Saténové Ruky vydali svoj druhý album pod skvelým producentským vedením skladateľa a gitaristu Le Payaco, Tomáša Slobodu a zvukového majstra, ex kapelníka skupín Noisecut a Zlokot, Erika Horáka. Vypustili do sveta album, ktorý je veselý aj vážny, hravý, ale nehrávaný v rádiách, punkový kde počuť The Clash, ale aj novovlnných Police. Je vidieť, že chlapci, vlastne už zrelí chlapi, sa bavia veselo ďalej, ale ich produkt už presiahol hranie pre kamarátov po chatách a žúroch. Je z nich regulárna kapela vynikajúca na letné festivaly prípadne bujaré tancovačky pre, paradoxne, o generáciu mladšie publikum. Snáď im je hlavne určená aj ich hudba, lebo nie každý štyridsiatnik je hipster.
V hudbe Saténových Rúk sú ale texty ešte dôležitejšie, ako ich hudobné prevedenie, a tie sú skvelé! Doporučoval by som mnohým slovenským interpretom zamyslieť sa nad svojimi textami a radšej ich zveriť niekomu, kto to vie. Chalani sa pod pesničky podpisujú kolektívne, ale neverím, že aj texty vznikajú takto. Ako vždy reagujú na témy trápiace bežného človeka, teda poslucháča. Keď treba, sú poetické (Pero), ale aj priamočiare, úderné (Pasce v žite). Väčšinou sú epické, ako u väčšiny anglosaských kapiel, ale v slovenčine napísať dobrý text s príbehom je problém. Tu sa znovu oplatí texty počúvať, ako u folkáčov a pesničkárov, či Hammela alebo Lasicu, aby som nadviazal na kontinuitu.
Inštrumentálne je Tretí album veľmi pestrý, čo je nesporná zásluha oboch producentov. Je zaujímavé počuť pod punkovými riffmi Shootyho(!) bendžo (CV), alebo v melancholickej, V kúte o tretej ráno, atmosféru baru dotvára violončelo hosťujúcej čelistky Broni Schragge.
Snehobiely obal je dielom Erika Bindera. Sú na ňom iba dva roztečené kruhy, akoby bubliny a saténová ruka s tromi prstami, ktorá sa snaží do nich preniknúť. Bezúspešne.
Pozn.: Tretí album je vlastne druhý, ale to je jedno.
*****
JÁN GRAUS