Miroslav Švický s umeleckým menom Žiarislav vyšiel so svojou tvorbou na svetlo božie ešte v minulom tisícročí („Znovuzrodenie“ 1998 na CD aj MC). Hrával a nahrával aj sám, aj so sprievodnou kapelou nazvanou Bytosti. Žiarislavova tvorba vychádza hlavne z prírodného duchovna, z odkazu dávnych predkov, národnej hrdosti a patriotizmu. Duch slovanstva je síce príznačný pre celú jeho tvorbu, no melodickým a harmonickým východiskom sú ľudové piesne z 19. a 20. storočia. Veleba dávnych božstiev, hľadanie prastarého a pradávneho vo worldmusic scéne sa sínusoidne objavuje. Ak je príliš vážna a patetická narazí na stenu epigónstva. Osvedčený prístup ku akejsi autorskej rekonštrukcii prahudby je pokora, minimalizmus a zároveň nadhľad.
Nahrávka „Ožívajú“ príjemne prekvapila. Hodina hudby na album je ale dosť. Menej je niekedy viac a čosi mi šepká, že z nahraného materiálu mohli byť dva dobré albumy. Značnú časť nahrávky totiž tvoria piesne, kde sú skvelo rozvité motívy vzývania prastarého. Ak by Švický vyskladal album len z piesní aké sú úvodné dve „Hraj hudbička“ a „Staré časy dobré“, máme tu veľmi výnimočnú nahrávku, ktorá by neostala len v zádumčivom chválení všehomíra. Tak skvelú atmosféru sa podarilo vyčarovať u susedov Kočkovi na ocenenej „Godule“ (2011), či projektu „Beránci a vlci“ (2017) s Jitkou Šuranskou. Navyše Švický nepotrebuje do svojej tvorby balkánsku hudbu, orientálne stupnice či ďalšie postupy inonárodných ľudových kultúr. On je doma na Slovensku v územčistých durových melódiách, či horských chlapských choráloch.
Čo ale vždy zaškrípalo bol textový pátos s akým Žiarislav pristupoval k téme dedičstva otcov. To je druhá skupina piesní na nahrávke – Švického spoločenská kritika. Oveľa počúvateľnejšie sú jeho úpravy ľudových piesní ako autorské priamočiare texty. Žiarislavova kritika neúcty k otcovizni bola a je blízka k punkovej nemetaforickosti či metalovej teatrálnosti. Ak k tomu prirátame časté použitie zdrobnenín, príznačných pre sentiment ľudovej hudby či začiatky slovenského popu, vyčarí to na tvári skôr úsmev ako zimomriavky na koži.
Škoda, že v booklete nie je odhalené konkrétne čerpanie ľudových motívov. Miestami sa síce poslucháč unáša melodikou aj harmóniou, no pri počúvaní nechtiac vždy zabliká kontrolka. Počúvam požičané alebo inšpirované? Okrem ľudových piesní počuť štandardné popové melódie až akési etnodisko („V akejkoľvek podobe“). V záverečnej skladbe „Ožívajú“ je zarážajúca hudobná blízkosť s piesňou „Pochod Eskymáků“ od Nohavicu.
Nahrávku charakterizuje rozospievanosť a zborovosť. V obsadení nástrojov dominuje Žiarislav (husle, viola, kontrabas, gitara, píšťaly, fujary, bicie, gajdy, drumble), no celok znie ako práca zohratej kapely a nie jednotlivca. Spomeňme aspoň samostatný ženský zbor („Staré časy dobré“), cimbal Miloslavy Chudej, violončelo Daniely Lofajovej (aktuálne hrá v kapele Strigôň), bubny doby Richarda Kamenického.
* * * 1/2
JURAJ GONŠOR