Americkí The Residents sú určite najvplyvnejšou avantgardnou skupinou na svete. Ctitelia aj tlač o nich hovoria a píšu ako o Beatles avantgardy. Bezpochyby je to tak. Za svoju dlhú, vyše päťdesiatročnú existenciu - ich začiatky sa datujú až kdesi do roku 1965 - vydali bezpočet nahrávok, videozáznamov a iných multimediálnych nosičov, ktoré sa stali pre zberateľov kultovými. Stali sa priekopníkmi v rozširovaní svojich záznamov na CD ROM (pre počítače) a VHS. Ich prínos pre kultúru 20. a 21. storočia nie je však len v hudbe. Elektronických kapiel bolo v tej dobe už niekoľko. Ich prínos je v netradičných postupoch, nadhľade, v prístupe ku komponovaniu a interpretácii ich skladieb, v spájaní viacerých umeleckých žánrov. Ich elektronická hudba vo veľkej miere využíva Mellotron a neskôr Moog a iné syntetizátory v spojení s elektrickou gitarou a bicími tak, ako to dovtedy nik nepočul. Veľmi dôležitou je pre skupinu výtvarná zložka. Residents od začiatku vystupovali v anonymite v rôznych preoblečeniach a s maskami na tvárach. Ako jedni z prvých začali na podporu svojej hudby využívať obraz a film a tvoriť komponované programy. Stali sa tak významnými predstaviteľmi konceptuálneho umenia.
Ikonické sa však stali ich očné buľvy, ktoré sa po prvý krát objavili na obale eponymné ho LP „Eskimo“ (1979). Tie sa od vtedy sa stali symbolom skupiny a nie je snáď jediný fanúšik avantgardnej hudby, ktorý by tento znak nepoznal. Skupina sa angažovala aj v rôznych ekologických aktivitách, či bojovala za práva pôvodných obyvateľov Ameriky.
Miroslav Wanek a skupina Už jsme doma sa stretli s ich tvorbou hneď na začiatku svojej existencie a boli ňou fascinovaní. Nachádzame množstvo paralel medzi týmito dvomi telesami. Či už je to v spojení skupiny s výtvarníkom Martinom Velíškom, ktorý je nehrajúcim členom kapely a od jej začiatku tvorí jej jednotný, alebo ak chcete jednotiaci prvok v stvárnení ich všetkých obalov LP či CD, kostýmových návrhov, scény, tlačovín, klipov… Ich hudba síce je oveľa konkrétnejšia, ale tak isto provokatívna, proklamatívna, apelačná, prekomponovaná a interpretačne dovedená do dokonalosti. Isté kompozičné schémy a spôsob interpretácie by sme našli skoro identické. Paralelu by sme našli aj v medzinárodnom uznaní. Už jsme doma a Karel Gott sú jedinými umelcami z bývalého Československa, ktorí uspeli aj na západ od našich hraníc. Už jsme doma dokonca koncertovali na všetkých kontinentoch okrem Afriky a Antarktídy, a hrali vo všetkých štátoch USA okrem Aljašky a Havajských ostrovov. Samozrejme, nevypredávajú štadióny pre tisíce poslucháčov, ale všade majú svojich klubových fanúšikov a ich nosiče sa predávajú po celom svete v oddelení indies. Preto je logické, že sa tieto dve veličiny stretli a dokonca obdiv a úcta je vzájomná. K ich stretnutiu došlo už niekedy v roku 1992, a ich spoločné projekty vyústili do pozvania UJD zúčastniť sa na projekte „Freak Show Live”, kde Miroslav Wanek dokonca prearanžoval všetky skladby pre UJD a sláčikový orchester. Mimochodom, partitúra mala 600 strán. Predstavenie sa konalo v pražskom divadle Archa v roku 1995. Wanek s Karlom Císařom dokonca vydali knihu textov Residents, čo je vo svete unikátna záležitosť, pretože im skupina sprístupnila a dovolila publikovať dovtedy ukryté a nezverejnené materiály. Táto činnosť a kamarátstvo dospelo do ďalšej fázy, keď v roku 2010 olomoucká galéria Ceasar usporiadala retrospektívnu výstavu artefaktov - kresieb, kostýmov, masiek a iných predmetov spojených s existenciou skupiny - pod názvom „Residents in Residence - Art Retrospective“ (kurátor Mirek Schubert). Skupina UJD bola prizvaná a požiadaná, aby pripravila vlastné verzie skladieb The Residents. Na výstavu bol pozvaný aj spevák skupiny Randy Rose, naskytla sa tak vzácna príležitosť interpretácie skladieb Randym a UJD. Záznam z tohoto ojedinelého koncertu teraz vychádza na CD Moravské setkání.
Všetkých 13 skladieb je zaznamenaných vo skvelej kvalite. Počujeme „hity“ ako „Constantinople“, „Six More Miles“ ikonickú „Santa Dog“ či „Lillie“ . Skrátka Wanek spolu s Roseom urobili reprezentatívny výber. Musím povedať, že skladby v interpretácii UJD dostali úplne nový rozmer. Je to bez eletroniky(!), len gitara, basa bicie a trúbka. Neviem sa nabažiť tejto nadčasovej hudby! Hudba The Residents je dôkazom toho, že nám v tomto žánri vzniká nová klasika, ktorá si začne žiť svoj život nezávisle na svojom tvorcovi či tvorcoch a bude záležať len na tom, ako sa tohoto materiálu zhostí nový interpret či teleso. Pravda, v tomto prípade sa performance odohrala ešte pod kuratelou jedného z autorov a interpretov, ale UJD sú kapela, ktorá zatiaľ, možno ako jediná na svete, zmysluplne a nadstavbovo poňala hudbu tejto ikony. Tento záznam je toho dôkazom.
JÁN GRAUS