Som muzikant. Telom aj dušou. Štyridsať rokov hrám v kapele. Nemám rád politiku. Je práve tridsať rokov po Nežnej revoluciii. Asi sme si to všetko fungovanie tohto štátu predstavovali predsa len trochu inak. Ani sme si to vtedy keď sme chodili v novembri 1989 štrngať kľúčmi na námestia, nevedeli dobre predstaviť, čo nás čaká. Jedno ale bolo isté. Chceli sme slobodu. Slobodu prejavu, slobodu zhromaždovania, slobodu cestovania, slobodu koncertovania a hlavne koniec jedinej vládnucej strany. Čakali sme svetlo na konci tunela, vidinu lepších zajtrajškov, lepší život pre naše deti. I napriek tomu čo sa momentálne deje na Slovensku, som nesmierne rád, že novembrové udalosti v roku 1989 nám tieto slobody umožníli. Mladá generácia berie tieto skutočnosti ako samozrejmé. Obchody sú teraz plné tovaru, stačí občiansky preukaz a ľudia môžu cestovať po svete, hranice v Európe sú otvorené, zmizli ostnaté drôty, padol Berlínsky múr. Príslušníci ŠTB (rozumej Štátnej Bezpečnosti) už nechodia sledovať kapely na koncerty. V tých dobách nám často po koncerte hrozil vyhadzov zo školy, alebo z práce, keď sme spievali angažované piesne typu:
Čo čakám že sa to stane?
V Berlíne sa zrúti stena
A všetko sa urovná
Kým opadne z piva pena!!!
Chvalabohu ten Berlínsky múr naozaj padol.
Hudba na gramofonovych platniach sa zháňala veľmi ťažko. Áno, aj v predajniach Opusu predávali nejaké platne. České, slovenské, sovietske, poľské. Niektoré boli fajn. My sme však túžili po hudbe, ktorá za hranicami existovala, po kapelách z celého sveta, ktoré sa pomaličky k nám dostávali prostredníctvom časopisov zo západu. Tancoval som popri kapele aj vo folklórnom subore a každé leto sme reprezentovali našu krajinu niekde na Západe. Vždy keď som viezol domov kopu platní zo zahraničného zájazdu s folklórnym súborom, colníci robili neskutočné problémy, neraz autobus stál na hranici aj desať hodín a súdruhovia prezerali všetko. Neraz aj osobné kontroly, drepy, či v zadku neprevážame niečo, čo by mohlo uškodiť nášmu socialistickému zriadeniu. Kupovali sme Bravo a iné hudobne časopisy, aby sme mali aspoň aké také informácie o hudobnom svete. Všetko západné bolo totiž u nás zakázané. V našom rádiu hrali československé, sovietske, maďarské a poľské piesne a sem tan Abbu, Drupiho a Bay City Rollers. Tí čo bývali bližšie k rakúskej hranici, mali šťastie, počúvali potajme rádio Ö3, keď ho akurát nerušila komunistická rušička. Vtedy to na tých frekvenciách len tak divne čvirikalo. Takisto sme počúval štvavú vysielačku Slobodná Európa. Tam hrali zase veci z československého undergroundu, Plastic People of the Universe, Karla Kryla a informovali nás, čo sa kde vo svete stalo a čo sa ešte len stane. V Trenčíne sme chytali televízny signál z Viedne, ale len vysoko na kopci na sídlisku Juh. V roku 1982 na tej "Viedni" začali vysielať koncerty pod názvom Rockpallast. Na čiernobielom televízore som prvýkrát videl hrať skutočné zahraničné kapely. Ohúrili ma Police, Pretendsers, Undertones, ZZ TOP. Kazety s českými undergroundovymi kapelami sa šírili po Československu ilegálne. Zrovna táto muzika ma tiež veľmi bavila a trošku som sa snažil, aby sa ešte viac dostala medzi ľudí. Na túto činnosť si ŠTB dávala špeciálneho bacha. Zbierali sme zo Západu plagáty, gramoplatne, magnetofónové kazety a všetko čo sa muziky týkalo.
Dnes je táto doba dávno preč. Rádiá a televízie sú plné muziky od výmyslu sveta a z celého sveta, internet ponúka hudbu akú len chcete. Svetové kapely nevidíme už len na dvojstránkach z Brava, ale aj tu v našom Novom Populári. Kapely cestujú k nám na koncerty a festivaly. Takže vážme si tú SLOBODU a už nikdy si ju nedajme vziať!!!
ĽUBOŠ DZÚRIK
Foto Peter Konečný