Je december, rok 2021 sa chýli ku koncu, a s ním aj moja séria článkov oslavujúcich významné hudobné albumy (britské a americké) vydané presne pred pol storočím. Ako som sľúbila, v jej poslednej časti sa budem venovať čiernej hudbe toho obdobia, avšak nielen hudbe a nielen v roku 1971. Pre lepšie pochopenie sa vám pokúsim, ako už mám vo zvyku, priblížiť vtedajšiu atmosféru v americkej spoločnosti a historické súvislosti, ktoré sa v hudbe odrážali. Pokiaľ vám ide len o muziku, prvú časť pokojne preskočte.
Pripomeňme si, že v roku 1965 uplynulo ešte len sto rokov od zrušenia otroctva – primálo na to, aby spoločnosť kompletne transformovala svoj postoj voči čiernemu obyvateľstvu, vykorenila rasové predsudky a odstránila diskrimináciu. A že s tým Amerika zápasí dodnes, máme možnosť sledovať v priamom prenose (policajná brutalita voči čiernemu obyvateľstvu, neoprávnené a nezmyselné zabitie Georga Floyda a ďalších čiernych občanov, masové protesty hnutia Black Lives Matter, atď.).
Boj za občianske práva, t.j. boj za rovnoprávnosť a odstránenie rasovej segregácie, naberal v 50. rokoch na intenzite. Oddelené neboli len školy alebo reštaurácie, dokonca i toalety, či picie fontánky pre „bielych“ a „farebných“ vo verejných budovách boli jasne označené. Nehovoriac o miestach v autobusoch, čo viedlo k zatknutiu Rosy Parksovej, keď unavená odmietla to svoje uvoľniť belochovi. Následné udalosti vytiahli do popredia tohto zápasu Martina Luthera Kinga Jr., baptistického kazateľa z Georgie, vyzývajúceho k mierumilovným prejavom občianskej neposlušnosti. Jeho protipólom a zástancom radikálnej, a v prípade potreby hoci aj násilnej cesty, bol Malcolm X. No neboli to len títo dvaja lídri, kto Afroameričanom dodával nádej a silu nevzdávať sa. Veľkú podporu mali i v Johnovi F. Kennedym a jeho bratovi Robertovi. No táto nádej behom osudných piatich rokov takmer vyhasla spolu so životmi jej zavraždených nositeľov (boli na nich spáchané atentáty v tomto poradí: J.FK. 1963, Malcolm X 1965, Martin Luther King Jr. apríl 1968 a Robert F. Kennedy jún 1968). Prezidentom je rasista Nixon a už štrnásť rokov trvá vojna vo Vietname, kam bieli ľudia posielajú čiernych zabíjať žltých, aby bránili zem, čo ukradli červeným. Medzi čiernym obyvateľstvom to vrelo. Zavládla výbušná atmosféra hnevu, strachu i sklamania. Komunita sa polarizovala. Na jednej strane boli zástanci nenásilnej cesty Martina Luthera Kinga Jr., na druhej prívrženci Malcolma X a jeho „sebaobrany či niečoho horšieho“. Stať sa mohlo čokoľvek. A vtedy zaznela hudba.
Harlem Cultural Festival a.k.a. Black Woodstock
Zatiaľ čo ledva dvesto kilometrov severne od New York City, vo Woodstocku, sa konal trojdňový festival, ktorý vošiel do histórie ako najväčšia hudobná udalosť toho roku, v newyorskom Harleme prebiehalo čosi oveľa neuveriteľnejšie. Počas celého leta, takmer každú nedeľu, sa v harlemskom Mt. Morris Parku (dnes sa nazýva Marcus Garvey Park) konala séria koncertov pod názvom Harlemský kultúrny festival. Vstup bol zdarma a navštívilo ho dohromady okolo 300 000 návštevníkov. Bol to tretí ročník festivalu, ktorý začínal skromne, no postupne sa stával križovatkou čiernej hudby, kultúry a politiky. Získal podporu ambicióznych bielych politikov, navštevovali ho aktivisti a kazatelia, a stal sa tak aj významným pódiom pre politické a duchovné posolstvá – a práve tie boli teraz potrebné: hudba a inšpiratívna rétorika pomohla zjednotiť a upokojiť rozpoltenú komunitu.
Zorganizovať takúto masovú akciu nebola žiadna hračka, a už vôbec nie, ak cieľovou skupinou malo byť čierne publikum. Bolo potrebné získať financie, podporu mesta a jeho politických zástupcov, zabezpečiť ochranu, jednať s agentmi umelcov a presvedčiť ich, že honorár bude riadne vyplatený, postarať sa o ozvučenie jednotlivých koncertov pre 30 – 40 tisíc návštevníkov, zabezpečiť občerstvenie, toalety atď. Na túto heroickú misiu sa podujal spevák a promotér Tony Lawrence, ktorý „v tom vedel chodiť“. Získal podporu starostu New York City Johna V. Lindsaya, liberálneho republikána obľúbeného v čiernej komunite, pretože presadzoval programy proti chudobe a často vyrážal do harlemských ulíc osobne. Financie na festival následne uvoľnilo mesto a Lawrence získal aj sponzoring od Maxwell House Coffee. Polícia spočiatku neprejavovala žiadnu ochotu spolupracovať, a tak sa o poriadok a bezpečnosť postarali tzv. Black Panthers, ľavicová černošská organizácia s militantnými prvkami, ktorá vznikla ako reakcia na policajnú brutalitu a atentát na Malcolma X. Kto si nekúpil jedlo a nápoje v stánkoch, ktorých tu vyrástla zo zeme celá kopa, priniesol si proviant z domu a celá akcia sa zdala byť obrovským piknikom. Podľa svedectiev účastníkov to tam všade rozvoniavalo Afro Sheenom a vyprážanými kurencami (Afro Sheen je obľúbený prípravok na úpravu vlasov Afroameričanov a vyprážané kura je ich stereotypne obľúbené jedlo).
Všetko sa filmovalo, no i tu bola potrebná vynaliezavosť. Aby sa namiesto umelého osvetlenia mohlo využiť slnko, pódium bolo otočené na západ. O 40 hodín natočeného materiálu však neprejavila záujem žiadna televízia, a tak zapadal prachom v pivnici svojho tvorcu Hala Tulchina, a na celú akciu sa postupne zabúdalo. Tulchin zomrel v roku 2017 a žiaľ sa nedočkal uvedenia dokumentárneho filmu Summer of Soul (... Or, When the Revolution Could Not Be Televised) – Leto soulu (... alebo, keď sa revolúcia nedala odvysielať v televízii). Stalo sa tak v lete tohto roku na filmovom festivale Sundance. Dokumentárny film obsahuje ukážky vystúpení umelcov a príhovory zúčastnených aktivistov z Tulchinovej pozostalosti, aj dnešné rozhovory s návštevníkmi festivalu, ktorí spomínajú na jeho atmosféru a spätne hodnotia, aký obrovský mal dopad pre rozorvanú černošskú populáciu. Význam podujatia azda ilustruje aj to, že sa konal v čase pristátia na Mesiaci, a pre päťdesiattisíc ľudí bola účasť na ňom dôležitejšia, než sledovanie priameho prenosu tejto senzácie v televízii. Opýtaní sa zhodovali na tom, že vynaložené prostriedky by oveľa viac osožili hladujúcim rodinám. Režisérom dokumentu je Ahmir Thompson, znalec afroamerickej histórie a hudby a autor niekoľkých kníh na túto tému. U nás je však známy (teda… ako komu) pod pseudonymom Questlove, ako bubeník, DJ a producent, člen legendárnej hiphopovej skupiny The Roots (Naživo sme ju u nás mohli vidieť na Pohode 2019. Inak je to kapela so stálym angažmán v talkshow Jimmyho Fallona).
O vplyve afroamerického blues na vývoj rocku som už hovorila nie raz. Že blues je pôvodne hudobnou formou, ktorá pomáhala utláčaným a segregovaným Afroameričanom vyjadriť svoje pocity a tak si uľaviť, snáď ani nemusím hovoriť (a tiež že európske, biele blues muselo v ušiach čiernych hudobníkov znieť nesmierne... zvláštne). Tentoraz by som sa chcela pristaviť pri ďalšom typicky afroamerickom hudobnom žánri, ktorý existoval ešte dávno pred blues, neskôr s ním koexistoval a prelínal sa s ním, stmeľoval černošské komunity a mal významný „terapeutický“ účinok: spirituál a z neho neskôr vyvinutý gospel (dobrá zvesť). V rôznych kultúrach západnej a strednej Afriky sa po kristianizácii vyvinul špecifický druh bohoslužby, kde sa kresťanské prvky zmiesili s tradíciou „posadnutia duchom“, akousi duchovnou extázou, či katarziou navodenou tancom a spevom (a tipujem, že i nejakými fajnými bylinkami), vedúcou po jej odznení k nachádzaniu vnútorného pokoja. Táto živelnosť v afroamerických bohoslužbách pretrváva dodnes a je aj odpoveďou na to, prečo sú černosi takí úžasní hudobníci, inak povedané „čo majú oni, čo nemáme my?“ Práve toto majú. Chodia sa od útleho malička hudobne vyblázniť, vyspievať a vytancovať zo všetkých trablov do kostola. (Väčšine belochov by takýto spôsob vyznávania viery tiež neuškodil.) Sex Machine James Brown, „krstný otec soulu“, o spievaní gospelu povedal, že je to spôsob, ako pomôcť duši a byť spokojný. „Gospel je spokojnosť, pretože je v ňom duch a pri speve cítite jeho prítomnosť.“ Cirkev okrem priestoru na odreagovanie poskytovala i materiálnu pomoc a vytvárala „morálnu chrbticu“ ťažko skúšaného spoločenstva. Kráľovnou gospelu bola Mahalia Jackson, ktorá bola headlinerkou hneď druhého koncertu počas Harlemského kultúrneho festivalu v roku 1969. Zaspievala tam obľúbenú pieseň zavraždeného Martina Luthera Kinga Jr., „Take My Hand, Precious Lord“. Želanie, aby túto pieseň zahrali na podujatí, na ktoré práve odchádzal z motela, boli jeho posledné slová, pred tým, ako ho nečakane zasiahol smrtiaci výstrel, a preto to bol to jeden z najsilnejších momentov celého festivalu. Kým prejdeme na inú tému, ešte krátky zoznam ďalších účinkujúcich: Stevie Wonder, Sly and the Family Stone, Nina Simone, B.B. King, The Staple Singers, The 5th Dimension, David Ruffin(pôvodne zo skupiny The Temptations), Gladys Knight and the Pips a mnoho ďalších.
Soul je jedným zo žánrov, na ktorý mal evanjelium najväčší vplyv, a ktorého vznik sa často vysvetľuje tak, že sa text s náboženskou tematikou nahradil „svetským“ textom. V Spojených štátoch bolo niekoľko výrazných lokálnych soulových scén, žiadny najväčší úspech zaznamenala aj detroitská, v ktorej centre stála nahrávacia spoločnosť Motown. O charakteristický zvuk nahrávok Motownu sa postarala jeho štúdiová kapela The Funk Brothers. Z tejto „továrne na hity“ pochádzajú piesne, ako napríklad „My Girl“, „I Heard It Through the Grapevine“, „Baby Love“, „Papa Was a Rollin‘ Stone“ či „Ain’t No Mountain High Enough“. Medzi hviezdy Motownu v 70. rokoch patrili Marvin Gaye, The Isley Brothers, Gladys Knight and the Pips, David Ruffin, Diana Ross and the Supremes, The Temptations, Stevie Wonder, The Jackson 5 a neskôr Michael Jackson ako sólista.
Teraz sa už prenesme do roku 1971, pretože to bol rok, kedy televízia začala každú sobotu vysielať legendárny hudobno-tanečný program Soul Train. Bol to jeden z prvých programov, ktorý produkovali černosi pre čierne publikum (vytvoril ho a prvých sedemsto jeho častí moderoval Don Cornelius), a to v čase, keď černocha bolo vídať na televíznej obrazovke iba zriedkavo. Počas nasledujúcich 35 rokov jeho vysielania v ňom mali diváci možnosť sledovať vývoj čiernej hudby od soulu, cez R’n’B, až po disco, funk či hip hop. Jeho súčasťou bola akási tanečná „promenáda“, počas ktorej profesionálni tanečníci v štúdiu (Soul Dancers) predstavovali neustále nové tanečné štýly. Mnohí pamätníci spomínajú, ako boli doslova prilepení na obrazovkách snažiac sa nové tanečné prvky okamžite naučiť, aby nimi potom mohli „machrovať“ na najbližšej diskotéke. Mimochodom, aj o tomto programe, významne formujúcom afroamerickú hudbu, módu a popkultúru, napísal Questlove výbornú knihu.
Tak, dalo by sa povedať, že teraz sme už pripravení na prehliadku albumov čiernych umelcov oslavujúcich päťdesiatku. Let’s groove.
Už spomenutý spevák, tanečník a multiinštrumentalista James Brown v tomto roku potvrdil, že je najtvrdšie pracujúcim umelcom šoubiznisu. Vydal až štyri albumy, „Super Bad“, „Sho Is Funky Down Here“, „Hot Pants“ a „Revolution of the Mind: Live at the Apollo, Volume III“. Autor hitov ako „I Feel Good“ či „Get On Up“, ktorého význam pre hudobný svet by si zaslúžil prinajmenšom samostatný článok, de facto definoval funk, ovplyvnil hip hop a rap, a bol nepopierateľným zdrojom inšpirácie pre Slya Stonea, Princa aj Michaela Jacksona. Napísal pieseň „Say It Loud – I'm Black and I'm Proud“ (Povedz to nahlas – Som čierny a som hrdý, r. 1968), ktorá sa stala neoficiálnou hymnou hnutia Black Power. No už o pol roka neskôr Brown nepochopiteľných (či skôr nepochopených) dôvodov hral na inaugurácii prezidenta Nixona a v roku 1972 verejne podporoval jeho opätovnú kandidatúru. Sľuboval si od toho, že sa mu podarí presadiť, aby výročie narodenia M. L. Kinga Jr. bolo vyhlásené za štátny sviatok. Nixon mu však nevyhovel a Brown stratil veľkú časť svojho čierneho publika.
Nina Simone začínala ako koncertná klaviristka a neskôr si zarábala hraním v nočných podnikoch, kde začala inovátorsky kombinovať žánre, od klasiky, cez jazz až po pop. (slovo jazz však nahrádzala pojmom „čierna klasická hudba“). Do klubu ju prijali pod podmienkou, že bude aj spievať, a tak začala aj s tým. Hoci sa zo začiatku dôsledne vyhýbala politickým témam, keď v roku 1963 bieli extrémisti spáchali bombový útok na alabamský baptistický kostol, pri ktorom zahynuli štyri čierne dievčatá, zovrel v nej hnev a stala sa zanietenou aktivistkou. Hoci zahrala účastníkom masového pochodu s Martinom Lutherom Kingom Jr. zo Selmy do Montgomery v 1965, patrila k prívržencom Malcolma X. O štyri roky neskôr vystúpila na Harlemskom kultúrnom festivale a pre desiatky tisíc divákov tam zahrala svoje inšpiratívne piesne „To Be Young, Gifted And Black“ (Byť mladý, nadaný a čierny) a „Revolution“ (Revolúcia). V roku 1971 vydala svoj trinásty album „Here Comes The Sun“. Ako všetky predchádzajúce, aj tento pozostáva z prevzatých piesní. Je na ňom napr. ďalšia pieseň od Boba Dylana, tentoraz „Just Like A Woman“ (Celkom ako žena), a titulnú skladbu napísal George Harrison. V jej inovatívnych aranžmánoch sa prevzaté piesne stávali takpovediac „jej vlastnými“.
Stevland Hardaway Morris, a.k.a. Stevie Wonder, hudobný génius, mal zmluvu s Motownom už ako jedenásťročný, vtedy ešte pod pseudonymom Little Stevie Wonder. Na Harlemskom kultúrnom festivale účinkoval v devätnástich, no už vtedy bol vplyvnou osobnosťou (mal už na konte niektoré zo svojich najväčších hitov, napr. „Uptight (Everything’s Alright)“, „My Cherie Amour“ či „For Once In My Life“. Začal sa politicky angažovať v otázkach bezdomovectva, chudoby, nezamestnanosti a účasti čiernych občanov na voľbách. Hovoril vtedy: Nikdy som nechcel dopustiť, aby strach uspal moje sny. Album „Where I’m Coming From“ (Odkiaľ pochádzam) z roku 1971 zachytáva Stevieho rastúci záujem o syntetizátory. Na textoch spolupracoval so svojou čerstvou manželkou Syreetou Wright. Snažili sa v nich poukázať na sociálne problémy sveta, no snáď preto, že album vyšiel zároveň s albumom Marvina Gaya „What’s Going On“ (Čo sa deje) s rovnakou tematikou, konkurovali si, pričom Gaye dosiahol väčší úspech.
A keď sme ho už načali, tak ním pokračujme. „Prince Motownu“ Marvin Gaye vydal v roku 1971 svoj konceptuálny album, v poradí jedenásty, „What’s Going On“ (Čo sa deje). Dovtedy spieval soulové piesne s bežnou „popovou“ tematikou, svoje i od iných autorov („Ain’t No Mountain High Enough“ – Žiadna hora nie je dosť vysoká alebo „I Heard It Through the Grapevine“ – Dostalo sa mi do uší), no tento album si celý napísal aj produkoval sám. Svojimi piesňami sa tiež chcel vyjadriť k politickej, ekonomickej a sociálnej nespravodlivosti, vojne vo Vietname, drogám (v čiernych komunitách ničí ľuďom životy „heroínová epidémia“) a o ekologických otázkach. V hudbe využil prvky jazzu, popu aj klasickej hudby. Riaditeľ Motownu Berry Gordy titulnú pieseň albumu považoval za protest song a odmietol ju vydať, lebo miešať sa do politiky nepovažoval za dobrý komerčný ťah. Marvin však začal štrajkovať a odmietol čokoľvek nahrať, kým skladbu nevydajú. Napokon ju vydali bez Gordyho vedomia a stala sa okamžitým úspechom, najrýchlejšie predávaným singlom Motownu (len za prvý týždeň sa jej predalo 200 000 ks.) Marvin Gaye má v tomto momente pred sebou žiaľ už iba trinásť rokov života, hoci plných hudobných úspechov. Tragicky zahynul v roku 1984, keď ho počas hádky doma zastrelil jeho vlastný otec, s ktorým mal od detstva komplikovaný vzťah.
Sly and the Family Stone bola kapela, ktorej patrí prvenstvo v mnohých smeroch. Odlišovala sa od ostatných „čiernych“ kapiel nielen štýlovo – mala významný vplyv na rozvoj funku, rocku a psychedelickej hudby (tvorenej pod vplyvom všakovakých psychoaktívnych látok a umocňujúcej ich účinky), ale bola aj prvým rasovo integrovaným zoskupením. Navyše mala aj ženské členky, ktoré neboli iba vokalistické „krovie“. Slyova sestra Rose bola klávesáčka a Cynthia Robinson hrala na trúbku. Gitaristom bol ďalší zo súrodencov Stoneovcov, Freddie. Biely bubeník Greg Errico neskôr hral napríklad s kapelou Weather Report, s Davidom Bowiem či Carlosom Santanom. Ďalším belochom v kapele bol saxofonista Jerry Martini. Kapela s neustále sa meniacim zložením hrávala až do roku 1983. Jej frontman, Sly Stone, muzikant a hudobný producent, akýsi „Proto-Prince“, je často nazývaný aj zakladateľom progresívneho soulu. Album kapely s názvom „There’s A Riot Going On“ je akýmsi protipólom albumu Marvina Gaya „What’s Going On“, podobne ako Malcolm X bol protipólom M. L. Kinga Jr.
Keď je reč o úlohe hudby v boji za občianske práva, nesmie chýbať zmienka o Curtisovi Mayfieldovi. Pôvodne člen skupiny The Impressions a autor ich gospelovo ladeného hitu „People Get Ready“ (Ľudia, pripravte sa) z roku 1965, ktorú M. L. King Jr. označil za hymnu hnutia, sa neskôr vydal na sólovú dráhu a založil si vlastný label Curtom. Jeho debut, nesúci jednoducho názov Curtis, istý kritik nazval Sgt. Pepperom soulu 70. rokov. V roku 1971 vydal hneď dva albumy: „Curtis/Live!“ a „Roots“. Jeho osobitý štýl sa vyznačoval otvoreným F-durovým ladením gitary, na ktorú sa naučil hrať ako samouk, falzetovým spevom, dôrazom na basy a efektami ako reverb a echo.
Jedným z albumov vydaných spoločnosťou Curtom bol album „The Baby Huey Story: The Living Legend“. Album vyšiel po smrti Jamesa Thomasa Rameyho, umelca s pseudonymom Baby Huey, ktorého hviezda zhasla skôr než stihla naplno zažiariť. Významne ovplyvnil vývoj hip hopu. Hlavne skladba „Hard Times“, ktorej sample vo svojej tvorbe použilo množstvo hiphopových umelcov (A Tribe Called Quest, DJ Shadow, The Game, Ghostface Killah, Ice Cube, Lil Wayne, The Notorious B.I.G., Public Enemy a Swizz Beatz). Vyšla aj na spoločnom albume Johna Legenda s kapelou The Roots s názvom „Wake Up!“.
Podtitul spomínaného filmu „Summer of Soul... When the Revolution Could Not Be Televised“ pochádza z básne „Revolution Will Not Be Televised“. Jej autor Gil Scott-Heron ju pôvodne nahral len so sprievodom perkusií, ale o čosi neskôr ju nahral s celou kapelou na album „Pieces Of A Man“ z roku 1971. Je plná kultúrnych referencií, narážok na vtedajšie reklamy, seriály, osobnosti z obrazovky. Vymenúval ich, ako príklady toho, čo v televízii uvidíte, zatiaľ čo revolúciu prebiehajúcu v černošskej komunite vám v telke neukážu. Keď si ju vypočujete, bude vám hneď jasné, prečo je Gil pokladaný za „krstného otca rapu“.
Isaac Hayes bol spevák, skladateľ, autor množstva hitov (v spolupráci s Davidom Porterom), herec a producent. Výrazne ovplyvnil produkciu spoločnosti Stax Records, sídliacej v Memphise (Tennessee), zameranú na tzv. južanský soul. Pre umelcov z tejto „stajne“ písal piesne a pôsobil aj ako štúdiový hráč na klávesy. (Jeho najznámejšou piesňou je „Soul Man“). Prerazil vlastným albumom „Hot Buttered Soul“, ktorý redefinoval hranice soulového žánru. Sú na ňom iba štyri skladby, ale zato jedna z nich má vyše osemnásť minút. V roku 1971 Hayesovi vyšli dva albumy. Na jednom z nich bol soundtrack k filmu „Shaft“. V roku 1972 zaň dostal Oscara v kategórii filmovej piesne, čím sa stal prvým čiernym umelcom, ktorý ho získal za hudbu a celkovo tretím bez ohľadu na kategóriu (43 rokov po tom, čo Americká filmová akadémia začala toto ocenenie udeľovať!). Album „Black Moses“ (Čierny Mojžiš) z toho istého roku predstavuje vrchol jeho tvorby. Venoval sa aj aktivizmu. Za humanitárnu činnosť na podporu gramotnosti v Ghane ho vymenovali za honorárneho kráľa okresu Ada.
Multižánrová a multietnická skupina War bola pôvodne stredoškolská kapela s iným názvom, ktorá sa bezcieľne potĺkala po kalifornských kluboch a hrala pestrú zmes žánrov. Jej členovia, pochádzajúci z rozličných losangelských ghett, vedeli zahrať hocičo, od blues cez gospel až po country, a s obľubou miešali prvky R&B rocku, funku, jazzu, calypso a reggae. Neboli politicky angažovaní, ale vo svojich textoch (a zložením kapely) šírili posolstvo mieru a tolerancie. Nemali žiadne veľké ambície, až kým ich neuvidel hrať britský spevák Eric Burdon, frontman kapely Animals (hit House Of The Rising Sun), ktorú práve rozpustil. Hľadal si novú sprievodnú skupinu a nový sound. Spolu s producentom Jerrym Goldsteinom sa chlapcov ujali, zmenili im názov na War, naučili ich robiť šou a komunikovať s publikom. Burdon s nimi nahral dva albumy a potom si išiel po svojom. V roku 1971 nahrali už bez Burdona úspešný album „All Day Music“. (Ich najväčší hit „Why Can’t We Be Friends“ prišiel až v roku 1975). Za zmienku snáď stojí, že to s nimi v Londýne jamoval Jimi Hendrix v predvečer svojej tragickej smrti v roku 1970.
Samozrejme, nie všetky černošské skupiny boli politicky angažované, resp. a zďaleka nie všetci umelci vyjadrovali svoje politické názory prostredníctvom svojich piesní. Napríklad taký Bill Withers. Piesne začal písať až okolo tridsiatky, popri robote pri montážnej linke, a demá si natáčal za vlastné peniaze. Hneď jeho debutový album z roku 1971 „Just As I Am“ (Len taký, aký som) obsahoval jeho hit „Ain’t No Sunshine“. Producentom bol Booker T. Jones, o ktorom ešte bude reč. Withersova hudobná kariéra bola veľmi plodná na hity (ďalšie jeho piesne sú napr. „Lean On Me“ alebo „Lovely Day“) a krátka, hoci sa dožil vyše osemdesiat rokov (len vlani opustil tento svet). Úspech a sláva sa dostavili zakrátko a s nimi žiaľ i celý aparát ľudí s tendenciami sa mu o všetko a do všetkého starať – a na to si Withers odmietal zvyknúť. Po šestnástich rokoch, ako 47-ročný, z hudobného priemyslu odišiel a celý svoj katalóg si spravoval sám s pomocou svojej manželky a neskôr detí.
Okolo multitalentovanej osobnosti Bookera T sa v Stax Records sformovala štúdiová kapela Booker T.& the M.G.'s. Nahrali hudbu na albumy takých hviezd, akými boli napr. Wilson Pickett či Otis Redding. V prostredí nahrávacieho štúdia záležalo na muzikantských kvalitách viac, než na rase, a preto kapela zložená z dvoch černochov a dvoch belochov mohla vzniknúť už v 60. rokoch, keď južné štáty USA boli ešte prísne segregované. Už v 1962 vznikla ich notoricky známa inštrumentálna skladba „Green Onions“ ako výsledok jam session pomedzi nahrávanie pre iných. Vtedy ešte len sedemnásťročný Booker T v nej hrá na Hammond B3. V roku 1971 vyšiel ich skvelý inštrumentálny album „Melting Pot“ (Taviaci kotol), no v čase jeho nahrávania bol Booker T Jones už na odchode z Memphisu do Kalifornie, pretože sa mu nepáčilo, že sa v Staxe s nimi jednalo ako so zamestnancami.
George Clinton (ešte je nažive, nedávno dovŕšil osemdesiatku) je muzikant, spevák, kapelník a producent, ktorý okolo seba zhromaždil dve kapely s prelínajúcim sa zložením, vystupujúce pod názvami Parliament a Funkadelic, niekedy Parliament-Funkadelic, či dokonca P-Funk. Dohromady sa dali v holičstve (po kostole ďalšom ťažisku afroamerického spoločenského života), ktoré spoluvlastnil (a pri pohľade na jeho neskoršiu frizúru by to do neho nik nepovedal.). Vlasy černochov, hlavne takých, čo sa chystajú na večerné vystúpenie, vyžadujú špeciálne ošetrenie, ktoré zaberá istý čas, a tak sa z holičstva postupne stávala aj skúšobňa. Medzi Clintonove hudobné vplyvy patrí Sly And The Family Stone, Jimmi Hendrix a Frank Zappa. A presne tak to aj znie. V roku 1971 zoskupenie vydalo svoj legendárny album „Maggot Brain“ (Červivý mozog). Desaťminútové gitarové sólo Eddieho Hazela v titulnej skladbe je považované za najlepšie sólo na akomkoľvek nástroji v histórii.
The Isley Brothers začínali v 50. rokoch a cover verzie ich piesní priniesli úspech mnohým bielym umelcom (napr. cover verzia „Twist And Shout“ od Beatles). V roku 1971 natočili album „Givin‘ It Back“ (Vracanie), ktorý pozostáva pre zmenu z ich cover verzií piesní bielych umelcov.
V roku 1971 vydali svoje albumy plné krásnej hudby aj The Temptations (Sky’s The Limit), The Stylistics (The Stylistics) alebo Jackson 5 (Maybe Tomorrow). Ale finále článku o afroamerickej hudbe tej doby a jej úlohe v boji proti rasovej diskriminácii môže patriť iba jednej skupine: Earth Wind and Fire. Skupinu založil v roku 1962 Maurice White. Tiež pochádzal z Memphisu a od detstva sa kamarátil s už spomenutým Bookerom T. Jonesom a Davidom Porterom. Aj on s hudbou začínal ako dieťa v gospelovom zbore. Neskôr sa vypracoval na štúdiového bubeníka a hral aj na kalimbe, „africkom palcovom klavíri“. V štúdiu vstrebal všetko, čo potreboval vedieť o muzike, aranžovaní, produkcii i biznise (podobne ako J. Page pred založením Led Zeppelin) a to mu pomohlo z Earth, Wind And Fire vybudovať jednu z najpredávanejších kapiel v histórii. Napomohol evolúcii vtedy ešte len rodiaceho sa popu, ktorý bol akýmsi premostením hudobného vkusu čierneho a bieleho publika. V tejto kapele do seba všetko zaklaplo. Špičkoví muzikanti (všetko fantastickí jazzmani, keby mal niekto pocit, že EWF bol iba taký „popík“), hudobné experimentovanie naprieč žánrami, atraktívna pódiová šou a duchovné posolstvo vesmírnej lásky a harmónie, také rozšírené v 70. rokoch. V roku 1971 vydali dva albumy, „Earth Wind And Fire“ a „The Need Of Love“. To, čo sa neskôr stalo ich nezameniteľným štýlom sa na týchto albumoch ešte iba formovalo. Žánrovo by sa dali zaradiť do progresívneho soulu a jazz fusion. Rozhodne stojí za to vypočuť si ich a porovnať si ich s tým, čo z ich tvorby poznáte. A ak sa zaujímate o hip hop, určite vám budú znieť povedome, pretože často slúžili ako zdroj samplov mnohým dnes už legendárnym DJ-om.
Snáď sa mi podarilo ako-tak dôstojne a celistvo zachytiť dôležité momenty afroamerickej histórie a ich odraz v hudbe, ako aj míľniky vo vývoji nových hudobných štýlov. Zostavte si playlist s piesňami spomenutých čiernych umelcov a púšťajte si ho pre radosť. Tešte sa zo života, vytancujte z toho, čo vás ťaží, tak ako to robia oni. Urobte si doma súkromnú hudobnú bohoslužbu. Trebárs na Silvestra, alebo i vo všedný deň. Tancujte, spievajte a počúvajte dobrú muziku. A čítajte o nej články. (Aj takéto dlhé.) Ak ste dočítali až potiaľto, máte môj obdiv a nárok na standing ovation. Prajem vám veselé Vianoce a v novom roku čo najviac splnených želaní, nie len tých hudobných.
IZABELA BÉREŠOVÁ