Spoločná slovensko-česká predstava o tom, ako by mal náš domáci šansón - to „trojminútové spievané divadlo“ - vyzerať a ako by sa s ním mal popasovať spevák, je už ustálená. A vyzerá to, že Čechom sa rokmi do tej dobre ufixovanej predstavy nenápadne vmiesil aj exotický slovenský akcent. Celkom bez problémov si prisvojili Hegerovú, Müllera, Kirschner aj Szidi Tobias. Zaujímavé, že opačne to nefunguje. Na nejaký obľúbený slovenský šansón spievaný s mocným českým prízvukom si nespomínam. (Pominiem Mikyho Volka a jeho milú starú slovenskú kuriozitu Ej, hory, hory, zaspievanú s doširoka rozcapenou pražskou výslovnosťou ako Ej horä, horä…)
Szidi Tobias, šansonierka takmer celovyšehradského dosahu, napĺňa aj ostatným svojím albumom Jolanka (Pavian Records, 2014) domácu predstavu o šansóne a jeho interpretácii spoľahlivo, mierou vrchovatou. Zrnitý alt zrelej ženy, ktorému sa dá veriť aj kabaretiérska neviazanosť až jarmočná bujarosť, aj horká sebairónia, aj pološepkané, citovo ufúľané povzdychy a ponosy. Skúsená herečka svoje trojminútové šansónové divadlo dokáže odohrať i bez scény, len podmanivým modulovaním svojho neopakovateľného hlasu. To všetko o Szidi Tobias vieme už z jej predchádzajúcich albumov. Na tomto poslednom, po treťom počúvaní, začalo byť na mňa tej hereckej bravúry a hlasového čarovania miestami akomak priveľa. Chvíľami akoby sa výrazná herečka rozhodla vytrieť kocúra imitátorom a zimitovala sa popredku radšej sama. Niečo už trochu na hrane maniery až rutíny, ako by povedal baťko Vajanský. Ako speváčka je ale stále skvelá, vo vypätých i stíšených polohách. Česi závistivo konštatujú, že takú (výbornú) šansonierku v jej vekovej kategórii nemajú.
Našťastie má aj na tomto albume čo spievať, jej textár a životný partner Peter Lipovský jej už dlhodobo pripravuje výborné podklady – texty, ktoré sú osobné, osobité, uveriteľné, nie hlúpe, jazykovo vynaliezavé, bez jalových klišé, majú vtip, zbytočne netragizujú, nepatetizujú, ani vážne veci nie. Jeden text (Édesanyám) – intímnejší, o svojej mame Jolane, po ktorej nazvala album, si napísala maďarsky sama Sidi Tobias a jeden (Za lásku) dodal Milan Lasica. Výborný, ako obvykle.
Aj hudobne napĺňa album Jolanka domácu predstavu o šansóne. Z každého piesňového rožka troška - trochu cirkusového virvaru, pouličnosti až jarmoku, v rytme valčíka, tanga, ozveny klezmeru, cigánskej muziky, halgató, rozihraný cimbal i stíšene zadumaný šansónový klavír (a Čecha možno poteší, že v piesni Štyri besné psiská rozozná samopašný motív z piesne Ivana Mládka Hlásná Třebáň je krásná…). Melodické, milé, náladou akoby už kedysi kdesi zachytené, zasuté v česko-slovenskom šansónovom podvedomí a povedomí. Širokou syntézou preporodené a vytiahnuté na svetlo. Autorom je skladateľ Milan Vyskočáni. Zahrané krásne. Muzikanti excelentní, slovenská špička – od bubeníka Marcela Buntaja, cez gitaristu Martina Zajka až povedzme po kontrabasistu Martina Gašpara a ďalších.
Na albume Jolanka je čo počúvať. Čo dobré, smutnosmiešne, zo života. Nadväzuje, pokračuje, utvrdzuje, neborí, nešokuje novotou. Szidi Tobias si ďalej vykračuje svojím pokojným krokom.
Gaco Novomesský