Edo Klena, pesničkár a ambasádor Republiky Šariš, má za sebou už sedem albumov. Teda, aby bolo jasné - hovoríme o oficiálne vydaných albumoch, pretože najnovší počin s lapidárnym názvom 2006 – 2011 prevetráva Klenove archívy a prináša na formáte dvojCD spolu 26 doteraz nevydaných skladieb. Je to možno trochu zvláštne, pretože mnohé z nich už majú stabilné miesto na koncertnom playliste, ale asi to svedčí aj o autorskej produkcii a tvorivom pretlaku. Tieto pesničky v čase svojho vzniku neboli primárne určené pre vydanie na CD, respektíve v tom čase Edo Klena o nejakom stabilnom vydavateľovi, ochotnom ísť do rizika s menšinovým žánrom pravidelným vydávaním folku, asi ešte ani nechyroval. Nahrávky vznikali priebežne a boli zverejňované prevažne len na dnes už neexistujúcom Klenovom webe (prípadne na demoCD-R), takže fanúšikovia pri troche úsilia sa nemuseli cítiť ukrátení o nové skladby.
Medzitým je už našťastie všetko inak – v košickej Hevhetii Klena našiel vydavateľa, ktorý mu doposiaľ realizoval štyri albumy a vydaním archívnych nahrávok na piatom CD teraz pomáha sprístupniť Klenovu tvorbu zo spomínaných rokov (alebo aspoň jej prevažnú časť).
Zverejnenie týchto nahrávok je výborná správa. Zachytávajú totiž Eda Klenu a jeho kapelu Klenoty v silnom zložení s basistom Mirom Sivákom a huslistom Petrom Wittnerom. Kapela, zocelená rokmi spoločného hrania, „šlape“ ako hodinky a úctyhodný štýlový diapazón siaha od akustickej balady a country cez valčík, tango a blues až po skutočný hardrockový „nárez“.
Prvé CD je skôr rockovo (až hardrockovo) ladené a hneď úvodný „otvárak“, bluesovo ladený Štvrtok, pripomína trochu zabúdanú stránku Klenovho pesničkárstva. Aj keď spojenie Východ a blues je zdanlivo dosť absurdné (veď všetci vieme, že najlepší bluesmani vyrástli v dunajsko-gabčíkovskej delteJ), Edo je v tejto polohe veľmi presvedčivý (ostatne inou takou silnou skladbou s bluesovou visačkou je napríklad Hádame sa z CD Edo Klena 2005 alebo doteraz tuším nikde nevydaný Smútok).
Paradoxne práve v rockovej polohe sa folker Klena cíti ako ryba vo vode. Samozrejme, nie je to nové konštatovanie - veď už v začiatkoch razantným spôsobom hry na akustickú gitaru často pripomínal skôr rockera než folkového „vybrnkávača“. V čase vzniku týchto nahrávok hrával bez sólového gitaristu, takže inštrumentácia, očesaná na dreň, stavala najmä na akordových riffoch a presnom rockovom feelingu ako napríklad v direstraitsovsky pulzujúcej Superstar. O to viac si poslucháč potom vychutnával občasné vyhrávky a medzihry či melodický spôsob vedenia basgitary (Myslím na teba, Dievča), ale aj osviežujúce beegeesovské disko (Starý muž na diskotéke).
„Dajte mi ruky na zem, ďalej už pôjdem sám,“ konštatuje úvodná skladba (Potlach) druhého cédečka ako pripomienku, že ani trampská poetika nebude v Klenovom repertoáre ukrátená. Druhý disk je úplným protikladom toho prvého a akustickejším zvukom ako aj husľami pripomenie obdobie kapely s dnes už nebohým huslistom Petrom Wittnerom. Nie je to však len country, ale aj motívy írskej hudby, ktoré presvecujú hudbu na tomto disku - mňa napríklad veľmi potešila pesnička 2009. Tá doteraz myslím nikde nevyšla a pritom je to jasný hit, koncertný a možno aj rádiový - ak by sa, samozrejme, dostala do médií, čo v našich podmienkach asi nehrozí...
Samostatnou kapitolou sú texty. „Mal som v Írsku robotu, už ju nemám / Kríza – svet je na sračky a tak som dostal kopačky / Mal som v Írsku robotu, už ju nemám...“spieva sa v tomto svižnom dupáku. Nie láskavý humor, ale horký nadhľad a „politicky nekorektný“ sarkazmus – to je charakteristická črta mnohých Klenových textov. Možno netreba hneď hovoriť o protestsongu – ale život (nielen v Republike Šariš) je dnes taký...
V pomerne krátkom časovom rozpätí – po Bezfázovom stave Jednofázového kvasenia (2012) a Piesňach stadiaľ (Prešporok, 2017) vyšiel na Slovensku už tretí folkový dvojalbum, čo by mohlo svedčiť o tom, že aj v menšinovom žánre môže byť dostatočný tvorivý potenciál a rovnako aj arzenál piesní na vysielanie. Lenže - ako sa o tom dozvedia tvorcovia playlistov v našich rádiách?
****
MILOŠ JANOUŠEK