Cena: 11€
TORNÁDO LUE
Oči slnka
Album skupiny Tornádo Lue Oči slnka či Slnka (?) možno vnímať v duchu slovenčinárskeho hlavolamu v názve: ide tak o subjektívny svet, vesmírne teleso ako individuálnu bytosť s vlastným osobným menom, ako aj o všeobecný, bežne či dennodenne vnímaný jav, ktorý netreba písať s veľkým počiatočným písmenom. Samotná skupina Tornádo Lue – jej členovia a hlavne „frontwoman“ Jana tvoria a obývajú svoju vlastnú planétu; na tej našej, Zemi, sa vyskytujú len mimo pódia, skúšobne či nahrávacej miestnosti. Na rozdiel od mnohých iných hudobníkov, ich pesničky nemajú reflektovať ich bežné životy a pocity, ale skôr ten univerzálny, ťažko definovateľný stav alebo odraz za nimi, za všetkým možným a hlavným, čo tvorí náš pozemský život a prežívanie.
Toto hudobné dielo ako celok zrelo a rodilo sa neuveriteľných desať rokov. Ten čas však stál za to, lebo je to určite ich najlepší a najvycibrenejší album. (Kultová skupina Tornádo Lue existuje veľmi dlho, ale albumy má len štyri – ak máme na mysli štúdiové nahrávky plné nových skladieb; inak k tým štyrom patria ešte dva obligátne: live a best of.) Práve tu sa trom odvekým členom Tornáda a ich dvom novším spoluhráčom podarilo plynule prepojiť intenzívne texty s mnohovrstevnou hudbou do nádherných celkov, ktoré poslucháča unesú do vlastného vesmíru.
Rázna gitara, strhujúci saxofón, prudké bicie a do toho Janin nežný hlas, to je Chci víc. Veselý tanečný rytmus s vyzývavým saxofónom (obzvlášť dobrým v posledných desiatich sekundách) tvorí dosť zvláštnu atmosféru k dosť zvláštnemu textu o napalme (Napalm, déšť a slzy). Na krásnej, spočiatku pomalej balade Samuraj prvýkrát výrazne začujeme syntetizátor, pričom onedlho sa melanchólia rozbehne do prekvapivo orientálneho saxofónu – len aby sme sa vzápätí opäť dostali inam, tentokrát do takmer hardrocku... a znovu krásna rozprávkovo orientálna melódia, ktorá sa stupňuje... a vrcholí ohromujúcou (jednoduchou a pritom originálnou) záverečnou časťou textu. Nikdo není nás strhne do víru basgitarového verklíku spojeného s nostalgickou gitarou, a neskôr saxofón a omnoho rezkejšie tempo sprevádzajúce spev, kde Jana vymenováva, čomu všetkému treba dať zbohom. Dálnice 666 je mňa osobne zvukovo i textovo najzaujímavejšia; unáša poslucháča do priestorov, ktoré sa ani netreba pokúšať popisovať, treba si vypočuť... jednoducho nádhera. Škoda, že sa tak rýchlo – a trochu nečakane – končí. Šílená je strhujúca, textovo i hudobne (opäť veľmi dobre prepojený celok); asi tak, ako naznačuje jej šialený názov. Dobrou noc nás po predchádzajúcej emočnej vypätosti ukolíše do prekrásneho sladkobôľne surrealistického sna o šelmách a túžbe. Pekne divoká krátka inštrumentálka, ktorej dominuje bustrovaná gitara (Dálnice end), nás zo sna preberie tesne pred koncom. Tým je Ostrý vítr, saxofonicý „slaďák“, pri ktorom sa môžeme v predstavách vznášať v náručí niekoho milovaného, alebo aspoň v Janinom jemnom hlase. Na záver sa vrátim na začiatok, k titulnej (a mojej najobľúbenejšej) Oči Slnka (tu asi určite s S): epický zvuk, ku ktorému odporúčam pozerať oficiálny videoklip (jednoduchý, no pôsobivý); prekrásny text, pri ktorom sa je ľahké vznášať vo vesmíre – odkiaľ vás po chvíli trochu drsne stiahne späť na Zem (či zem) kvílivý saxofón ako neúprosný budíček či priam siréna. Našťastie je nám však vzápätí dopriate opäť sa pohrúžiť do sladkého sna. Táto pieseň by ozaj mohla byť aj posledná: celý album Oči slnka sa točí (bol natočený) ako uzavretý kruh, Uroboros požierajúci svoj vlastný chvost. Krása a mágia.
Zuzana Šestáková
