V jej živote a piesňach si podávajú ruky dva svety – príroda s mestom, alebo tiež folklór s poetikou filmového klubu 20. storočia. Vzdialenosť medzi zdanlivo insitnými príbehmi balád a jemnými nuansami pocitov súčasných jedincov, ktorí pred hlukom davu uprednostňujú vnímavé ticho samoty, môže byť veľká, podobne ako vzdialenosť medzi koreňmi a korunou stáročného stromu. Obe zakončenia ale spája jeden kmeň a niekedy to môže byť aj jedna platňa*.
Pesničkárka Zuzana Homolová nahrala doteraz šesť vlastných albumov. Všetky platne mali spolutvorcu, ktorý ich aranžérsky sformoval a väčšinou posunul niekam inam, než na čo boli zvyknutí návštevníci Zuzaniných klubových koncertov. Nik zo spolupracovníkov sa pritom nezopakoval, alebo nebol na nasledujúcom albume dominantný. Zachovala sa tak pestrosť, aj svieži pocit z objavovania nových terénov. Výber partnera vhodného pre novú misiu sa tak stal akousi Zuzaninou kreatívnou metódou.
V prípade CD Medzi dvomi prázdnotami (Slnko records, 2014) sa ale karta obrátila a iniciatívu prebral gitarista Miloš Železňák. Matador jazzovej a bluesovej gitary a originálne cítiaci multiinštrumentalista na poli world music vyzval Zuzanu, aby spolu vdýchli nový život jej starším autorským pesničkám, ktoré ešte neboli nahraté.
Svojej príležitosti sa tu konečne dočkala aj titulná fotografia na obale CD a na vloženom plagátiku. Zuzanin portrét z roku 1988 je dielom fotografky Ľuby Lauffovej. Keď sa roku 1989, po pätnástich rokoch Zuzkinho pôsobenia na československej folkovej scéne, schyľovalo v Opuse k vydaniu prvej LP platne Čas odchádza z domu*, bola táto fotografia jednou z možných variánt obalu. Nedošlo k tomu, pretože obrázok sa nepozdával schvaľovacej komisii.
Doba mala vplyv aj na dramaturgiu albumu. Pri frekvencii vydávania vtedajšieho Opusu nebolo isté, či prvá platňa nebude aj posledná a tak každá strana bola vyhradená pre jednu zo Zuzaniných polôh – folkovo-pesničkársku a baladickú. Obe pomáhal nahrávať pesničkár a multiinštrumentalista Vladimír Merta so sekundujúcim huslistom Janom Hrubým a ďalšími, viac-menej náhodnými hosťami.
Po vyjdení druhého albumu (Opus, r. 1991) s jazzmanom Jiřím Stivínom a väčšinou textov od kolegu zo Slnovratu Paľa Maloviča sa Zuzana na svojich nahrávkach začala venovať prevažne baladám. V tomto duchu vydala tri CD, každé trochu iné. Boli to Slovenské balady s Vlastom Redlom (Pavian records, r. 1995), Tvojej duši zahynúť nedám s Danom Salontayom a Samom Smetanom (Slnko records, r. 2005) a Ňet vekšeho rozkošu nahratá v Trojke so Samom Smetanom a Milošom Železňákom (Slnko records, r. 2013).
Súdiac podľa nahrávok by sa mohlo zdať, že Zuzana sa dvadsať rokov tvrdošijne venovala iba odkazom ľudovej slovesnosti, jeho spracovaniu a podaniu v duchu súčasnej world music. Balady obsahovali tri po sebe nasledujúce albumy, ale popri tom ďalej zhudobňovala aj básničky súčasných autorov. Sama texty nepísala (s výnimkou pokusov v časoch puberty), no vždy sa jej podarilo nájsť niekoho, kto „hovoril aj za ňu“. Začalo to zhudobňovaním básní zo zbierky Kolíska od Milana Rúfusa. Okrem toho sa nechala inšpirovať aj textami svojich vrstovníkov - kamarátov zo združenia Slnovrat a ďalších slovenských poetov ako Tina Diosi, Mila Haugová, Michal Chuda, Božena Trilecová, ktorých texty prevažujú na novom albume. Okrem slovenčiny na ňom zaznie aj jeden francúzsky text od Suzanne Renaud. (Pochádza z CD Prší na Habry, na ktorom Zuzana hosťuje. Texty francúzskej poetky Suzanne Renaud [1889 – 1964], ktorú s Československom spájalo jej manželstvo s výtvarníkom a básnikom Bohuslavom Reynekom, preložila Alice Škochová a zhudobnil Ondra Škoch.)
Básničky použité na CD Medzi dvomi prázdnotami sa menili na piesne priebežne, v širokom časovom rozptyle. Najstarší zhudobnený má už tridsať rokov a najnovší len niekoľko mesiacov. Napriek tomu je výsledná atmosféra albumu kompaktná. Zjednotili ju aranžmány Miloša Železňáka a veľmi ústretová Zuzanina interpretácia, ktorá aj napriek prevládajúcej melanchólii presvetľuje album niečím pozitívnym, k čomu sa poslucháč rád vráti aj nabudúce.
Vzhľadom na to, že v minulosti intervaly medzi jednotlivými albumami dosiahli aj desať rokov, bolo nové CD Medzi dvomi prázdnotami po necelých dvoch rokoch prekvapením. Zuzana sama konštatuje, že „čas a kráti“ a nikdy predtým nenahrávala tak zhusta a nekoncertovala v toľkých možných zostavách. Hnacím motorom vzniku nového Zuzaninho CD bol Miloš Železňák a s podporou Hudobného fondu sa nahrávka realizovala počas vlaňajších letných prázdnin. So Zuzanou spolupracuje Miloš Železňák už asi osem rokov. Spolu s huslistom Samom Smetanom hrávajú na koncertoch adaptácie ľudových balád. Ako Trojka Z.H. nahrali aj predchádzajúce CD Ňet vekšeho rozkošu. Samo sa v minulom roku venoval hlavne novému albumu so svojou skupinou Banda, na vzniku nového CD sa nepodieľal. Zuzana s Milošom môžu vystupovať naživo ako duo, či už s dvomi gitarami, alebo iba s tou Milošovou a podporou loopov. Spoločné živé hranie Trojky Z.H. je ale stále otvoré, tak isto však možné aj sólové vystúpenia Zuzany Homolovej pesničkárky s gitarou, tak ako ju poznáme od jej vstupu na folkovú scénu v 70. rokoch.
Ako speváčka aj gitaristka si nezameniteľný originál. Tvoj spev sa vyznačuje nezvyčajným frázovaním, takže zaspievať si s tebou sa len tak ľahko nedá. Aká bola tvoja cesta k tomuto štýlu spevu a celkového prejavu?
Asi to bude preto, že som od malička rada recitovala (viedla ma k tomu mama a manželia Uhlárovci). Neskôr som študovala na FF slovenský jazyk a pôsobila v Horákovom študentskom divadle a spisovná slovenčina a predmet fonetika mi boli blízke. Tak sa na mňa nalepilo po troške čosi, o čom asi väčšina spevákov, či iných „užívateľov“ jazyka možno nemá ani šajnu a mne sa občas ježia vlasy. Ale to neznamená, že by som si vedela bezchybne zaspievať sama so sebou, som v tom nedisciplinovaná. V zbore by som sa asi neuplatnila.
Hudobné inšpirácie pri práci na baladách sú zjavnejšie, ale aké sú tvoje inšpirácie pri zhudobňovaní básní?
Vždy som vychádzala z textu, ktorý ma v danej chvíli oslovil. Pri baladách som sa obvykle najprv zoznámila so zápisom pôvodnej melódie a tú som viac či menej transformovala. Pri zhudobňovaní veršov ma inšpirovala vlastná zvukomalebnosť aj „krkolomnosť“ textu, jeho fonetický výraz a rytmus slov.
V prípade tvojho najnovšieho básničkovo-pesničkového albumu si po čase zmenila tému a namiesto balád spievaš zhudobnené básničky. Čo sa cez tieto prevzaté texty dozvedáme o tebe?
Na albume sú zhudobnené texty básní, ktoré som robila paralelne s baladami už od mojej mladosti. Vtedy, pochopiteľne, súviseli s mojim životom, snami, predstavami aj túžbami a preto som si ich vybrala - hovorili mojou rečou. V čase vzniku som väčšinu zhudobnených textov využívala len sporadicky na koncertoch, na rôznych literárnych podujatiach a Rúfusove básne sa výnimočne uplatnili aj v TV filme Rozprávkár. To, že dnes niektoré uzreli svetlo sveta v tejto novej podobe, je vďaka Milošovi Železňákovi, ktorý mi vsadil červíka do hlavy, aby som si na ne spomenula.
V minulosti si spolupracovala s aranžérmi a spolutvorcami tvojich albumov iba štúdiovo, až v 90. rokoch si na pódiu pravidelne začala vystupovať so Samom Smetanom, ku ktorému sa neskôr pridal aj Miloš Železňák.
Takú košatú spevácku aktivitu ako dnes som v živote nemala a som nadmieru spokojná. Okrem toho, že sem - tam hrávam sama, dávam prednosť spoločnému hraniu v Trojke Z.H. v „Dvojke“ s Milošom Železňákom a Michalom Ballom a naviac v ČR vo formácii „Nitky“ - s Ondřejom Škochom v jeho projekte prekladov zhudobnenej poézie francúzskej poetky Suzanne Renaud.
Prezentuješ svojim „aranžérom“ vlastné predstavy o tom, ako by mala pesnička znieť, alebo im proste svoje piesne zveríš a necháš sa prekvapiť s čím prídu?
Myslím, že všetci moji „aranžéri“ - spolutvorcovia do mňa dôkladne vidia a ja im dôverujem. Ich vstup ma veľmi neprekvapuje, ak, tak len príjemne. Skúsenosť s každým z nich bola iná. Merta aranžoval moje nahrávky doma a kto šiel „kolem“ tak tam zahral. Spolupráca s pánom Stivínom bola po spoločnom spontánnom stretnutí na pódiu. Vlasta Redl dohrával do mojich nahrávok a capella doma, veľmi fajnovo a citlivo, aj dlho... nakoniec vyhlásil, že by to najradšej zmazal. Iné to bolo so Samom Smetanom, Dankom Salontayom a skvelými hosťami na „Tvojej duši...“, ale nahrávanie s Trojkou na „Nět vekšeho rozkošu“ sa dialo za mojej plnej účasti a koncertná podoba sa veľmi neodlišuje od nahrávky.
Aká bola spolupráca s Milošom Železňákom? Objavil v starších pesničkách nejaký ich nový potenciál?
Spolupráca s Milošom na CD Medzi dvomi prázdnotami bola zas iná. Vyzval ma, aby som si spomenula na poriadne zaprášené veci, nahral si ich na mobil a laboroval s nimi celé leto. Mne samej by to nikdy nenapadlo, bola to kapitola, ktorá vo svojej chvíli nebola naplnená a tým bola pre mňa uzatvorená. Miloš je málovravný tvor - s výnimkami - a človek nevie, čo sa v ňom deje, no je veľmi vnímavý a intuitívny človek. Je to skúsený jazzový hudobník a tradične obsluhuje sám širokú škálu hudobých nástrojov a to nielen strunových. Náladu skladieb podčiarkuje medzihrami a zároveň sa nebojí experimentovať. Myslím, že sa v lete celkom fajn pohral. Okrem osvedčeného spoluhráča Michala Ballu na dychové nástroje využil potenciál mladého elektronického machra Tobiáša Potočného, ktorý sa nebránil a obohatil niekoľko vecí skvelými loopmi. Piesne majú inú dimenziu. Najviac ma potešil práve skladbou Priesvitnosť s textom Mily Haugovej (odkiaľ pochádza aj slovné spojenie „medzi dvomi prázdnotami“), ktorú sám zhudobnil. Tá ma celkom zobrala.
Je o tebe známe, že sa dobre cítiš v prírode. Čo pre teba znamená pobyt na horách?
Som presvedčená, že v prírode by sa dobre cítili všetci, no, našťastie, o tom nevedia. Blahorečím obchodným komplexom, ktoré dokážu v nedeľu pohltiť kvantum ľudí a tak sú lesné cestičky skoro ľudoprázdne (haha). Nás vodila na hory od malička naša mama a hoci sme občas nariekali a sľubovaný hotel na kopci nestál, mama zasiala v nás čosi, čo nás občas vyháňa von. Tam si dokážeš uvedomiť, čo je v živote dôležité a podstatné a naši predkovia to celkom prirodzene vedeli. Okrem toho príroda má svoje ticho a svoju hudbu. Niekedy sa v nej dobre a beztrestne spieva.
Tvojou profesiou je práca s deťmi. Učíš na výtvarnom odbore ZUŠ. Je na nich postupom generácií badať nejaká zmena?
Určite. Deti majú dnes kvantum možností na rozptýlenie a je oveľa jednoduchšie sa mu oddať a neunúvať sa ničím iným. A naopak, mnohí rodičia často nevedia, čo by ešte ich dieťa mohlo robiť a pritom už padá od únavy...
Venuješ sa výtvarnému umeniu aj aktívne, či skôr realizuješ svoje výtvarné predstavy prostredníctvom žiakov?
Asi tak... Pre prácu s deťmi treba mať premyslené zadanie. Výtvarný problém nosíš dlho v hlave a ten by mal zasahovať nielen tvoj život, ale hlavne ich. Treba byť stále otvorený novým podnetom. Je to príjemná a zmysluplná práca.
Svojou hudbou prinášaš ľuďom nehu i krásu, v prípade balád okrem toho vlastne udržiavaš pri živote aj kus našej histórie. Čo dostávaš od hudby na oplátku ty sama?
Náramný zážitok. Relax, oslobodenie mysle od všetkého zbytočného.
Text: Mirka Haľamová a Martin Chrobák
Foto: Pavel Strážay, Samo Trnka a Ľuba Lauffová