Z futrálu Števa Šantu

stevo-santa

Drobné radosti

Celý december cvičil vo vedľajšej triede detský zbor vianočnú pieseň na besiedku. Vždy, keď som ich začul, vybavila sa mi scéna z filmu Neverná, kde Richard Gere sleduje vianočné vystúpenie svojho syna so slzami v očiach. Všetko sa mu zrútilo, jeho manželka ho podvádzala a on jej amantovi rozdrúzgal hlavu sklenenou guľou s gýčovým zimným motívom. Vždy, keď decká spievali Vianoce biele, vybavila sa mi hlava Oliviera Martineza, kúpajúca sa v kaluži krvi. Ach, tie asociácie.
Pred Vianocami sme vpustili do nášho bytu televízor. Tešili sme sa hlavne na hudobný balíček, obaja máme sladké deväťdesiatky spojené s MTV, tajne sme dúfali, že sa trochu vrátime v čase.

Rýchlo sme pochopili, že nostalgia sa konať nebude a Alternative Nation vysielajú v čase, kedy by mal byť každý normálny človek v bare. To, samozrejme, nebolo nič v porovnaní s Óčkom, zrovna tam bežalo Top CZ & SK, pri ktorom som prehodnotil názor, že Superstar je pre deti neškodná vec, alebo s Music boxom, kde, ako sme zistili, majú dovolené spievať aj tí, čo tak celkom neintonujú. Zrejme vymením hudobný balíček za varenie s Nigellou.

Aspoň sme si v koncoročnom oddychu pozreli dva príjemné nostalgické hudobné filmy – Ray o Rayovi Charlesovi a Cadillac Records o umelcoch okolo Chess Records – Muddym Watersovi, Chuckovi Berrym, Howlin´Wolfovi a ďalších. Tí všetci nejakým spôsobom spoluvytvárali zvuk svojej doby a redefinovali žáner, ktorému sa venovali. Príznačné je, že v tom lietali veľké peniaze, za singel nový cadillac, až to bolo smiešne, odtiaľ názov filmu.
Vzhľadom k tomu, koľko peňazí lieta na našej scéne a na čom jazdia naši muzikanti je veľmi potešiteľné, že tu vzniklo za minulý rok dosť pekných albumov. I fakt, že sa napríklad slávna speváčka pustí do experimentálneho projektu, je dôkazom, že scéna sa normalizuje. Počúvanie Moruše bielej som si síce akosi spojil s predchádzajúcim víťazstvom radikála v banskobystrickom VÚC - obe záležitosti mi evokovali tridsiate roky - mal som z toho trochu zvláštne pocity. Ach, tie asociácie.

Posledný deň roka som strávil veľmi pekne. Mali sme službu na chodbe. Mám takú úchylku – rád umývam schody. Púšťal som si pritom do slúchadiel dookola skladbu Ráno, ráno od Kolowratu, pretože tam v refréne nachvíľu vznikne jeden fajnový akord. To je myslím všetko, čo si zo Silvestra pamätám – Cmaj9#11.

Tie drobné radosti života. Želám nám všetkým, nech je ich aj v tomto roku dostatok.

Článok patrí k časopisu: