahraničného turné, no počas koncertu sa ich hudba miešala s kontinuálnym šumom z publika, ktoré sem rozhodne neprišlo na predkapelu. To sa podpísalo na vitalite ich pódiovej prezentácie, ako aj na absencii snahy o naviazanie kontaktu s divákmi. Kapela ich typu a schopností má iste vlastné publikum a pri pozornejšom posluchu ponúkne naladeným poslucháčom dostatočnú odmenu i motiváciu, no úloha predkapely im nesedí a zrejme ani zvlášť neprospieva. Nevedno prečo si Sting vybral práve ich, ale ak to bolo kvôli kontrastu, ktorý bol pri jeho nástupe na pódium takmer hmatateľne cítiť, potom Wild Front splnili svoju nevďačnú úlohu „štartéra“ dokonale.
Impozantný Gordon Sumners alias Sting vstúpil na pódium keď jeho doprovodná kapela zahájila hlavnú časť večera rozloženými akordmi pesničky Message In The Bottle, overeného úvodného kusu ešte z čias The Police. Ručička ukazovateľa energetického toku prúdiaceho medzi javiskom a hľadiskom okamžite stúpla z nejakých 20% do červeného poľa a nad hlavami divákov vyrašil hustý les mobilov, pohotovo plniaci sociálne siete nekvalitnými fotkami, selfíčkami a videami s celebritou.
Obavy z toho, či aj Sting po vzore nedávno koncertujúceho Toma Jonesa nedorazí do Bratislavy s ekonomickou „lite“ verziou kapely sa rýchlo rozptýlili. Pódiovú zostavu netvorili žiadne hviezdy, ktoré by svojim jasom znižovali svetelnosť Stinga samotného a neboli to ani jeho výrazní dlhoroční súputníci ako napríklad gitarista Dominic Miller. Osemčlenný band tvorili skôr starostlivo vybraní hudobní „žoldnieri“ - profesionáli, ktorých úlohou bolo nechať vyznieť hlavného protagonistu. Muzikantov však, napriek pejoratívnemu označeniu, hrať jeho skvelé pesničky očividne bavilo a vítanú šťavu tomu dodávalo aj vokálne trio, či skôr duo, z ktorého sa v priebehu koncertu vykľul a odčlenil mladý, iba 15-ročný, no o to talentovanejší hráč na chromatickú ústnu harmoniku Shane Sager. Zvyšní dvaja (farební) vokalisti, mladý muž a dievčina perfektne dopĺňali svojimi harmóniami piesne v duchu ich pôvodných aranžmánov. Obaja v priebehu koncertu dostali priestor aj pre sólovú exhibíciu, v ktorej naplno ukázali svoje hlasové aj improvizačné kvality. Z ďalších muzikantov bol aj z minulých spoluprác osvedčený bubeník Josh Freese, perfektne frázujúci gitarista Ben Butler, či druhý gitarista Rufus Miller (syn hrdého otca Dominca Millera). Svet reggae reprezentoval hráč na klávesy Kevon Webster "z ostrova Jamajka", známy už zo Stingovho spoluúčinkovania so Shaggym.
Aktuálne Stingovo koncertné turné bolo zorganizované pri príležitosti vydania jeho albumu My Songs, ktorého obsah, rovnako ako koncertný setlist, bol zložený zo starších, nanovo nahraných skladieb z čias The Police aj sólovej hudobnej kariéry Stinga. Treba povedať, že pesničky naživo vyzneli snáď ešte pôsobivejšie, než z aktuálneho albumu, či predošlých, podobne zostavených best-off výberoviek - kongeniálne zásluhou silných nápadov, skvelo fungujúcich aranžérskych vzorcov, ako aj energickej interpretácie. V prípade starších pesničiek sa tu zúročovalo aj knoh-how a dedičstvo aranžérskych nápadov po bývalých spoluhráčoch, gitaristovi Andym Summersovi a bubeníkovi, ktorým bol Stewart Copeland. V prípade novších pesničiek kvalitne zažiarili aj tie, ktoré sa ocitli už na relatívne slabších, neskorších Stingových albumoch.
Scéna aj prezentácia hudobníkov boli pomerne skromné, ale prirodzené a nebolo v nich nič navyše. Žiadne extra kostýmy či nadbytočné výmeny nástrojov. Ani po optickej stránke tu nebolo nič, čo by malo (a muselo) dotvárať silu hudby samotnej. Čo mohlo chýbať vzdialenejším divákom, boli chýbajúce veľkoplošné obrazovky. Ale ak počas koncertu niečo naozaj prekážalo, boli to hlavne diváci samotní. Nič proti tomu, ak si niekto urobí dve-tri snímky, alebo krátke video na pamiatku. Ak ale počas celého koncertu otravuje svoje okolie svetlom z mobilu namiesto toho, aby si užíval hudbu, nesvedčí to o jeho empatii, ani mentálnych kvalitách. Človek si nevdojak spomenie na filmovú hlášku: „Rozšířil se nám tady takový nešvar.“
Dramaturgia koncertu sa odohrávala v akýchsi blokoch pesničiek. Po známych hitoch a „polohitoch“ ako Englishman in New York, Set Them Free, Brand New Day nasledovala pokojnejšia časť koncertu so skladbami ako Fields Of Gold, ktorú oživil blok pesničiek s akcentom na reggae (napr. Can’t Stand Losing, či Roxanne) resp. world music (Desert Rose) a finále bolo zase rockové (Demolition Man) a hitové (Every Breath You Take). Napokon musel nasledovať aj prídavok v podobe tria skladieb, ktoré Sting s „klasickou“ gitarou uzatvoril krehkou skladbou Fragile.
Internety obletela aj fotografia zo stretnutia Stinga s prezidentkou Zuzanou Čaputovou. To sa odohralo pred koncertom. Bolo krátke a priateľské. Témy, ktoré spolu preberali sa týkali hlavne životného prostredia, o ktorého ochranu a záchranu sa obaja zaujímajú, ale rozprávali sa aj o meste Londýn a o londýnskom starostovi Sadikovi Khanovi. Prezidentka sa o Stingovi zmienila ako o kultivovanom a pokojnom človeku. Ich stretnutie bolo príjemné a malo punc porozumenia. Po návrate z neho s úsmevom poznamenala: „Dosť toho o mne vedel.“ Pritom stretnutia na tejto úrovni sú u Stinga skôr výnimkou. „Bol tu už sedem krát a nestretol sa s nikým“, konštatoval Agnes Snopko. Pri tejto príležitosti Agnes spomína tiež na návštevu Erica Burtona zo skupiny The Animals, ktorý koncertoval na hrade Devín. Ten pri ich rozhovore nečakane začal rozprávať o „skvelom slovenskom filme Obchod na korze“, ktorý si pozrel kvôli tomu, že ide na Slovensko. Skúsenosť teda hovorí, že okrem toho, že Sting a porovnateľné osobnosti sú vyzretí profesionáli, ktorí nepodliehajú náladám a emóciám a podávajú stále rovnako dobrý až výborný výkon, nie sú to ani ignoranti, ktorí by nevedeli nič o krajine v ktorej práve hrajú.
Naša spoločná skúsenosť, ako pravdepodobne všetkých ľudí, ktorí boli v piatok 30. júna na bratislavskom Štadióne Ondreja Nepelu je taká, že sme mali možnosť zažiť vynikajúci koncert, akých by sme si želali aj v budúcnosti čo najviac. Vďaka zaň a zaslúžený rešpekt Stingovi!
Martin Chrobák
foto: Víťo Fila
