Velvet pre Nežnú revolúciu

Počúvam skladbu 30 years z projektu Velvet, ktorý obsahuje skladby Matúša Jakabčica, Erika Rothensteina a Vladislava Šarišského.  Velvet, ktorý premiérovo uvedie ansambel SO36 15. 11. v Novej Cvernovke v Bratislave, má hudbou i sprievodnou vizuálnou projekciou Viliama Csina pripomenúť hádam najjasnejšiu chvíľku našej novodobej histórie, Nežnú revolúciu.  Krv netiekla, no napätia, túžby, živosti, dramatickosti, divadelnosti, eufórie, sklamania bolo habadej. Aspoň pre niektorých z nás, čo sme boli vtedy dospelí, ale ešte v podstate mladí. No a to „drama“ sa nám tak nejako natiahlo až dodnes.

30 years je skladba Erika Rothensteina, ktorý bol v tom čase tínedžer.  V súčasnosti sa suverénne pohybuje naprieč jazzom, klasikou, etnojazzom či world music a rôznymi hudobnými zoskupeniami. Okrem iného bol aj jedným zo zakladajúcich členov Pressburger Klezmer Bandu a dnes má svoj „základný tábor“ zvaný Erik Rothenstein Band.  Ako saxofonista, skladateľ, aranžér a kapelník je zväčša vždy tam, kde je hudobne veľmi živo. 

A v jeho skladbe 30 years, ktorú nemôžem prestať počúvať, vnímam presne všetko to, čo som popísala vyššie.

V revolučnom roku 1989 ste mali pätnásť rokov.  Ako ste vnímali to dianie a čo vám najviac utkvelo v pamäti? 

Vnímal som to ako šancu, že sa môže, resp. musí už niečo zmeniť. Pamätám si ešte pár rokov pred 17. novembrom návštevu sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova. Stáli sme ako mladí pionieri iba v košeliach na stráži na námestí SNP a mrzli sme, kým prišla delegácia položiť vence. Na toto som si spomenul, keď som videl, ako policajti bijú ľudí na Sviečkovej demonštrácii na  Hviezdoslavovom námestí, kde som vtedy býval. O rok a pol neskôr sa pri Hviezdoslavovej soche  začali zhromažďovať ľudia a vyjadrovať nespokojnosť. Chodil som tade zo školy domov a boli to pre mňa silné momenty.

Akých teda bolo vašich 30 rokov?  Čo vám tá zmena priniesla? 

Ten čas uplynul veľmi rýchlo. Na deväťdesiate roky napriek všetkým turbulenciám, ktoré priniesli, spomínam pozitívne. Bola to moja mladosť - bujarosť, hral som v rôznych kapelách, brigádoval som vo Viedni, začal cestovať po západnej Európe, čo bolo dovtedy nevídané. A to hlavné: Mohol  som ísť študovať jazz do rakúskeho Grazu. Zoznámil som sa s mnohými ľuďmi z iných kútov sveta a kultúr, čo ma nesmierne obohatilo. Zmena priniesla slobodu, informácie, možnosť konfrontácie s inými muzikantmi a hlavne možnosť cestovať. Na druhej strane bola zodpovednosť a nutnosť starať sa sám o seba. Štát bol nejaký čas na pokraji kolapsu a vyzeralo to tu všelijako. 

Ako vyzeral váš hudobný vývoj – čo ste počúvali, čo vás priťahovalo, resp. čo a ako bolo prístupné pre vás predtým a čo vás najviac nadchlo či ovplyvnilo potom? 

Ako tínedžer som počúval Queen, neskôr punk-rock a HC. Mal som rád rôzne bratislavské kapely, ktoré sa po Nežnej revolúcii vyrojili na scéne. Od big beatu cez klezmer, flamenco  až  po jazz. Zároveň som však počúval klasickú hudbu, chodil pravidelne na koncerty do Slovenskej filharmónie a keď sa už dalo, aj do susedných krajín. Pred rokom 1989 nebola okrem klasiky voľne prístupná hudba, ktorá by ma zaujímala. Vymieňali sme si nahrávky s kamarátmi, kopírovali kazety, chodil som aj na burzu do Sadu Janka Kráľa a na Klariskú ulicu. Občas to policajti rozohnali, ale dali sa tam zohnať zaujímavé veci. Počúval som rakúske rádio, najmä reláciu Jazz House. Keď sme boli zo školy v pionierskom tábore v Drážďanoch, kúpil som si platne Bennyho Goodmana a Gerryho Mulligana. Mulligan ma nadchol a odvtedy som chcel hrať na barytónovom saxofóne. V Grazi som sa stretol s ľuďmi z  bývalej Juhoslávie a iných balkánskych krajín. Ich hudba a prístup k nej, ten feeling a „smrad“ ma fascinoval. Ovplyvnilo to moju autorskú tvorbu a muzikantské smerovanie.

Kde sa vzal nápad reflektovať dianie okolo roku 1989 hudbou? 

S ansamblom SO36 sme prvýkrát vystúpili s programom Gershwin reloaded, venovaným 120. výročiu narodenia Georgea Gershwina. Robili sme väčšinou jeho skladby. Chcel som však, aby sme hrali autorské skladby. Hľadal som nový sound, iný pristup ku komponovaniu a vystupovaniu naživo. Koncept spojenia koncertu s vizuálnou projekciou na plátno sa mi zdal ako zaujímavá myšlienka. A odtiaľ bol už len krok ku programovému hudobnému a vizuálnemu spracovaniu. Výročie Nežnej revolúcie nám „padlo do rany“. Je to veľký medzník a som rád, že si ho môžeme týmto spôsobom po tridsiatich rokoch pripomenúť. 

Ďakujem za rozhovor, zatiaľ sa stále teším zo slobody a na koncert. Verím, že slobodu i slobodnú tvorbu a prístup k nej si uchováme. Nie je to samozrejmosť. 

NINA JASSINGEROVÁ

Ansambel SO 36