Jarda Svoboda je šaman. Jeho pesničkárstvo je postavené na šírení rituálov, ktoré objavil a uchopil pre svoje vlastné potreby a radosť z bytia. Rituálov introspektívnych, v ktorých sa uplatňuje jeho špecifický mnohotvárny jazyk, a miesi sa to v nich rôznymi hudobnými kultúrami. Áno, Jarda je novodobý šaman, ktorý nás cez svoje piesne volá do svojej súkromnej reality. Pri vstupe do nej nie je potrebné sa odieť do kože skoleného byvola, či medvedice. Stačí načúvať, pozorne načúvať, a nepotrvá dlho a jeho súkromná realita sa stane, z menšej či väčšej časti, realitou našou.
Album Solo obsahuje dokopy desať piesní, ktorými sa Jarda priznáva k svojmu poznaniu. Priznáva sa a okrem toho sa oň ochotne delí. Nejedna z nich má „mantrický charakter“: K horám, Otče Ohně, Moje duše ví o té Tvé, čo umocňuje ich posolstvo. Posolstvo kráčať, dívať sa a načúvať, a naučiť sa vnímať cez to viditeľné a počuteľné, to nemenej podstatné „neviditeľné“ a „nepočuteľné“, a na základe toho „rozšíriť kotúč pokoja na zemi o jednu drážku“.
Po „panickom“ vypočutí albumu som tušil, že tam toho neskôr objavím ešte nemálo nového, a tak sa aj stalo. Pri druhom, treťom stretnutí s projektom som mimo piesní samotných začal vnímať aj „krovie“, teda aranžmány piesní a s nimi spojené nástrojové obsadenie, ktoré vybral autor pre album. Vedno na nahrávaní albumu sa mimo Jardu Svobodu (spev, harmónium, klarinet, fúkacia harmonika) podieľali: Fanda Holý (basgitara, autoharfa, banjo, husle, spev), Mourad (mandolína), Jayk (rytmika, zbory).
Veľkou hrivnou Jardu ako rozprávača je zrozumiteľnosť jeho výpovedí, „odkazov“. Takto i menej trpezlivý poslucháč sa už pri prvom stretnutí s „pokrmom zvukovým“, ktoré CD prináša, „namotá“ na tú ktorú z piesní. Spomínam si, že mne ako prvé „cinkli o ucho“ : Svatební píseň, Jako krajina a Moje duše ví o té Tvé.
Silný, raz krehký, inokedy korenistý poetizmus Jardu uistí každého, (kto jeho piesne nepozná trebárs z produkcie kapely Traband), že ide o autora vyzretého, s vybrúseným vkusom pre slovo a nemalým citom pre melodiku a harmóniu. Jarda nevyhľadáva sofistikované kombinácie akordov, no sem-tam sa to v tej-ktorej jeho piesni „zavlní, či zaujímavo zlomí“, najviac „okaté“ je to v piesni „Jako krajina“, ktorá je jednou (z pre mňa) kmeňových balád albumu. Mnohé z refrénov sú zvučné, „mocné“, čo hĺbke výpovedí pomáha na jej „rýchlej stráviteľnosti poslucháčom“. Vďaka jednoduchosti postupov a „šablónovým mantrám“ sa poslucháč chytro s albumom „zžije“ a ani si neuvedomí a odrazu si tú či onú pieseň spieva vedno s Jardom, alebo mu jej nápev napadne len tak, vezúc sa trebárs v električke.
Veľmi by ma zaujímalo, ako vyzerali prvé autorské piesne Jardu. He-he, je to tým, že by som rád videl genézu vývinu jeho rukopisu. Táto otázka mi napadla v spojitosti s tým, že z piesní, ktoré album ponúka je jasné, že pesničkár má toho mnoho nielen odspievaného, no najmä odžitého. Kolorit jeho osobnosti by mu závidieť mohla i dúha.
Áno, Jarda píše veľmi farebne, obrazmi, ktoré v piesňach používa, otvára pre pozorného poslucháča galériu. Vstup do nej má každý voľný (je v cene CD). Kto kľučku na jej dverách objaví a vstúpi, nebude expozíciou rozhodne sklamaný.
****
HAD (IVO WEISS)