Maznavý hlas nezbednice a lolitovská štylizácia, to nemusí sadnúť každému. Ak náhodou máte s Katarziou tento problém, skúste sa cezeň preniesť, lebo toto je iba prvá vrstva. Verte, pod ňou nájdete perly. Katarziin debut Generácia Y sa pred tromi rokmi z ničoho nič náhle vynoril a prehnal ponad prekvapené stojaté vody slovenskej pop scény ako žiarivá kométa. Katarzia (Katarína Kubošiová) znela inak, očarujúco novo, mlado a sviežo. Na Agnostike, svojom druhom albume, o efekt novosti prišla, zato sviežosti ešte pribudlo. Mnohí považovali úspech Generácie Y skôr za jednorazový úlet, sotva prekonateľný, predčasný vrchol. Ani ja som si veľmi nevedel predstaviť, čo viac by ešte mohla dať. Veď tak veľa životných zápasov na ňu ešte čakalo. A teraz počúvam nový album skvelej mladej pesničkárky, zároveň vynikajúcej poetky a moje rozrušenie a nadšenie prudko stúpa. Opäť dala na trh celú svoju kožu, srdce, dušu, talent, svoje hľadenie zmyslu všetkého. Vie to, fakt to vie! Agnostika je SUPER! Vnímam tento album ako jej definitívne muzikantské zasvätenie. Áno, týmto pesničkárskym albumom sa z nej stala skutočná umelkyňa: nová Joni Mitchell, Zuzana Navarová či PJ Harvey, dosaďte si čo chcete... Dozrela. Už vie všetko potrebné, pozná magickú formulku a má cestu otvorenú.
Album je vážne krásny. Vzrušujúci aj znepokojivý. Pesničky sú veľmi osobné. Spolu s intenzívnymi textami sa cez seba prelievajú ako prúdy ukryté pod hladinou veľkej, hlbokej, zdanlivo pokojne plynúcej rieky. Treba sa len pozornejšie započúvať a intímne svedectvo o všetkom tom znepokojivom hľadaní zmyslu života a odhaľovaní jeho nástrah vás celkom očarí. Pesničky sú výnimočne vkusne a decentne zaranžované a brilantne zahrané (bicie a basa sú jednoducho vynikajúce!). Katarzia zvládla náročný a zásadný hop-alebo-trop skok od mierne bezradného dievčaťa s gitarou k moderne mainstreamovému kapelovému zvuku s bravúrou. Ustála manažérske zložitosti formovania kapely, jej zvuku a aranžmánov piesní. Zvládla sama produkciu svojho albumu a prešla si hľadaním kľúča k novej sebaprezentácii. Výsledok je mimoriadny.
Šťastnou, možno až kľúčovo, sa ukázala byť voľba ústrednej dvojice špičkových muzikantov Martina Valihoru (bicie) a Mareka Minárika (basa). Miera citlivosti a nevtieravej prispôsobivosti, s akou nahrali svoje party, je úžasná. Výborne si počínali aj prizvaní talentovaní absolventi renomovaného jazzového Pražského konzervatória a VOŠ Jaroslava Ježka Albert Romanutti, Vlado Mikláš a Lukáš Mutňanský. Opomenúť by sa nemala ani brilantná odpornosť, s akou Robo Roth v krátkej fráze povie: „keď plačeš, si taká krásna...“. Milá Katarzia, je to paráda. Gratulujem.
*****
RADO TIHLÁRIK