Stabilných kvalitných hudobných festivalov aj pre skutočne fajnšmekerské publikum je dnes našťastie pomerne dosť. Spájajú ich, a zároveň nevyhnutne odlišujú, rokmi jasne vykryštalizované svojbytné žánrové aj komerčné zámery. Spoločným znakom je tiež priama závislosť charakteru festivalu na osobnosti, ktorá ho organizuje. Niektoré osobnosti si dôrazom na „efektnosť“ snažia upevniť svoju „smotánkovskú“ spoločenskú pozíciu. Iné sa snažia aspoň zarobiť nejaké peniaze. A sú aj také, ktoré svoj post vnímajú najmä ako poslanie, ktorého úlohou je spoločnosť kultivovať, povzbudiť a potešiť. A presne medzi také radím festival Konvergencie, za ktorým stojí mimoriadne príjemná osobnosť - violončelista Jozef Lupták a jeho rozhľadení spolu-dramaturgovia Andrej Šuba, Adrian Rajter a Igor Karško. Vždy znovu a znovu ma poteší nielen dobre premyslený príťažlivý program, ale aj typicky príjemná, priateľská až rodinná atmosféra na všetkých koncertoch. Je motivujúcim stimulom nielen pre angažovaný a zároveň uvoľnený výkon hudobníkov, ale aj pre pozornosť a umocnenie zážitku poslucháčov. Páčilo sa mi, že organizátori zbytočne neexperimentovali s koncertnými priestormi. Tohto roku sa nekonal žiaden zvuk devastujúci Dóm, Veľký Evanjelický kostol či Stará tržnica. Hralo sa v akusticky kvalitných priestoroch, ktoré boli volené citlivo s ohľadom na obsah koncertov a divácky záujem (Štúdio slovenského rozhlasu, vynikajúca Moyzesova sieň, Design factory, Klarisky a DPOH). Hudobné telesá a účinkujúci sú vyberaní s veľkým vkusom a vynikajúcim pomerom cena / predvedený výkon. Ku Konvergenciám patrí aj príjemná skutočnosť, že publikum nikdy nie je povyšované/ponižované členením na VIP „high society“ v špeciálne vytvorených VIP „lóžach“ a tých druhých.
Z tohtoročných Konvergencií som sa stihol potešiť piatimi koncertami.
Erscheinung / Zjavenie
sa nazýval úvodný koncert, ktorému dominovala skvelá holandská huslistka Isabelle Van Keulen a skladby Franza Schuberta. Jeho husľovú sonátu A dur op. 162 D 574 za sprievodu výbornej klaviristky Nory Škuta interpretovala Van Keulen s decentným romantizmom. Vyváženým kontrapunktom k romantizmu Schuberta boli dve kompozície súčasnej modernej hudby Wolfganga Rihma (*1952), inšpirované práve Schubertom. Veľmi zaujímavé a príjemné. Rihm je u nás prakticky neznámy, no v Európe a najmä Nemecku vysoko rešpektovaný skladateľ. Koncert bol zavŕšený Schubertovým oktetom F dur op. 166 D 803, v ktorom si spolu s Isabelle Van Keulen zahrali slovenskí hudobníci vrátane Jozef Luptáka na violončele či Igora Karška na husliach.
Gringolts Quartet
Veľký zážitok aj vďaka svojmu nádhernému plnému farebnému zvuku priniesli hudobníci zürišského Gringolts Quartet. Hrajú na vzácnych talianskych nástrojoch zo 17. a 18. storočia (Stradivarius, Cremona, Camillo Camilli, Mantua, Jacobus Januarius, Cremona) a v akusticky výbornej Moyzesovej sieni Slovenskej filharmónie si to bolo možné naozaj vychutnať. Zaznelo Haydnovo sláčikové kvarteto D dur op. 50/6 Hob. III:49. Nasledoval zaujímavý súboj s poslucháčsky aj muzikantsky provokatívne náročným dodekafónnym Schönbergom a jeho sláčikovým kvartetom č. 4 op. 37. a na záver prežiarený Brahmsov sláčikový sextet č. 2 G dur op. 36, kde sa ku Gringolts Quartet opäť pridali Igor Karško na husliach a Jozef Lupták na violončele. Súhra v tejto zostave stratila trochu na čistote a výraze, ale aj tak to bolo veľmi fajn.
Atom Heart Mother
Slovenské predvedenie Pink Floydovskej psychedelickej suity Atom Heart Mother venovanej Jurajovi Kušnierikovi bolo beznádejne vypredané. Pod taktovkou Antona Popoviča vyznela prekvapujúco súčasne s niektorými časťami zahranými priam brilantne (ale inými aj menej brilantne...). Zborový spevácky part zabezpečil zbor Lúčnice. Efektne zneli dve dychové sekcie umiestnené po oboch stranách pódia. Štýlovým premysleným gitarovým vstupom sa parádne blysol Michal Bugala, až by možno David Gilmour žiarlil. Sólový part prepísaný na violončelo odohral Jozef Lupták a psychedelicky zvukomalebné klávesové party Nicka Masona zabezpečil Vladislav Šarišský. Zaujalo ma, ako nadšene vyskočili do standing ovation najmä mladšie ročníky divákov, pričom tie staršie prevažovali.
Inventio
Mimoriadne príjemným a kultivovaným vystúpením sa v Klariskách prezentovalo duo Inventio: Talian Marco Ambrosini hral na fascinujúcom nástroji nyckelharfa a Francúz Jean-Louis Matinier na akordeóne. Hrali krásnu snivú hudbu, renesančne barokovo elegantnú, jemnučko jazzovo synkopujúcu, z vlastnej skladateľskej dielne. Bola pretkaná úpravami Bacha, Pergolesiho a Bibera. Vystúpenie vyvrcholilo prídavkom radostnej Biberovej skladby, ktorou muzikanti len potvrdili ich Biberovskú afinitu, nesúcu sa celým koncertom. Nasledovalo búrlivé standing ovation. Inventiu vydáva nahrávky Manfred Eichler na svojej mimoriadne prestížnej značke ECM a duo sa aj touto skutočnosťou radilo k najprominentnejším hosťom festivalu.
Šostakovič – Svedectvo
Festival uzatvárali, a zároveň boli jeho tohtoročným leitmotívom, skladby a ťažkosti zložitého života eticky kontroverzného ruského hudobného génia Dmitrija Šostakoviča. V slovenskej interpretácii za účasti prominentného huslistu Daniela Rowlanda zazneli fantastické Šostakovičove Dve skladby pre sláčikové okteto op. 11 a slávne Sláčikové kvarteto č. 8 c mol op. 110. Úžasná hudba! A veľmi pekne zahraná. Emočným doplnením koncertu bolo čítanie Roba Rotha z práve vydaného slovenského prekladu knihy Šum času / The Noise of Time. Napísal ju Julian Barnes. Kniha je súčasťou veľkého zápasu o Šostakovičovu skutočnú identitu a pravdivosť podstaty jeho diel a osobnosti.
RADO TIHLÁRIK
Foto Jarmila Uhlíková