Je čas letieť - rozhovor s Jurajom Griglákom

Aj keď sa to nezdá, Juraj Griglák už vyše štvrť storočia patrí k najvyhľadávanejším basgitaristom na Slovensku. Ako muzikant ošľahaný vetrami ventilátorov nahrávacích štúdií, klubov i festivalových scén hráva jazz vo všetkých jeho podobách, ale rovnako dobre zvláda aj pop alebo rock. Počet albumov, na ktorých sa postaral o basové party, sa pomaly blíži ku stovke. V jeho arzenáli má svoje pevné miesto vintage Fender Jazz Bass, 5-strunový bezpražec od Miloša Klasa a niekoľko nástrojov z produkcie Rogera Sadowského, v súčasnosti jedného z najrešpektovanejších staviteľov na svete. Okrem elektrickej basgitary Juraj hráva aj na kontrabas – jazz, a ako člen orchestra Slovenskej filharmónie a hosťujúci hráč ďalších telies, aj vážnu hudbu. Napriek všetkému čo dosiahol, zachoval si skromnosť a miesto nacvičovania umeleckých póz pred zrkadlom uprednostňuje zmysel pre humor a jemnú sebairóniu. Roku 2000 vydal svoje prvé samostatné CD Bass Friends, ktoré ocenili poslucháči, kolegovia basgitaristi, ale aj odborníci v renomovaných časopisoch Bass Player a Bassics. V týchto dňoch vo vydavateľstve Real Music House vychádza jeho druhý sólový album Time To Fly. Verný svojej skromnosti, Juraj namiesto patetického roztiahnutia krídel nasadá pred ďalším vzletom na svoju basgitaru v štýle Harryho Potera a jeho vernej metly Nimbus 2000. Takže milý Juraj, šťastný let Tebe i Tvojej hudbe! Snáď jej cestu k ľuďom pomôže nájsť aj tento rozhovor.

 

 

Od vydania tvojej prvej sólovej platne uplynulo dosť veľa času. Zdá sa, že tú nasledujúcu nechávaš prirodzene uzrieť.

Na novom CD pracujem tri a pol roka. Spolupráca s Mirom Širáňom, ktorý mi poskytol svoje štúdio Kamoto, je veľmi priateľská. Vôbec nič nás netlačí, ani čas ani peniaze. Robím si to sám, takže totálna sloboda. Preto to toľko aj trvá. Nahrávku chceme vybrúsiť ako diamant - všetky plôšky. Toto už je trinásty master. Výsledok vždy počúvame na rôznych bedniach a v rozličných prostrediach, postupne vychytávame muchy a s každou novou verziou sa to zlepšuje.

 

Povedz nejaké základné informácie o tom CD.

Vydavateľom bude Real Music House. Sú tam moje kompozície. Je to taký extrakt mojej hudobnej fantázie, zároveň časozberný projekt, nie narýchlo robené veci. Sú to nápady čo som zozbieral od čias Bass Friends v priebehu desaťročia. Dominantný nástroj je basgitara. Novinkou je to, že tu používam aj kontrabas, na ktorý hrám slákom. Vo viacerých skladbách je viac vrstiev bás, alebo kontrabas hrá spolu s bezpražcovkami a inými basami. V jednej skladbe je použitých až osem basgitár.

 

Kto si to iba prečíta, ten si asi predstaví zvukový chaos, po vypočutí ale môžem potvrdiť, že z nahrávky to znie veľmi príjemne. Ako sa vám podarilo tie frekvencie tak usporiadať?

Ja som si vyberal basgitary podľa toho, že viem ako ktoré hrajú a v akých frekvenciách. Napríklad v jednej skladbe som si zobral biely 4-strunový Sadowsky, ktorý hrá pekné akordy, má stredový zvuk, na groove dole som použil päťku Sadowsky, ktorý má vzdušnejšie spodné stredy a peknú hĺbku, čiže frekvencie sa spolu nepobili. Hore som použil bezpražec od Miloša Klasa, ktoré majú subtilnejší tón, a na sólo som zase použil Jazz Bass, ktorý má krásnu jasnú farbu. Čiže basy som vyberal presne podľa ich zvukového spektra. Bolo to treba dolaďovať, lebo som sa chcel priblížiť zvukovo zahraničným nahrávkam, ktoré sú široké, majú dobrý spodok a výšky. Aby to nebolo také stredové, rozšírili sme frekvenčný rozsah nahrávky pomocou ekvalizérov.

 

Čo boli pritom referenčné nahrávky?

Porovnal som to s najnovším CD Marcusa Millera a tiež s Victorom Bailym.

 

Keby si mal nové veci zaradiť štýlovo, čo môžu ľudia očakávať?

Je to robené v duchu Bass Friends, dalo by sa povedať, taký fusion.

 

Osvojil si si od čias prvej platne nejaký nový spôsob hry?

Nič som tam nerobil vedome alebo zámerne, že by som chcel nasledovať nové trendy. Tým že hrám v nových projektoch, nabaľuje sa na mňa iný vkus aj hudba, čiže tak nepriamo ovplyvňujem aj svoju hudbu. Je tam počuť rôzne vplyvy, lebo aj ja som za desať rokov iný človek.

 

Aké projekty ťa ovplyvnili?

Silný vplyv mala spolupráca s Poogie Bell bandom, s ktorým som absolvoval dve európske turné v roku 2012 a 2013. Tu som hral s komplet muzikantmi od Marcusa Millera.

 

K nim si sa dostal ako?

Cez Facebook. Napísal som bubeníkovi od Marcusa Millera, že by som chcel nahrať bicie do nejakých skladieb na moje CD. Asi za dve hodiny Poogie odpísal že dobre, poďme na to. Potom som ho zavolal na Slovensko, kde sme urobili niekoľko koncertov.

 

Kto zo spoluhráčov ťa ešte ovplyvnil?

Dosť ma ovplyvnila spolupráca s klaviristom a spevákom Frank McCombom. Z domácich projektov je to stabilná zostava s ktorou hrávame: Eugen Vizváry, Mišo Bugala, Martin Valihora, Anita Soul. V poslednom období som často hrával s Borisom Čellárom a Gabom Jonášom. Teraz sa rozbehla spolupráca so Sisou Michalidesovou, ktorej som nahrával basu na CD Expresie.

 

Sú aj také vplyvy, od ktorých je lepšie sa oslobodiť?

Dôležité je byť sám sebou a ísť si svojou muzikantskou cestou. Nikto nie je zvedavý na druhého Marcusa Millera alebo Stanleyho Clarka, každý si pustí radšej originál. Je smiešne, ak sa niekto snaží kopírovať niekoho druhého, aj keď je pravda, že do určitého času to patrí k prirodzenému vývoju, ktorým si musí prejsť každý. Skoro všetci najprv kopírujeme svoje vzory, učíme sa na nich, ale potom sa musíme osamostatniť a hrať podľa seba.

 

Čo si na tebe vážili zahraniční spoluhráči?

Dosť si vážili to, že hrám vážnu hudbu v Slovenskej filharmónií. Ja nemám vyštudovanú basgitaru, som samouk. Mám klasické vzdelanie na kontrabas, ale nemám jazzové akademické vzdelanie. Hrám veľmi veľa žánrov, ničomu sa nevenujem striktne a do hĺbky, skôr tak multižánrovo. V mojej osobe vzniká taký gulášik, ktorý je pre nich exotický, lebo oni sú zvyknutí, že sa venujú naplno iba jednej veci.

 

Kto všetko sa podieľal na nahrávaní tvojho nového CD?

Jedným z hostí je trubkár od Marcusa Millera – Michael „Patches“ Stewart, z našich hudobníkov je tam Ajdži Sabo na perkusie, na bicie mám Martina Valihoru, Poogieho Bella a Jana Fabrického, ďalej Juraja Bartoša na trubku, Stana Palúcha na husle, drumble, fujarky a všetky folklórne prvky. Mám tam aj speváčku Jargovú Vargovú, ktorá je inak flautistka, klávesistu a programátora Adama Kuruca, ktorý mi zaranžoval a dotvoril jednu skladbu. Tá je tam na dva rôzne spôsoby - v jednej sú iba basgitary a v druhej je namiesto nich spev. S klávesistov je tam ešte Eugen Vizváry zvaný tiež Šiesty zmysel, lebo má veľkú intuíciu a priamo na mieste nahrá presne čo treba, okamžite vyberie presný zvuk a veľmi podporí celú muziku. Na gitaru hrá Miško Bugala a  na basgitare Robo Vizvári, s ktorým tam máme basové duo. Mám rád pestré projekty, kde sú v každej skladbe iní muzikanti, takže aj ja som išiel touto cestou.

 

Povedz niečo o titulnom obrázku obalu CD.

Obal je v duchu insitného umenia, čo zodpovedá môjmu naturelu. Robí mi to Stano Stehlík, ktorý mi robil obal aj na prvé CD. Je to humorne-hravá forma. Album sa volá Time To Fly a obrázku letím na base medzi vtákmi. Mali sme foto-session, kde som musel skákať do vzduchu s basami aj kontrabasmi. Má to pozitívny náboj a hravý humor, nechcem sa hrať na žiadne ťažké umenie.

 

Hudba je príjemná, skoro až oddychová. Ako vznikala?

Je to môj svet, extrakt mojej duše, moja esencia. Tento projekt je charakteristický tým, že je to aranžérska lego-skladačka. Nie je to tak, že kapela si hudbu nacvičí a nahrá v štúdiu, ale ja to skladám roky, postupne vrstvička na vrstvičku. Niečo ako Sagrada Família v Barcelone - sto rokov to robia a nemôžu dokončiť. Myslel som si, že aj ja tak dopadnem ale už to vyzerá, že vidieť svetlo na konci tunela. Myslím že ďalšie CD spravím ináč, naživo. Ale každá forma má svoje čaro. Tá živá má čaro spontánnej muzikality a interakcie, toto je zase aranžérska záležitosť, hranie sa s farbami, maľovanie obrazu postupne a pomaličky.

 

Čiže na Time To Fly sa aj bicie dohrávali dodatočne do rozrobenej veci?

Bicie sa dorábali do hotových vecí, ktoré som poslal bubeníkom cez internet. Poogiemu som poslal nahrávku do Pittsburgu a Fabrickému do Bernu. Ostatné som nahrával tu na Slovensku, niektoré basy aj u seba doma.

 

Buduješ si nejako aj svoju medzinárodnú basgitaristickú kariéru?

Budujem si ju tým, že si vešiam svoje videá na Youtube. Jedno tam má už vyše 100 000 videní. Na talkbass.com mám veľa fanúšikov, prichádzajú mi maily z celého sveta, kde sa ma ľudia pýtajú, či tam nebudem hrať.

 

Nedávno si nahrával s Martinom Valihorom a Pavlom Morochovičom. Údajne je to mladý klavirista o ktorom ešte budeme počuť.

Dostal som od neho jeho demo nahrávky a po vypočutí som si povedal, že je to šikovný talentovaný chlapec, tak sme to nahrali. Páči sa mi, že tá hudba je originálna a on má svoj pohľad na svet. Nebránim sa žiadnej spolupráci. Keď ma niekto osloví a zapáči sa mi to, tak veľmi rád.

 

Ako vnímaš súčasnú slovenskú jazzovú scénu a projekty, ktoré podporuje Hudobný fond?

To je zase iná jazzová societa. Teraz som nahrával tri skladby Ľubošovi Šrámkovi na CD. Hrali tam Suchomel, Poprádi, Oravec, Ševčík. Týchto hudobníkov si veľmi vážim, lebo sú odborníci na jazz. Nie je sranda hrať jazz. Ja sám sa nepovažujem za jazzmana. Ovládať jazzovú interpretáciu si vyžaduje odborné znalosti, bebopové frázovanie... Treba sa tomu venovať, nedá sa to odfláknuť alebo napodobňovať.

 

Z množstva akademických nahrávok ale iba občas zavanie niečo tak svieže, ako napríklad spomenutý Morochovič. Ako keby snaha o dokonalosť interpretácie potláčala, alebo nahrádzala snahu povedať niečo po novom.

Z môjho pohľadu mi to nevadí, keď niekto dobre ovláda svoje remeslo. Buď sa to zahrá dobre alebo zle. To som sa naučil napríklad pri velikánoch ako Poogie Bell. Hrali sme obyčajné veci ako So what alebo Chicken. Oni to zahrali tak, že to bola jedna báseň. Nejde ani tak o to čo hráš, ale či to zahráš dobre alebo zle. Jazz je interpretačné umenie. Keď počujem muzikanta, ktorý niečo fantasticky zahrá, je tam srdce a emócia, tak mám z toho radosť.

 

Pred chvíľou sme ale hovorili aj o tom, že muzikant musí ísť svojou vlastnou cestou a opustiť svoje kopírovacie vzory, aby bol zaujímavý.

To by iste prospelo každému.

 

Myslíš že by mohol byť v škole nejaký predmet, ktorý by uvoľňoval myslenie?

Možno predmet, ktorý by zbavoval strachu, aby si človek viac veril. My máme mindráky, že keď nemáš vyštudovanú kompozíciu, nemôžeš napísať skladbu. Ale skladanie je prirodzená súčasť hudobnej osobnosti. Tak ako hráš, tak by si mal písať hudbu. Nemali by sme sa báť, že to nedokážeme. Treba sa vykašlať na to, čo povedia druhí a ísť si za svojim.

 

Prejdime k tvojej výbave. Hrávaš na basgitary Sadowsky, ako si sa k nim dostal?

To bolo ešte v 90. rokoch, keď si môj kamarát Robo Ragan priniesol zázračnú čiernu škatuľku Sadowsky preamp. Cez ňu znel kontrabas dospelejšie. Tak som si to kúpil tiež a potom som sa začal zaujímať, čo iné ešte robí Sadowsky. Pozrel som jeho stránku a tam strašné basy, odpadával som. Napísal som tam a keď mi poštou prišli prospekty, začala vo mne klíčiť myšlienka, že by som chcel tiež mať takú basu.

 

Keď sa prospekty cez more posielali poštou, internet asi ešte nebol bežný. Novú basgitaru si objednal s tým, že už si ju niekde počul?

V podstate nie, oslovila ma iba tá krabička. Zisťoval som ale, kto všetko na basy Sadowsky hrá a čo na ne hovoria. Väčšinou sa vyjadrovali, že tá basa sama o sebe nie je nič extra, ale keď ju zoberieš do kapely, až tam zistíš o čom to je. Začneš hrať a pod kapelu sa rozvinie koberec, ktorý vyplní spodok, pokryje celú širokú podlahu a všetky špáry vyplní taká tmavá čokoláda. Všetci hovorili, že tá basa znie fantasticky v kapele, že má také frekvencie, ktoré sa nebijú s ostatnými nástrojmi, ale skôr ich podporuje. Vytvorí na spodku ten zjednocujúci tepich, ale pri tom všetkom má stále ešte aj konkrétny zvuk. Tak som v roku 1999 napísal Sadowskému, že si od neho chcem nechať postaviť 5-strunovú basgitaru. Myslel som, že s ňou budem znieť ako Marcus Miller. Keď basa došla, vôbec to nebol taký sound. Malo to skôr jazz basový charakter, ale malo to aj tie atribúty ktoré som od toho čakal.

 

Veľké očakávanie sprevádzalo aj malé sklamanie?

Bol som trošku aj sklamaný. Čakal som, že palec bude strašne sklovitý, ako Marcus Miller. Hral som na nej asi tri roky. Stále ma mátalo, že ako tá Millerova by mohla hrať skôr 4-strunová basgitara. Tak som predal päťku a objednal si štvorku, ale bolo to to isté. Vtedy som pochopil, že Marcus z toho nebude. Na tú štvorku hrám od roku 2002 doteraz a funguje neuveriteľne - plný zvuk, nádhera. Potom som od Sadowského dokúpil ešte ďalšie basy.

 

Čím sa líšia jedna od druhej?

Farebným spektrom, pričom si ale zachovávajú to gro. Sadowsky je typický tým, že má plné spodné stredy. Variabilita nástrojov sa mení podľa druhu dreva. Štvorka s bielym hmatníkom z javora má taký štipľavejší tón, potom mám jednu päťku s hmatníkom z brazílskeho palisandra, tá má taký „foderoidný“, mäkší tón. Potom mám ešte jednu päťstrunovú, kde som sa konečne dopracoval aj k Marcusovmu zvuku. Sadowsky začal asi od roku 2005 robiť basy aj v Japonsku, tzv. sériu Metroline. V tej rade boli aj kópie Jazz Bass zo 70. rokov, kde je iná pozícia zadného snímača. Umiestnený je o niečo bližšie pri kobylke. Model UV70 má aj veľké telo, identické s originálnym Jazz Bassom. Z nástroja potom znie akýsi mix Sadowského a Marcusovho soundu, čo je super zvuk! Sadowsky vtedy hľadal distribútorov tejto japonskej série nástrojov po celom svete. Ja mám dobrého kamaráta v Košiciach Fera Margitana, ktorý vlastní Mada Music a je tiež basgitarista. Spýtal som sa ho, či by to nedovážal a skontaktoval som ho so Sadowskym, ktorý dostal všetky potrebné informácie o Made. Napriek tomu, že sa v tej dobe sa už uvažovalo o zastúpení inou firmou v Čechách, podarilo sa nám uzatvoriť zmluvu práve s Madou, ktorá má teraz zastúpenie pre Slovensko aj Čechy. Ja pre Madu vyberám modely, hlavne podľa kombinácie driev, ale aj farby a počtu strún. Fero zásielku objedná, zaplatí a potom sa to tu predáva. Raz ročne príde do Košíc asi šesť nástrojov.

 

Aké aparáty sa ti najlepšie osvedčili s basami Sadowsky?

Mám rád aparát, ktorý prenáša čo najnaturálnejší zvuk. Osvedčil sa mi zosilňovač EBS, kryštálový, nádherný, čistučký zvuk. Ešte som vyskúšal aj Markbass a veľmi sa mi osvedčil, má naturálny zvuk a má ešte jedno plus, že v kapele veľmi dobre tlačí a má veľmi teplé basy. Teraz používam iba Markbass F 500.

 

A čo kabinety?

Najviac sa mi osvedčila kombinácia 2 x 10“ a na to postaviť druhý kabinet osadený 1 x 12“, volám to snehuliak. Zostava má vynikajúcu artikuláciu aj basy a komplet spektrum. Používam EBS NEO 112 a Glockenklang 210. S touto zostavou som úplne spokojný.

 

Venuješ sa aj učeniu mladých basgitaristov?

Často som teraz učil na workshopoch v Prahe, v Rakúsku, v Poľsku a na letných jazzových dielňach. Občas dávam aj súkromné hodiny, ale nemám čas niekoho učiť pravidelne a systematicky.

Keď učím, vychádzam pritom z vlastnej životnej skúsenosti a tiež zo skúsenosti druhých špičkových hudobníkov. Treba si vybrať najlepších basgitaristov na svete a detailne ich študovať, učiť sa ich groovy, linky a sóla. Toto je jediná cesta ako sa naučiť detaily. Notový materiál ti neposkytne 100% informáciu o dynamike a feelingu. To sa dá naučiť odpočúvaním, lebo feeling je tá malá nepresnosť, ktorá robí hudbu zaujímavou. Pre každý štýl hudby je charakteristický určitý feeling. Niekto je skvelý hráč a hrá pritom mierne pozadu. To sa nedá zapísať do nôt, treba si to len vypočuť.

 

A akých máš ty svojich obľúbených basistov?

Menilo sa to v priebehu života. Začínal som s basistami ako Roger Glover z Deep Purple, Jack Bruce z Cream, Stanley Clark, Jaco Pastorius, slapový kráľ Mark King, fusionový basista Alain Caron, Marcus Miller a basgitaristka s neuveriteľným feelingom Meshell Ndegeocello. Z klasikov je to Paul Jackson alebo vynikajúci taliansky basgitarista Dario Deidda, ten hrá na svoj Jazz Bass z roku 1964 bebopové frázy ako Charlie Parker.

 

Aby muzikant dobre hral a odovzdával cez hudbu niečo viac ako iba noty, mal by byť v dobrej fyzickej aj duševnej kondícii.

Áno, človek sa musí hýbať stále, musí udržiavať lymfatický systém v pohybe. To patrí k zdraviu. Treba rozmýšľať nad tým čo jeme, byť v duševnej pohode, mať v poriadku rodinný život, obdivovať prírodu, stvorenie, byť vďačný a pozitívne naladený. Treba na tom pracovať každý deň. Človek môže vidieť svet bielo alebo čierno a je iba na nás, čo si vyberieme. Čím belšie tým lepšie pre nás, lebo náš život je lepší.

 

Martin Chrobák, prepis a úprava Radka Miklošová

Foto Anna Raitl a Zdenko Hanout