Folklór, džez a soul. Projekt Vlčie Maky: Podpoľanie stavil na čistotu všetkých troch žánrov, v ktorom nechce nápadne vykúkať žiaden.
Spájanie žánrov nie je až tak novátorská záležitosť. Ľudové pesničky v jazzovej, či beatovej úprave sme tu mohli počuť už koncom 60. rokov a možno aj skôr. Spomeňme napríklad „Červené jabĺčko“ v podaní Zory Kolínskej. V súčasnosti je táto kombinácia takmer trendom a venuje sa jej u nás čoraz viac umelcov. Ako sa však ukazuje, samotné spájanie - tak ako každý žáner osve - nie je zárukou epigónstva ani originality. Je len na umelcoch, akú mieru osobitosti po sebe zanechajú.
Jana Kozáková začala s folklórnymi témami úspešne pracovať už v poprockovej skupine Mukatado. Piesne „Do vody“ (2013) a „Husičky“ (2018) našli odozvu u poslucháčov i v niektorých rádiách. Roku 2014 sa speváčka v rozhovore pre Populár zmienila, že ďalším krokom na jej ceste bude možno jazzový album. Sútok oboch prúdov nachádzame práve v nahrávke Vlčích makov.
„Podpoľanie“ je komorný album trojčlennej jazzovej rytmiky a jedného sólového spevu decentne podporeného trojhlasým zborom. Zaznie tu tiež cimbal (Ľubomír Gašpar), husle (Stano Palúch), ale v albumovej štyridsaťminútovke si nepretržite idú svoje hlavne piano, kontrabas a bicie nástroje.
Inšpiráciou pre nahrávku bola aj miestna elita muzikantov. Banskobystričanka Jana Kozáková už v minulosti spolupracovala s jazzmanmi z metropoly stredného Slovenska, Klaudiusom Kováčom (piano) a Petrom Solárikom (bicie), napríklad na projekte „Príbehy jazzu“. Kontrabasista a basgitarista Róbert Ragan mladší je ako vyhľadávaný sideman (vrátane jeho hosťovania na nahrávkach skupiny Mukatado) častým hosťom v nahrávacom štúdiu PJ Sound, ktorého dušou je Janin partner Peter Dobrík. Peter je na albume prítomný nie len ako zvukový majster, ale spolu s Jankou Sučíkovou a Janou Kozákovou naspieval aj vokály. Tie sa tiahnu celým albumom a tvoria akúsi jemnú oporu dominantného a zároveň krehkého hlasu Jany Kozákovej.
Výrazný obal a názov neznámeho a nového projektu ponúka viacero očakávaní, ktoré môžu byť ovplyvnené už zavedenými počinmi v tejto oblasti na hranici folklóru a súdobejších žánrov. Nie je to však ani folkrocková Družina, ani mysteriózna Máliková, ani prekomponované Ľudové mladistvá, či štýlovo iskrivá a dynamická Zuzana Mojžišová... chvalabohu. Jana Kozáková na ceste, ktorú si z takých, či onakých dôvodov vytýčila, dokázala oživiť pôvodné motívy tak, že sa z nich uvoľňuje esencia vlastnej atmosféry. Atmosféry, ktorá dokáže spolupracovať s podvedomím poslucháča na základe chemickej reakcie hudby, obsahu piesní a individuálneho zázemia, odkiaľ k nej kto pristupuje.
Ľudová pieseň tu ostala len vo svojej melódii. Tú hudobníci obohacujú vlastnými, neraz nečakanými jazzovými harmóniami a sofistikovanými rytmami. Sprievod nevychádza a ani nerozvádza hudobný motív, ten je totiž vždy ponechaný len spevu. Mierne sa vynára alúzia s Katarínou Koščovou a Danielom Špinerom a ich „Štedrým večerom“ (2012), kde džezovým úpravám kolied do atmosféry pomáhali roľničky. Tu sa výrazné prepojenie džezu s folklórom cez zvukovo ilustrujúci nástroj nevyužíva. Umocňuje to komornú a azda aj klubovú atmosféru albumu. Piano a ani kontrabas nepreberajú melodické motívy piesne, takže keď hlas zmĺkne, počúvame vycibrených hudobníkov hrajúcich svoje sofistikované, i keď trochu do seba uzatvorené postupy, ako v dobrom džezovom bare.
Pre Vlčie maky je okrem paralelnej existencie dvoch čistých žánrov charakteristické, že hoci sa ich tvorcovia nehrajú na etnológov, prinášajú neopočúvané piesne. Jana spieva mäkko, citlivo, s úctou k materiálu. Čo sa týka ich výberu, Jana, ako autorka projektu, uvádza: „Pôvodné piesne som zozbierala z rôznych zdrojov a myslím, že dialekt je správny. Mala som dokonca aj pôvodné nahrávky od ľudí žijúcich v daných obciach ako je Hrochoť, Poniky, Detva, Hriňová, Mičiná....”
Po dlhšom počúvaní sa objaví aj pridaná hodnota projektu. Napriek pomerne akademickému prístupu zúčastnených džezmenov Vlčie maky dokázali, že spájanie žánrov nemusí byť popisne ilustrované zvukomalebnými prvkami zdôrazňujúcimi pôvod piesní. Prečo by melódia ľudovej piesne nemohla byť len v sprievode troch nástrojov z úplne iného súdka a podfarbená vokálom troch hlasov? Prečo by sme mali očakávať hneď píšťaly, fujary, gajdy, husle, drumble podfarbujúce spev v harmóniách klávesového sprievodu? Vlčie maky priniesli kvalitnú pokornú džezovú jazdu, ktorú spúšťa alebo dopĺňa ľudová melódia so svojím príbehom. Kto príjme túto hru, môže si pomyselný komorný priestor piesní dotvoriť vlastnou predstavivosťou a je len na ňom, akú emóciu v ňom Vlčie maky umocnia.
Ako dopĺňa Jana: „Určite nezostane len pri tomto CD. Myslím, že táto inšpirácia je bezodná a nemá konca. S hudobníkmi to už mám rozpracované a samozrejme, že by sme to chceli posunúť ďalej nielen inštrumentálne ale aj zvukovo.”
***
JURAJ GONŠOR a MARTIN CHROBÁK