Vyzerá to, že vždy, keď mám písať editorial, obdobie je divné, deje sa niečo tragické a samozrejme, že mám teda v hlave hlavne to… Veď schválne: Je tesne po voľbách a zobudili sme sa do víkendu, keď palestínski teroristi práve napadli Izrael spôsobom, ako tí ruskí Ukrajinu. Nedá sa to nevnímať, opica z volebného výsledku, depica z ďalšej vojny, u susedov severne i južne tiež nič povznášajúce, a tak je človek rád za každý ako tak pozerateľný film, výstavu, knižku, stand-up, koncert, čokoľvek. A sem tam sa pritrafí, že do tej ťažoby vletí ako meteor niečo, čo ju na dve hodiny úplne rozoženie a čo viac, dá sa k tomu pocitu neskôr vracať. Meteorom bol tentoraz Scott Bradlee‘s Postmodern Jukebox. Pred nejakými tými rokmi (medzi 2009 a 2011) „senzácia z Youtube“, ktorá rýchlo vyštartovala na turné a keďže v nej rotuje dnes okolo 70 hudobníkov, tak je kapela vlastne akosi rozklonovaná na viac turné simultánne. Scott Bradlee bol dovtedy nie veľmi úspešným jazzovým pianistom. Ale potom mu napadlo urobiť cover zopár súčasných hitov v štýle ragtime a v roku 2013 už boli reálnymi hviezdami, ktoré covermi v štýle swingu, ragtime, hotjazzu pomohli aj mnohým priemerným hitovkám či rapovačkám na úplne inú úroveň.
Ich prvý živý koncert v Bratislave v 2016 bol zjavením. Okrem nadupanej nálady a aranžmánov vyrážali dych spevácke talenty a stepujúci zázrak Sarah Reich. Dodnes mám v ušiach Shoshanu Bean a jej verziu „Chandelier“ a Saru Niemetz a jej verziu „Bad Romance“. Sia i Lady Gaga boli v tom momente pochované :) Tohtoročnému októbrovému koncertu popri troch famóznych dámach však jednoznačne dominoval LaVance Colley s neskutočným vokálnym rozsahom, až som tak čakala, kedy si strihne „Nessun dorma“, nestrihol, zato svojimi výkonmi a showmanstvom nielen držal, ale stupňoval náladu tak, že človek na tie chvíle uveril, že svet je nádherné miesto plné úžasných farieb a život je niečo zázračné. To je proste bežný pocit, keď sú na pódiu PMJ. Dokonalí profesionáli, no bez štipky profi chladu a tentoraz aj bez stepovania a Scotta Bradleeho osobne. To ale nebolo poznať. Scottie beamed me up anyway!
A síce sa žiada klišé, že ich muzika by prebrala aj mŕtvych, no… stovky povraždených návštevníkov hudobného festivalu na juhu Izraela už nepreberú. Ale nás z chmár snáď ešte veľakrát a za to veľká vďaka.
Nina Jassingerová
Foto Marian Jaslovský
Tvorbu časopisu z verejných fondov podporil Fond na podporu umenia.