Tento album považujem za veľmi dobrý. Radím ho medzi najzaujímavejšie z alternatívnych, ktoré u nás v minulom roku vznikli. A na toto konštatovanie, prosím, pamätajte, keď budete čítať ďalej. Modré hory sa spájajú najmä s ich frontmanmi, komplementárnymi rapermi: akože drsným Lyrikom a jeho krehkým protipólom Benem – básnikom plným človečiny, bez beatov, zrejme strateným (čo je možno škoda). Obaja životodarne prúdia v žilách tunajšej kultúrotvornej scény. Reflektujú náš kolorit každodenný, bratislavský, so všetkými hriechmi, pravdami a sebaľútosťou. Sú ako vyzretý Roquefort s ušľachtilo kultivovanou plesňou z temnej bratislavskej jaskyne. Tá jeho vôňa a chuť. Tak veľmi našská. Chalani, umelci, bráchovia, bratstvo. Uznávaní maestrovia, preto mám na nich najvyššie nároky aj očakávania. Už len dúfať, že som dosť pomazaný, aby som spravodlivo zvládol tento text. Takže moju nasledujúcu, nezvyklo osobnú, x-krát prepísanú správu k ich tretiemu albumu treba brať s rezervou. Dovoľujem si luxus kritiky výnimočného (clanu). Tu sú dôvody, prečo som nahrávke stiahol jednu hviezdičku.
Milé Modré hory, vedzte, že som zadriemal pri prvom počúvaní. Tak veľmi uhladené a vyzreté sa vaše beaty stali – veď to je normálne chill-out! Prečo? Tešil som sa na vzrušenie, uhrančivosť, objavnosť a muzikálnu pestrosť prvých Modrých hôr. Aj rýmy, aké u nás nevie nik iný, stále viete. No tentoraz ma viac míňali ako triafali, aj ich angažovanosť, antifáctvo, nadávky, tie najmä. Neplynú s príliš ustálenou kadenciou? Alebo je to prejav zrelosti pokročilých raperov blížiacich sa k strednému veku? Znáša sa rap so stredným vekom? Beatmachri albumu sú najmä Peko a Roland Kánik. Beaty sú naozaj profesionálne, v špičkovom balení, ale inak trochu nuda – ako keď najkrajšie missky krajiny korzujú na póle v bikinách, v telke. Nechýbal tu Jaslo(vský Marian)? Tiež sa veľa hovorí o slávnom americkom štúdiu Slováka Vlada Mellera, kde sa album mastroval. Ale zvuk ma nepotešil. Na kvalitnejšom hi-fi cítiť jeho zrnitú digitálnu zahmlenosť a preparáciu. Digitálny mlyn masteringu tu na úroveň samplov z databázy stiahol aj zvuk pôvodných živých nástrojov, napríklad prirodzená energia dychov sa celkom vytratila. Smola, či skôr daň brutálne sofistikovanej digitálnej alchýmii, s akou tieto nahrávky dnes vznikajú a mastrujú sa? Bohužiaľ, veľa nahrávok znie dnes takto, je to trend. Vrava bitov. Nič pre audiofilov. Paradoxne, viac šťavy to má v obyčajných štupľoch do uší, bluetooth repráčikoch či z FM-ka v autorádiu. Že by tu išlo o to?
Modré hory sú majstrami v spájaní ich typických vychillovaných hojdavých beatov, loopov a groovov s existenciálnymi témami a ťažkými životnými reflexiami. Je to podobná mágia s akou napríklad Sorokin dáva svojmu popisu absolútne neuveriteľnej brutality delikátne absurdnú lahodnosť. No v tejto nahrávke akoby mágia spájania protikladných elementov do novej kvality strácala na účinku. Ale možno to len neviem rozlusknúť. Neviem ani, čo znamená to, že vo videoklipe k Luxus clanu za Beneho, Lyrika a Simsa zaskakujú Vec, Haffner a Tono Suchota. Je to fór z núdze, clanové záväzky, alebo to ma hlbší zmysel? Ak áno, aký?
A čo tí rapujúci hostia z mega vzdialeného para-vesmíru? Sú vynikajúci! Wow! Maestrovia svojich vesmírov (palec hore pre Aby Wolf). Ale prečo sú tu? Keď to porovnám napríklad s explozívnou synergiou hosťovania Tomáša Janovica na predchádzajúcej nahrávke, stáva sa mi zmysel ich účasti na albume ešte nejasnejší. Slovenčina s angličtinou tu prúdia priďaleko od seba, ako keď sa prelaďuje medzi dvomi stanicami. Zamrzelo by ma, ak by za dôvodom vytvorenia tohto parádneho luxus clanu, ktorým sú: Bene, Lyrik, Roland Kánik, Peko, Ceschi, Sims, Aby Wolf, Andy the Doorbum, Bleubird, Jared Paul, Aran Epochal, James P. Honey, Cars & Trains, Kato, Inphy, Tommy Fox, 3ck, Samo Marec, Miro Nôta a Jakub Otčenáš, stál iba marketing.
****
RADO TIHLÁRIK
za 9,95€