Moruša: Biela, poradí siedme CD Jany Kirschnerovej - s ktorým jej výdatne pomohol jej životný partner, britský hudobník a producent a Eddie Stevens - vzbudilo mnoho pozornosti, a ako všetko, čo sa tak trochu vymyká očakávaniam, vyvolalo aj rozporuplné reakcie. Jedni ho považujú za album roka, alebo ho aspoň radia k tomu najzaujímavejšiemu, čo tu vlani vzniklo, iným nie je pochuti jeho umelecká ambicióznosť a nafúknutá, obsahom nie celkom naplnená forma. Niekto považuje za Janin doterajší vrchol jej predposledný album Krajina rovina, bývalý vydavateľ dokonca hovorí, že Jana ignoruje svojich starých fanúšikov, ktorí od nej očakávajú zrozumiteľné popové pesničky z jej začiatkov. Pritom nový, alternatívne zameraný vydavateľ sa paradoxne môže tešiť z komerčného úspechu tejto akvizície. Jana svojim prestupom celkom prirodzene zapadla do dobrej spoločnosti (Zuzana Homolová, Korben Dallas, Kolowrat, Katarzia...), ktorá svojou produkciou naznačuje, že slovenská hudba nemusí mať nutne jednotnú formu a chuť granulí, akou sa nás snažia kŕmiť všadeprítomné komerčné rádiá. Cestu k Janinmu albumu si musí nájsť každý poslucháč sám, objektívne miery v umení nemajú presnú hodnotu, jedno je však jasné – Jana Kirschner na svojej umeleckej ceste urobila ďalší, odvážny krok vpred.
Do súťaže Radio_Head Awards bol album Moruša biela zaradený v kategórii World music/Folk. Neprekvapilo ťa to?
Ani nie, pretože veľká časť inšpirácie je z nášho regiónu. Slovenská hudba ma lákala už od spolupráce s Jožkom Luptákom na After Phurikane. Aj na Krajine rovine je už v melódiách cítiť vplyv folklóru a folku, takže tie veci na Morušu vznikali celkom prirodzene v tomto duchu. Bolo to také hľadanie odkiaľ sme, čo sme a čo nás ovplyvnilo hudobne. Mne sa vždy páčili balady, páčil sa mi folklór aj folk, ku ktorému ma viedla moja mama. Pôvodne to mala byť platňa balád, ale potom som si povedala, že to je veľmi jasná definícia. Mňa v hudbe baví, že môžem stále mixovať dohromady veci, niečo nejakým spôsobom narúšať, meniť a vytvárať nové.
Koncept albumu tu bol skôr ako pesničky?
Na začiatku sme si povedali iba aké nástroje tam chceme mať. Postupne vznikali pesničky, no koncept dvoch albumov prišiel vtedy, keď sme v štúdiu zistili, aké množstvo materiálu máme. Začali sme rozmýšľať, čo s tým a mne sa zrazu objavil v hlave tento strom a celé sa mi to poukladalo veľmi jednoducho s jasne. Zatiaľ čo ja som skladala, Eddie pomaly pripravoval všetko ostatné. O tom, čo kam zaradiť a ako to bude celé fungovať, mal napokon jasnejšiu predstavu ako ja.
Pokračovaním tohto CD bude Moruša čierna. Čo obe platne spája a čím sa líšia?
Tá druhá bude zvukovo možno ešte zaujímavejšia, odvážnejšia a bude znieť o čosi modernejšie. Nedá sa povedať, že Moruša biela je čisto akustická a Čierna bude len elektronická. Na oboch sú tie isté reálne nástroje - cimbal, cello, atď. -, akurát na druhom albume pribudli ešte nejaké klávesy, krabičky a rôzne zvuky, ktoré vytvárajú úplne inú atmosféru.
Eddieho uvažovanie o hudbe je moderné, ale jeho zvukový vkus je asi dosť vintage?
On je taký zberateľ a ja v podstate tiež. Rada chodím do antikvariátov a starožitníctiev - milujem tú starú vôňu. Vždy, keď nájdem nejaký starý mikrofón, tak mu ho kúpim, takže máme zbierku mikrofónov, väčšinou samozrejme funkčných, a takisto aj klávesov. Tých má Eddie vo svojom štúdiu veľa a stále hľadá nové spôsoby, ako tieto staré veci nahrávať a dostať z nich niečo nové, neokukané. Je to celá veda...
V akom štádiu je teraz Moruša čierna?
Je hotová asi na 70%. Chýbajú nám ešte dve veci, ale to iba preto, že sme sa rozhodli vymeniť jednu pesničku, ktorej text napísal Michal Horáček. Je nahratá, dokončená, ale zdalo sa nám to trochu autorsky nesúrodé. Myslím, že sa objaví skôr na nejakom albume Michala Horáčka. Okrem tých dvoch pesničiek ma ešte čaká písanie niektorých textov. Všetko bude pripravené koncom apríla. Oficiálny dátum vydania Moruše čiernej je 20. októbra 2014.
V hudbe a celkovom podaní na posledných dvoch albumoch je u teba cítiť výrazný posun vpred. Určite to nebolo zadarmo. Snažíš sa rovnako napredovať aj pri tvorbe textov? Niekedy to vyzerá, že prioritu má hudba a texty sa dorábajú aby sa to stihlo.
Nie je to celkom tak. Niektoré pesničky vznikajú naraz - hudba aj text prídu spoločne. Napríklad Sama samučičká, alebo Divná, O hore a vtáčkovi, tie prišli hneď a bolo veľmi jednoduché ich potom dokončiť, ale napísať slová na niektoré zložitejšie kompozície bolo ťažké. Popísala som pritom kilá textu. Najťažšie je vždy nájsť tému, s ktorou sa mi hudba prepája a vystihnúť tú správnu emóciu. Najviac mi to dalo zabrať pri pesničke Vidina, ktorá je zároveň aj najdlhšia vec z albumu. Text som robila niekoľko týždňov, až sa mi o tom snívalo. Je tam asi minútová časť v čardášovom tempe s rýchlym frázovaním. Nájsť slová tak, aby sedeli rytmicky a mali aj svoju váhu, bolo veľmi namáhavé. Pozerala som sa pritom do minulosti na takých ľudí ako bol Hviezdoslav, Botto, Válek, Haľamová... Každé jedno slovíčko použité v texte je pre mňa dôležité. Absurdné je, že keď si to potom človek vypočuje, vôbec nemá pocit, že je na tom niečo ťažké.
A ako vníma slovenské texty v hudbe Eddie?
Foneticky. Keď to nemá správny balans, upozorní ma na slovo, ktoré mu v danom mieste neznie dobre. Zaujímavé je, že vždy nájde práve to slovo, ktorým si ani ja nie som istá. Napríklad v texte pesničky Divná, ktorý som asi dvakrát prepisovala, pretože to nesedelo s hudbou. Pôvodná verzia bola možno významovo jasnejšia, príbeh sa dal skôr pochopiť, ale strácalo to rytmus a frázovanie menilo pôvodný hudobný zámer. Sú to veľmi krehké veci.
Ktorí básnici sú ti blízki a ktorí z nich ťa inšpirovali?
Pri písaní textu Vidina som sa snažila pochopiť, ako to, že Hviezdoslavov literárny jazyk bol tak fantastický pre spievanie. Z modernejších slovenských autorov som pred pár rokmi objavila Válka. Niektoré jeho veci boli už pre mňa neaktuálne, ale veľa jeho básní ma kedysi inšpirovalo. Páčil sa mi Josif Brodskij - ruský autor, ktorého som rada čítala ešte ako dieťa, alebo tiež francúzsky filozof a spisovateľ Albert Camus, to boli autori, s ktorými som sa stotožňovala. Z tých slovenských napríklad ešte Ivan Štrpka, alebo tiež Milan Lasica. Toho pokladám za jedného z najlepších textárov našej populárnej hudby. Keď som písala Palisády, poetika Lasicu a Satinského bola pre mňa veľkou inšpiráciou. Je to mix rôznych ľudí, nebránim sa ničomu, od detstva sa rada hrabem v poézii a vnímam svet v slovách a rýmoch.
Spomenula si pesničku Palisády, bola tu nejaká inšpirácia pri vzniku melódie?
Už dávnejšie sme chceli vytvoriť pesničku ako poctou nostalgii. Zámerom bolo, aby poslucháč nadobudol pocit, že melódiu odniekiaľ pozná, ale nevie presne odkiaľ. V klasickej hudbe sa objavuje hneď niekoľko podobných motívov (pozn. red.: prvé takty sa asi najviac blížia úvodu skladby Le Cygne/Labuť, ktorej autorom je francúzsky romantický skladateľ Camille Saint‑Saëns). Celková atmosféra pesničky má vyvolať pocit niečoho, čo sme poznali veľmi dobre, ale stratilo sa nám to medzi prstmi.
Z viacerých skladieb na Moruši je počuť, že pracuješ s novou melodikou. Ako si sa dostala k tým neobvyklým intervalom a postupom?
Pre mňa bol celý tento album veľká výzva. Niekdajšie spontánne skladanie, keď texty prichádzali spolu s hudbou, teraz vystriedala skôr hudobná kompozícia. Moja prirodzená poloha je pesničkárstvo – to som ja, ale na Moruši je ešte aj niečo iné. Nikdy doteraz som nespievala tak ťažké intervaly ako tu. V živote každého speváka, ktorého baví čo robí a chce aj niečo objavovať, príde raz platňa, ktorá ho niekam posúva. V mojom prípade ma tak jemne postrčila už Krajina rovina a s Morušou som sa dostala do úplne novej kategórie.
Pri komponovaní si využila aj nejaké teoretické pravidlá a postupy z klasickej hudby, alebo si hľadala možné cesty pre melódie a harmónie čisto intuitívne?
Hľadala som to iba v sebe. Nebol čas študovať žiadne teoretické pravidlá, aj preto, že sme si to menežérsky zabezpečovali celé sami. Častokrát so mala pocit, že musíme myslieť na všetko iné, len nie na hudbu. Veľa času mi zabralo všetko sa naučiť. Došla som až po hranicu svojich momentálnych možností. Nedalo sa už opierať o ten jasný základ, ktorého som sa zvykla držať ako popová speváčka. Pochopila som, že ak to chcem celé posunúť ešte niekam ďalej, musím sa tomu začať naozaj venovať a trochu viac sa ponoriť do „hudobnej vedy“, čo som predtým nikdy nerobila. Keď som sa aj radila s muzikantmi, či sa mám pustiť do študovania, povedali mi: „vieš čo, kašli na to, ty to máš, ty to dáš“. Ja som sa na to tak aj spoliehala, ale pri Moruši som už cítila, že intuícia nestačí. Niektoré veci som proste nepočula, pritom pre klasikárov to bolo zahrateľné veľmi ľahko. Ľudia z populárnej hudby isté postupy jednoducho nie sú naučení vnímať. V tom procese som sa pomaličky začala priúčať všetkému novému a trochu sa to otvorilo, ale práve preto mám teraz potrebu ešte viac sa venovať spevu, harmónii a zlepšiť sa v tom čo robím. Beriem to ako výzvu. Celý ten proces kreovania mi umožnil stretnúť sa s ľuďmi z iného sveta, kde nestačí vedieť pár akordov a poznať rozdiel medzi veľkou a malou terciou. Uvedomila som si, že hudba nie je iba tá jej časť, ktorú som poznala doteraz, ale že je to niečo oveľa väčšie.
Dej albumu má aj dramatické klenutie. V úvode sa vynára z akejsi rannej hmly, postupne naberá energiu a tempo, potom ku koncu sa to celé opäť začína rozplývať kamsi do šera s ozvenami míňajúceho sa dňa. Ako ste dospeli k tejto dramaturgii?
Ja som sa vždy snažila o to, aby mal poslucháč pri počúvaní platne pocit, že sa ponoril do nejakého príbehu. Že nedostáva iba pesničku za pesničkou, ale že to má zmysel a nejakú hlavu a pätu aj ako celok. Počas opakovaných posluchov pri nahrávaní väčšinou prídeme na to, ako majú byť poukladané, aby to malo nejakú niť. Aj teraz to vzniklo prirodzene a ten príbeh funguje od začiatku až do konca. Najprv bolo jasné iba to, že Vidina bude zaradená na konci albumu a k nej bude spieť všetko ostatné. Vidina je vlastne sumár všetkého, čo sa na platni odohralo a pre mňa je to vôbec najťažšia vec, čo som v živote urobila.
Ako vnímaš ten trend, že sa upúšťa od albumov, preferujú sa single a videá na YouTube? Formát albumu, ktorý v hudbe predstavuje čosi ako román v literatúre, sa pritom skôr upozaďuje.
V každom žánri je to asi inak. Každý robí to, čo chce robiť. Ja som chcela priniesť príbeh, čo môže byť pre niekoho staromódne. Niekto ďalší si zas môže myslieť, že je to až snobsky sofistikované a že sa snažíme iným ukázať, ako sa to má robiť. Tak to ale vôbec nie je. My sme sa rozhodli urobiť takúto platňu. Chceli sme, aby vychádzala z folklóru, aby to bola akási moderná ľudová hudba, ktorú by si ľudia našli a vedeli sa s ňou stotožniť. Žiadna iná ambícia za tým nebola, ani sme nechceli na nič poukazovať. To, na čo si sa pýtal, sa týka viac populárnej hudby a asi to tak funguje, pretože ľudia, ktorí robia pop, častokrát nepredávajú albumy. Ľudia, ktorí robia albumy ako ja ich predajú, ale zase ich nehrajú rádiá. Každý máme svoje miesto. Mne sa páčia aj popové veci aj elektronika, aj veci, ktoré sú z úplne iného súdka. Ja to rešpektujem, aj to, že popový biznis si vypýtal tie skrátené rádiové verzie. Niekedy je dosť absurdné počúvať o čom sa v nich spieva, ale aj tí ľudia sú šikovní. Je to však ich svet, nie môj.
Aký pop ti vie zlepšiť náladu?
Napríklad osemdesiate roky, ako dieťa som mala veľmi rada Tears for Fears. Z toho obdobia som mala rada aj veci čo robil Meky, nedávno sa objavila Celeste, ktorá urobila pár veľmi dobrých pesničiek s dobrou produkciou, bolo to svieže, mladé, super. Ale aj na svetovej scéne popu je toho stále dosť - Adele, Lana Del Rey, George Ezra, Haim, James Blake a veľa ľudí, ktorí zaujímavo mixujú žánre ako pop s trochou RnB, soulu či rocku. Ja nie som proti ničomu. V Londýne má človek veľa možností a každý týždeň príde nová kapela.
Čo povieš na kolegyne speváčky, Zdenku Prednú, alebo Katarziu?
Katarzia to je jednoznačné, tá platňa sa mi veľmi páči. Milujem tú jej slobodu vo frázovaní a v podstate jej aj trochu závidím, že je na začiatku svojej cesty, lebo je trošku iná doba a ľudia sú už viac otvorení. Hlavne to drží sama vo svojich rukách a vie, čo chce. Čo sa týka Zdenky, myslím, že je na dobrej ceste. Videla som nejaké veci, ktoré robila v Prahe s človekom, ktorý si hovorí Idea a to jej tiež veľmi sedí. Ona je taký zaujímavý zjav a má veľký potenciál.
Aká cesta teba priviedla od veľkého vydavateľstva k alternatívnemu Slnko records?
Asi to tak zariadil život. Ja som Shinu aj Danka vnímala už veľmi dávno - ešte keď sme robili platňu V cudzom meste, môj menežér Jožko Šebo chcel, aby gitaru nahrával Dano. On ale vtedy mal už úplne iné predstavy o hudbe, ako hrať pop. Spolu so Shinou sa ale stále nejako preplietali mojim životom. Čoskoro som Slnko začala vnímať ako veľmi silný a úprimný „lejbl“. Už som nad tou značkou rozmýšľala keď sme robili Krajinu rovinu, ale vtedy ešte nebola šanca odísť z firmy. Páčilo sa mi, ako v Slnku počas tých rokov, čo ich sledujem, splietali sieť svojich ľudí a vytvorili niečo, čo sa dá označiť ako rodina. Sú tam muzikanti, ktorí naozaj majú radi hudbu a navzájom sa podporujú, čo je skvelé. To sa vidí v máloktorom vydavateľstve.
Tvoj menežér Jožo Šebo je styčným bodom ešte s jednou novou a výraznou postavou našej scény. Ako vnímaš osobnosť a tvorbu Simy Martausovej?
Na platni „Dobrý deň, to som ja“ Sima spolu s kapelou vyprodukovala svoj štýl, ešte dôležitejšie ale je, že je mladá a má dobré texty. Je stále veľmi zvedavá kam to celé pôjde, čo sa s ňou bude diať a to je na nej strašne sympatické. Ja sa teším z toho, že úspech, ktorý sa jej prihodil naznačuje, že Slovensko naozaj stojí o dobré pesničkárky, respektíve o niekoho, kto prinesie pesničkárstvo v tom pravom slova zmysle. Podľa mňa je tu diera, ktorú Sima úspešne vyplnila spolu s Katarziou. Je to veľký, až nečakaný úspech a ja verím, že to bude pokračovať. Závisí naozaj len od nej, kam to pôjde a či sa bude chcieť posunúť ešte niekam ďalej. Každopádne je v tom čo robí veľmi úprimná a čistá.
Možno je aj dobre, že nevyrastala v Bratislave.
Asi áno. Myslím, že Jožko sa aj snaží zachovať ju tam, kde je a to je dobre! Nie každý patrí do toho veľkého sveta. Niekto môže fungovať, mať koncerty a svoj okruh poslucháčov bez toho, že by bol súčasťou nejakého veľkého mechanizmu. To čo robí, môže vyzerať v určitom uhle pohľadu insitne, ale je to úprimné, je tam niečo, čomu sa dá veriť a to je super. Zaberá to aj na ľudí, asi aj preto, že je toho málo, ako keby sa to niekam vytratilo.
Povedz ešte niečo o sebe. Teraz si kde doma?
Momentálne v Londýne, tam asi najviac. Ale samozrejme tu - v Bratislave a na Slovensku, toto je môj domov. Stále máme byt aj v Prahe, čo je veľmi nepraktické, ale uvidíme čo sa bude diať, ešte asi rok vydržíme. Strávili sme tam vlani pár príjemných mesiacov. Praha je taký náš darček samým sebe. Povedali sme si, že chceme spoznať nových ľudí, ale nikdy sme sa nedostali do štádia, kedy by sme sa tam chceli presťahovať natrvalo. Povedali sme si, že ešte kým pôjde naša dcéra do školy, máme na takúto zmenu čas.
Čo pomáha udržať zároveň dobrý vzťah aj pocit slobody?
Podľa mňa je to vzájomný rešpekt, rešpekt pre ten vlastný priestor, pretože každý sme iný. V mojom zväzku sa cítim veľmi slobodná a zároveň sa nenudím, ale na druhej strane je pravda, že som to hľadala celý život. Podľa mňa treba hlavne stretnúť toho správneho človeka.
MARTIN CHROBÁK