Len máloktorému umelcovi sa podarí, že jeho meno sa stane bezmála synonymom žánru. Keď na Slovensku alebo v Čechách vyslovíte pojem „ľudová balada“, väčšine ľudí napadne meno Zuzana Homolová. A aj keď balada už dávno nie je jediná forma piesne, akú má Zuzana v repertoári, táto súvislosť v podvedomí neomylne pretrváva.
Šesť rokov po vydaní albumu Ňet vekšeho rozkošuprichádza Homolová a jej spoluhráči Samo Smetana a Miloš Železňák (teda Trojka Zuzany Homolovej) s novým projektom piesní, tentoraz s vojenskou tematikou. Balady v tej podobe, ako ich v spojení so Z. Homolovou poznáme – teda ako spievaný epický príbeh obvykle s krvavým koncom – sú na cédečku zastúpené len minimálne, ak vôbec... Oproti občas až rozmarnému predchádzajúcemu albumu je „Vojačik“ podstatne temnejší, oveľa introvertnejší, čo však vzhľadom na tému asi nie je nič prekvapivé. Vojna bola vždy predovšetkým mužskou témou, a preto je pochopiteľnejší aj väčší spevácky priestor, ktorý na albume dostáva Samo Smetana. Sám sólovo spieva v dvoch piesňach (Ferenc Jožkaa Pod Belehradom), v ďalších šiestich sa delí o spevácky part s Homolovou. Aj z tohto pohľadu poskytujú spevácke dialógy civilného Samovho a dobrom slova zmysle rafinovaného Zuzaninho spevu výborný kontrast.
Treba poznamenať, že Zuzana spieva v životnej forme – aj vďaka výbornej štúdiovej práci sa môže pohrávať s farbou hlasu, so speváckym výrazom, s dynamikou, s napätím. Napríklad piesne Medzi dvoma vrchyalebo V kalinovom lese,ale nielen ony, sú priam čítankovým príkladom, ako sa dá za využitia minima hudobných prostriedkov pracovať s napätím a atmosférou.
Samostatnou kapitolou celého projektu sú hudobné party Miloša Železňáka. Obklopený batériou strunných i nestrunných nástrojov a perkusií vytvára rozsiahle hudobné plochy, ktoré harmonicky kopírujú melódiu piesne len občas. Naopak veľmi často sa rozvíjajú nezávisle alebo dokonca idú aj proti nej, pulzujú a žijú vlastným životom a vytvárajú tak napätie, ktoré sa tiahne celým albumom. Zaradenie inštrumentálkyNa sekulskom poli (II)je dramaturgické prekvapenie a zároveň aj Železňákova spanilá jazda, vizitka samorastlého hudobníka.
Kým na albume Ňet vekšeho rozkošu si Trojka vystačila celkom sama, k Vojačikovi si privolala zaujímavých hostí - hráča na píšťalky a gajdy Lukáša Lacka, perkusionistu Jána Oriška a speváčku Ivu Bittovú. Bittová sa objaví v dvoch piesňach, ale skvostný je najmä jej spevácky duet s Homolovou v piesni Tak písali ženy.
Celé hudobné dobrodružstvo v znamení vojenských piesní na cédečku končí prekvapivo, keď ako poslednú Zuzana Homolová zaspieva jednu z najstarších piesní svojho repertoáru, titulnú Keď vojačik narukoval. Pieseň zaznie v najjednoduchšej, folkovo najautentickejšej podobe; presne tak, ako sme Zuzanu Homolovú kedysi poznali – len sama s akustickou gitarou. Akoby sa kruh uzavrel a pesničkárka sa po všetkých experimentoch vrátila na úplný začiatok svojej folkovej cesty. A ako keby dokazovala, že bez ohľadu na spôsob spracovania dôležitá je vždy samotná pesnička.
* * * *
MILOŠ JANOUŠEK