Ivo Weiss

Čakali sme naň dlho, predlho... Najmä my, čo radi načúvame poézii Mária Polónyiho.

Výpovede Ildikó a Evy sú zrkadleniami ženských, no i mužských energií v nás. Sú tu pre všetkých, čo sa neboja počúvať zhmotnené hlasy vibrácií...

O ceste a objavoch, ktoré priniesla, a následnom hľadaní neobjaveného vprostred už objaveného. Jazyk hudobný i poetický sú zrozumiteľné, čím má album veľkú šancu zarezonovať v rámci širšej  poslucháčskej obce, lebo zďaleka nejde o ortodoxný folkový projekt.

Jeho pesničkárstvo je postavené na šírení rituálov, ktoré objavil a uchopil pre svoje vlastné potreby a radosť z bytia. Rituálov introspektívnych, v ktorých sa uplatňuje jeho špecifický mnohotvárny jazyk...

Sotva by som ľahko našiel jedinca (rozumejúceho slovensky), ktorý by mi povedal po vypočutí pár piesní z „Chujavy“, že mu „to“ nič nehovorí, že „tomu“, o čom Edo spieva nerozumie... To by bolo čo za mimozemšťana?

Je myslím odvážne, ak ktosi píše piesne s religióznou tematikou, či hoc len religióznym podtextom. Táto práca si žiada totiž nemalý grif a „gebír“. Prečo? Veď autorov takto píšucich je mnoho (poviete si). Veď hej, je ich dosť, no málokto z nich dokáže neskĺzať ku (hoc isto nechcenému) gýču. Jedným z tých, ktorým sa dielo darí je Slávek Klecandr, pesničkár a „tata predstavený“ kapely Oboroh. S jeho tvorbou sa stretávam po prvý krát.

Isto si niektorí z vás, čo ste sledovali pesničkársku cestu Honzu Nedvěda v prvej polovici 90. rokov budete pamätať, ako tento folkový bard dokázal každoročne, niekoľkokrát po sebe, vyprodukovať nové CD. A v rámci rozhovorov v médiách sa netajil tým, že denne je schopný napísať aj tri, štyri nové piesne. Keď som sa nedávno od Radiara (pesničkár Rado Tiňo) dozvedel, že Peter Janků sa v blízkych dňoch chystá krstiť nový CD album, bol som prekvapený, veď takto pred rokom som bol svedkom krstu jeho predchádzajúceho CD (20 rokov čakania).

Na Slovensku viem o niekoľkých šikovných spievajúcich básnikoch, ktorí píšu šumne. Jedným z tých, čo ich piesne by sa mali podľa zdravého rozumu dostať do „čítaniek“ pre tých, čo začínajú písať (a i mnohých tých, čo už roky píšu) je „šuhaj zo Šariša“ Edo Klena. Jeho „veršovanky“ sú ukážkou toho, že je možné písať o realite s ľahkosťou, nadčasovo a s úškrnom. Invenčne a kvalitne! Jeho poézia je nielen plne zrozumiteľná, no priam neodolateľná pozornosti sluchu. Kto sa na ňu nenamotá, nerozumie po slovensky.