Rok 2010 bol významným medzníkom v našej kapele CHVM nakoľko sme dovŕšili 30 rokov existencie a čakal nás veľký výročný koncert na Pohode. Miško Kaščák nám do daru kúpil kapelu Stranglers, ktorí sú naším celoživotným vzorom a s ktorou sme mali zahrať spoločný dvojkoncert v prvý deň festivalu. Bol to významný rok a zároveň prekliaty. Na jar 2010 sme sa totiž ocitli traja spoluhráči z kapely v nemocnici. Ivanovi, klávesákovi, operovali hrubé črevo, mal už vtedy umelý vývod a stolicu si nosil vo vrecku pod pazuchou. Vždy keď ho Rasťo viezol potom zo skúšky kapely od nás z lazov, tak mu hovoril: „Ivan, ty sa nezapásavaj s tými bezpečnostnými pásmi, lebo prudko zabrzdím a ty sa mi tu v aute poserieš!“ Ivan to bral s rezervou. Rasťo si síce robil srandu, ale o pár dní ho začali trápiť hemoroidy, bol bledý ako stena, slabý ako mucha. Len s veľkými ťažkosťami sedel na bubeníckej stoličke. Nechýbalo veľa, aby nám aj on robil spoločnosť v špitáli.
Mireček, spevák, mal v marci najprv ľahkú mozgovú príhodu v aute za volantom a havaroval. Po týždni už bol skoro v poriadku, ale tesne pred prepustením domov ho mŕtvica priamo v špitáli trafila ešte raz a poriadne. Mireček bol celý ochrnutý, nerozprával. Na WC chodil do plienky, stratil pamäť, len sa pozeral do prázdna a na otázku či nás pozná sa mu rozligotali oči a priblblo sa usmieval. Žiadne optimistické vízie štyri mesiace pred veľkým koncertom. Zalarmovali sme všetky sily, zapojili známych kamarátov a vďaka nim Mireček dostával to najlepšie čo mu mohlo naše zdravotníctvo poskytnúť. Výsledky sa začali dostavovať. Každým dňom sa jeho stav zlepšoval. Začal hýbať rukou, potom nohou, neskôr oboma. Po dvoch týždňoch už sedel. Postupne opustil plienky a začal používať normálny hajzel. Začal sa učiť chodiť. Všetko začínalo byť fajn. Až na rozprávanie a pamäť. Dosť dôležité veci pre hlavného speváka kapely. Medzitým prijali do nemocnice mňa. Podstúpil som „lumbálku“ a diagnostikovali mi sklerózu multiplex. Samé skvelé správy. Mirečka medzitým prepustili z jednotky intenzívnej starostlivosti a obaja sme sa spolu stretli na neurológii.
Mireček sa dozvedel, že som ubytovaný o dve izby ďalej a pomaličky ma denne asi 20x navštevoval. Najprv s doprovodom a potom už aj sám s barlami a aj bez nich. Denne ho navštevovala mladá logopedička. Na papieroch mu nosila napísané všelijaké slovné spojenia. Napríklad „Polievková lyžica“. Mireček čítal: „Polievková železnica.“ Alebo: „Gramofónová platňa“, Mireček čítal: „Gramofónová pank“. Bolo to také smutno veselé, ale začal som vidieť že slečnu logopedičku začína mať Mireček mierne na háku a oveľa viac počúval mňa, ako vedúceho kapely. Pozoroval ako mi tečie a kvapká infúzia do žily a hovorím mu: „Mireček, rátaj tie kvapky! Stačí pomaly, každú piatu.“On sa nadýchol a vychrlil jedným dychom: „Raz dva tri štyri päť šesť sedem osem deväť desať jedenásť dvanásť.... dvadsať, dvadsať jeden, dvadsať dva.“ A zhlboka sa nadýchol lebo už ledva lapal dych. Toto už začalo vyzerať sľubne. Obaja sme sa tešili a Mireček sa usmieval. Už nie priblblo, ale normálne. Vedel som, že na mňa dá a skúšal som mu dávať otázky z našej mladosti. Mal som výhodu oproti logopedičke, že som vedel, na čo sa ho mám opýtať. Raz som ho pred ňou vyskúšal: „Mireček, kto ťa učil nemčinu na Gymnáziu?“Bez rozmýšľania vychrlil: „Konstantin Abibulajew.“ Logopedička skoro odpadla. Sama mala problém vysloviť to meno. Vyzval som ho ďalej: „Zarecituj text našej piesne Hazardný hráč!“Mireček to dal bez jedinej pauzy. Normálne sa rozprávať nevedel, ale texty si pamätal perfektne. On to ťahal z nejakého záložného pamäťového harddisku. Hurá, sláva! Texty si pamätal a vedel ich hovoriť. Užili sme si v tom špitáli kopu srandy. Veľa našich rovesníkov, doktorov, sa o nás príkladne staralo, za čo im ďakujeme.
Mňa po týždni prepustili z nemocnice a Mirečka asi ešte po mesiaci. Do Pohody bolo ešte asi 6 týždňov. Našlapali sme ten program a mali pripravený aj záložný plán, keby Mireček zlyhal. Koncert bol skvelý, dojímavý. Veľa ľudí z tých 10 000, čo sa boli na nás pozrieť, vedelo o našom príbehu a držali nám palce, vedeli, že sme kapela stojaca na drevenej nohe, ktorá sa môže kedykoľvek rozsypať. Tú Pohodu 2010 sme naším koncertom otvorili a niektorým slabším povahám vyletela slza od dojatia. Koncert dopadol na výbornú a dokonca klávesák Dave Greenfield zo Stranglers si spoločne s nami zahral pieseň Hazardný hráč a my na pódiu sme tiež boli dojatí. Na Mirečka sa bola pozrieť aj teta logopedička. V prvej rade stáli nastúpení všetci naši najbližší a tiež nám držali palce. Všetkým im ďakujeme za podporu a aj vďaka nim sme to ustáli. Ten koncert bol jednoducho jedna veľká Pohoda.
ĽUBOŠ DZÚRIK