Zabíja kopírovanie tvorivosť? III.

(Časť tretia)
V predchádzajúcej časti sme si ukázali, že väčšina dôležitých a užitočných vynálezov nie je patentovaná a že patenty pokroku skôr bránia než ho podporujú. V tejto časti pristúpime k ďalšej kategórii týkajúcej sa tvorivej činnosti, tentokrát súvisiacej s umeleckou tvorivosťou – ku copyrightom.

Skôr, ako pristúpime k popisu diania v hudbe v posledných dekádach, podstúpime rýchly historický exkurz, na ktorom si vysvetlíme pozadie vzniku copyrightu a ukážeme si, že copyright pôvodne nevznikol na podporu tvorivosti, ale ako akt moci štátu.

V roku 1443 v Európe uzrel svetlo sveta prelomový vynález. Johann Gutenberg vyrobil prvú kníhtlač, ktorá umožňovala mechanické rozmnožovanie písaného textu. Tento famózny vynález prispel k obrovskej expanzii poznania, ako sa však tiež ukázalo, pre niektoré skupiny predstavoval hrozbu. Začali sa na ňom totiž tlačiť aj rôzne pamflety a samizdaty, ktoré podkopávali autoritu cirkvi a kráľovskej rodiny. Tie potrebovali mať tlač kacírskych myšlienok pod absolútnou kontrolou a za nástroj cenzúry si zvolili povinné licencovanie všetkých oprávnených tlačiarov, pričom takto boli vybraným tlačiarom udeľované monopolné privilégiá. Toto postupne viedlo k prvému zákonu o copyrightoch v Anglicku v roku 1710.

900 stranové súborné vydanie 36 diel najznámejšieho z najznámejších spisovateľov bolo pritom vytlačené takmer o sto rokov skôr – v roku 1623. Týmto mužom bol William Shakespeare, na ktorého diele je podľa historikov mimoriadne zaujímavá skutočnosť, že s veľkou pravdepodobnosťou nie je pôvodným autorom ani jedinej zápletky. Všetky jeho diela sú modifikácie a adaptácie diel iných autorov. Zlodej! Povedali by ste si pozerajúc na Shakespeara súčasnou optikou autorských práv. Ešte pred pár sto rokmi však bolo úplne bežné, že autori používali vo svojich dielach príbehy, motívy, či dokonca inkorporovali do svojich diel kompozície z diel iných autorov, ktoré vylepšovali a prinášali konzumentom umenia pestrejšie a krajšie zážitky. Tento postup bol dlho integrálnou súčasťou legitímnej umeleckej slobody a vo svojej tvorbe ho bežne používali aj takí velikáni klasickej hudby, akými boli napríklad Bach, Čajkovskij či Ives.

Aké malo zavedenie copyrightu v Anglicku dôsledky v porovnaní s inými krajinami, ktoré v tej dobe vytvorené diela nechránili? Všeobecne sa verí, že autori sú motivovaní písať či komponovať len za predpokladu, ak sú chránené ich práva. Potvrdzuje to aj historická skúsenosť?

V prvej polovici 19. storočia boli Nemci posadnutí čítaním. Tamojší literárni kritici vtedy hovorili o Nemcoch ako o „básnikoch a mysliteľoch“. Dnešní historici však majú inú interpretáciu a v nej omámenie Goethem či Schillerom nenájdete. Za dôvod považujú obrovskú produkciu materiálov na čítanie. Ak sa pozrieme na počet nových publikácií vydaných v jedinom roku 1843, zistíme, že v tom čase v agrárnom Nemecku ich vyšlo 14 tisíc, čo pri prepočte na dnešnú populáciu predstavuje zhruba dnešné hodnoty. Naproti tomu v Anglicku, industriálnej a koloniálnej veľmoci vtedajšieho sveta, vyšla len tisícka nových kníh, a aj to v nákladoch len okolo 750 kusov a za ceny, ktoré často prevyšovali týždenné príjmy vzdelaných pracujúcich. Knihy si mohli dovoliť len majetní a v tých málo knižniciach, ktoré existovali, chránili knihy pred zlodejmi pripevnením k polici reťazou.

V tom  istom čase mali vydavatelia v Nemecku plagiátorov, ktorí mohli znovu vytlačiť akúkoľvek novú publikáciu a predávať ju lacno bez strachu z potrestania. Takto im doslova dýchali na krk a úspešní mohli byť len tí, ktorí zvolili sofistikovaný prístup: vydávali lacné paperbacky pre chudobné masy a luxusné edície pre bohatých zákazníkov. Trh s knihami v Nemecku vyzeral úplne inak ako v Anglicku. Bestsellery a vedecká literatúra sa nemeckej verejnosti dostávala vo veľkých množstvách a veľmi lacno. Zaujímavé je, že v Nemecku bola väčšina publikovanej literatúry vedecká a technická. Prístup k veľkému počtu čitateľov motivoval akademikov publikovať výsledky svojich výskumov, ktorí si takto významne privyrábali k svojej mzde. Obrovský dopyt viedol vydavateľov dokonca k tomu, že rôzne príručky a informačné brožúry publikovali aj menej talentovaným autorom. Z dnešného hľadiska tak došlo napríklad k takej kurióznej situácii, že vtedajší profesor chémie Sigismund Hermbstädt z Berlína, dnes dávno zaviaty do zabudnutia vytrvalým vánkom histórie, zarobil na autorských poplatkoch za svoju knihu Princípy spracovania kože z roku 1806 viac ako Mary Shelley za jej hororový román Frankenstein, ktorý je stále slávny aj dnes. Historici tvrdia, že za rýchlou priemyselnou expanziou a nárastom gramotnosti, vďaka ktorej dovtedy agrárne Nemecko za jedno jediné storočie dobehlo dovtedy dominantnú priemyselnú svetovú veľmoc Anglicko, je práve absencia copyrightov. Podobný príklad, ktorému sa tu však z priestorových dôvodov nebudeme venovať hlbšie, ponúkajú Spojené štáty americké (v tom čase mali zaostalejšie a chudobnejšie USA menej obyvateľov ako Anglicko), ktoré neexistencii copyrightov vďačia za dramatický nárast gramotnosti a počtu spisovateľov a vedcov koncom 19. storočia.

Poďme sa ale konečne pozrieť na súčasnú situáciu v hudbe.

V roku 1998 podala RIAA (Recording Industry Association of America) súdnu žalobu na malú, relatívne neznámu spoločnosť Diamond Multimedia Systems. Čím sa táto spoločnosť „previnila“? Predávala prenosné elektronické zariadenia, ktoré boli schopné prehrávať hudbu v komprimovanom formáte, ktorý vtedy (dnes je tomu ťažké uveriť) poznal len málokto – mp3. RIAA nielenže súdny spor prehrala, ale získaná publicita bola extrémne významným faktorom pri popularizácii tohto formátu medzi spotrebiteľmi. Vďaka enormnej mediálnej publicite sa hudobní nadšenci vrhali k počítačom a konvertovali svoje staré a nepohodlné cédéčka do užívateľsky pohodlnejších mp3 formátov.

Táto masívna konverzia cédečiek je z veľkej miery zodpovedná za ďalšiu smutnú ságu RIAA – tzv. peer-to-peer siete. S rozmachom vysokorýchlostného internetového pripojenia a služby Napster v roku 1999 milovníci hudby objavili, že hudba vo formáte mp3 sa dá pohodlne zdieľať na internete. RIAA súdila Napster. Tento súdny spor mal len veľmi mizivý účinok pri prevencii šírenia novej technológie – a zase, naopak, pomohol ju spopularizovať (možno si spomínate na slovné spojenie napsterizácia internetu, ktoré som použil v prvej časti tejto série).

V čase, keď RIAA podala žalobu na Napster, ho používalo 500 000 užívateľov. Už v polovici roku 2000 ho však vďaka obrovskej publicite používalo viac ako 38 miliónov užívateľov. V roku 2001 musel Napster ukončiť svoju prevádzku a v roku 2002 Napster zbankrotoval. Zavretie Napsteru bolo také „účinné“, že podľa odhadov len v samotných USA dnes peer-to-peer siete používa viac ako 40 miliónov ľudí. Napster pritom podľa výskumov nemal žiadny merateľný vplyv na kvantitu produkovanej hudby v nadchádzajúcich dekádach a rozhodne nedošlo k naplneniu apokalyptických obáv o zabíjaní hudby. Pri ohliadnutí do minulosti sa dnes javia obavy RIAA pri zavedení magnetofónových kaziet či obavy MPAA (Motion Picture Association of America) pri uvedení VHS kaziet na trh ako anekdoty. Obe asociácie zakaždým silno lobovali za prísnejšie autorské zákony, pritom opak ich obáv sa stal pravdou – filmový i hudobný priemysel zarábal v nasledujúcich dekádach viac ako nikdy predtým.

Ak porovnáme ekonomický rozmer copyrightov a patentov, copyrighty sú menej škodlivé. Filmový a hudobný priemysel v USA zamestnáva menej ľudí ako korporácia IBM či nábytkársky priemysel. Copyright je však minimálne rovnako neefektívny, rovnako urážlivý a rovnako nespravodlivý ako patenty.

Neefektívny je preto, lebo na základe teórie ale aj historických a súčasných dát vieme, že by nebolo ani o mak menej umeleckej a kultúrnej produkcie, ak by copyright neexistoval.

V porovnaní s patentmi je ešte urážlivejší, pretože opakovanými retroaktívnymi predlžovaniami doby trvania copyrightu si robia z formulácie o „obmedzenom časy ochrany“ zakotvených v ústavách mnohých krajín doslova srandu.

A napokon sú nespravodlivé, pretože ich dôsledkom je významne nerovnomerný transfer príjmov medzi umelcami. V marci 2014 bola publikovaná štúdia s názvom The Superstar Music Economy, podľa ktorej v súčasnosti 1% autorov poberá 77% všetkých tržieb z nahraných nosičov v hudobnom priemysle. Ak ochranné zväzy nahlas varujú, že digitálne hudobné služby (ako napr. Deezer, Spotify a ďalšie) znižujú príjmy umelcov, v prípade super stars je to naopak. Kým v prípade CD nosičov 1% autorov poberá 75% tržieb, pri digitálnych službách je to až 79%. Spomínaným dôsledkom umelého zásahu autorských práv je, že kvalita super stars nezodpovedajú ich príjmom. Dnes zarábajú super stars rádovo viac peňazí než super stars spred pár dekád. Je ale napríklad Britney Spears rádovo lepšia ako Frank Sinatra či Miles Davis?

Pri diskusii o copyrightoch je užitočné pozrieť sa na to, ako sa vyvíjala dĺžka ochrany. Ešte v roku 1831 bola dĺžka copyrightovej ochrany 14 rokov s možnosťou predĺženia o 14 rokov. V roku 1841 bol copyright prvý krát predĺžený za život človeka. V roku 1976 sa copyright predĺžil na život autora plus 50 rokov (resp. 75 rokov, ak sa autorské práva vzťahovali na zamestnávateľa) a neslávne slávny zákon s názvom Sony Bono Act z roku 1998 copyright predĺžil na život autora plus 70 rokov (resp. 95 rokov aj je vlastníkom práv zamestnávateľ). Mediálnym lobistom sa tiež v posledných rokoch významne podarilo zvýšiť pokuty za porušenie copyrightov. To už sa v mnohých prípadoch klasifikuje ako trestný čin.

Asi sa vám natíska na jazyk otázka – ak copyright naozaj prospieva tvorivosti a šíreniu diel, prečo nie je rovno navždy? Pri dnešnom nastavení sa súčasné diela stanú verejnými až v 22. storočí, kedy budú všetci umelci, ktorí by mohli použiť útržky diel iných vo svojej tvorbe a zlepšovať ich (tak ako to robili vyššie spomínaní Bach, Čajkovskij, ale napríklad aj Gershwin), dávno mŕtvi. Výskumy hovoria, že dôsledkom zavedenia copyrightu sa znížil počet vyprodukovaných klasických hudobných diel v 18 a 19 storočí. Podľa výpočtov mnohých ekonómov, medzi nimi aj niekoľkých nositeľov Nobelovej ceny, 20 ročný nárast dĺžky ochrany pri schválení Sony Bono Actu predstavuje asi 0,33% nárastu v príjmoch za celé obdobie. Je teda zrejmé, že nejde o autorov, ale o vydavateľstvá, ktoré zarábajú na dielach autorov aj po ich smrti – a to najmä v prípade legendárnych hitov. Vedeli ste, že copyright sa stále vzťahuje napríklad aj na vianočnú pesničku Santa Claus is Coming to Town z roku 1932, z ktorej má jej vydavateľstvo dodnes príjmy zhruba 2 milióny dolárov ročne? Alebo dokonca že porušujete zákon, ak oslávencovi bez zaplatenia autorských poplatkov na verejnosti spievate Happy Birthday, pretože copyright na túto pesničku sestier Hillových z roku 1893 vyprší až v roku 2016?

Nepreukazuje sa, že by predlžovanie doby ochrany stimulovalo tvorivosť, ako nás presviedčajú záujmové skupiny. Čo by sa stalo, ak by sa copyrightová ochrana skrátila povedzme na 10 rokov?

Zmenila by sa štruktúra hudobného biznisu. Bolo by viac muzikantov a viac hudobných diel. A - pár veľkých vydavateľstiev by nediktovalo trh.

Samozrejme, prispôsobiť by sa museli aj hudobníci. Môžeme predpokladať, že by hrali viac koncertov. Že by intenzívnejšie hľadali sponzorov pre svoje nahrávky, či využívali už dnes populárne služby na získavanie zdrojov ako napr. Kickstarter. Že by intenzívnejšie využívali dobrovoľné platby za nákup albumov. Že by nebrali používanie svojej produkcie napríklad v kinách či na výstavách ako porušovanie svojich práv ale ako skvelú reklamu zadarmo. Že by napríklad svoje nosiče ponúkali ako komplexnejšie produkty, t.z. prikladali by texty, foto/video z koncertov, videoklipy z nahrávania a pod. Museli by jednoducho pestovať vzťah so svojimi fanúšikmi, tak ako to už dnes robia menšie vydavateľstvá (svetlé príklady máme aj na Slovensku). Keď si autor tohto textu objednáva CD od svojej obľúbenej skupiny z USA, vždy mu v balíku príde rukou napísané poďakovanie: Thanks so much for your order, Richard! a ďalšie pozornosti, ako napríklad vlastné básne, odznaky či raritné, nikde nezverejnené nahrávky. Aj takto by sa hudobníci museli naučiť o svojho fanúšika súťažiť, tak ako je to vo všetkých iných oblastiach ľudského života. Milí hudobníci, držím vám palce pri budovaní vášho úspechu vašou kreativitou, nie spoliehaním sa na prísnejšie zákony.

Richard Ďurana