Foto Ondrej Koščík
Festival Konvergencie je dnes vysoko cenenou značkou hudobno-kultúrneho života v Bratislave, ktorý v posledných rokoch úspešne preteká aj mimo jej hranice. Ako takmer každá hodnotná verejná kultúrna aktivita v tejto krajine, aj existencia tohto festivalu je zásadne závislá na konkrétnej osobnosti. V tomto prípade Vašej. Festival ste spustili v roku 2000, organizujete teda 17. ročník. Viete úprimne povedať, čo Vás motivuje v tom pokračovať? Akú úlohu hrá festival vo Vašom živote? Je to práca, ktorá Vás živí, alebo skôr hobby, do ktorého investujete?
Na začiatku bola túžba a sen vytvoriť priestor, kde bude znieť komorná hudba, ktorá žije, prináša radosť a obsah spolu
s interpretmi, ktorí ju skvele interpretujú. Miesto, ktoré je atraktívne pre hudobníkov samotných a publikum, ktoré príde a zažije spolu so samotnými hudobníkmi niečo špeciálne, nezabudnuteľné. Samozrejme, prepájanie – spájanie (z čoho primárne názov Konvergencie vychádza) hudobníkov-interpretov z rôznych krajín – ale aj vytváranie toho priestoru pre slovenských interpretov. No a taktiež hudobné presahy, z rôznych štýlov, ale aj umeleckých odvetví. Stále ma to baví, teším sa z toho, čo robíme, mám výborný tím a skvelých hudobníkov na festivale, vytvorilo sa skutočne vnímavé publikum. Čiže nie je to už len hobby, ale vnímam to aj ako splnenie sna a záväzok pokračovať ďalej. Nedá sa tým živiť, ale už nám to čiastočne pokryje náklady na čas, ktorý do toho investujeme – ale zďaleka nie tak, aby sme z toho mohli žiť. Z tohto hľadiska to stále zostáva ako hobby alebo skôr dobrovoľná investícia.
Ste šéfkuchárom festivalu, ktorý podobne ako Kaščákov festival Pohoda, vonia pozitívnou človečinou, rodinnou atmosférou, priateľstvom a toleranciou. No zároveň sa v ostatnom od Pohody takmer absolútne líši. Konvergencie sú festivalom vážnej hudby po celú svoju existenciu ladené komorne, až decentne, a zároveň objavne a novátorsky. Bez humbuku a rôznych kompromisov, typických pre komerčný ťah na bránu, ktorý veľakrát priveľmi trčí z topánok iných festivalov. Akoby to mal byť koncert pre Vašu rodinu, na ktorý láskavo pozývate aj okoloidúcich. Ako sa dá festival takto variť? Je to o ľudskej poctivosti?
Hm…to je dobrá otázka, a zároveň neviem, či sa mi na ňu podarí dostatočne vyčerpávajúco odpovedať. Určite to začína predstavou, túžbou, snom. A tá túžba bola vytvoriť priestor pre znenie komornej hudby, pre dobrú atmosféru, príjemné spoločenstvo a dobré vzťahy medzi hudobníkmi. Kvalita interpretácie a zaujímavé programy boli a sú mojou vnútornou potrebou a taktiež akousi podmienkou – z lásky a úcty k hudbe, ale aj z úcty voči publiku samotnému – ktorému chceme priniesť to najlepšie, čo vieme. Myslím si, že toto je dodnes akousi bázou a základom pre pokračovanie a fungovanie tohto projektu, ktorý pre mňa osobne už predstavuje pavučinu mnohých - premnohých vzťahov a neuveriteľných spoločných skúseností a momentov. A áno, do istej miery to je niečo, čo robíme z poctivosti samých pred sebou (rátam do toho aj môj tím, aj hudobníkov do toho prizvaných) a prizývame k tejto skúsenosti a tomuto zážitku aj iných ľudí. A keď tí ostatní ľudia príjmu pozvanie, je to obohatené o rozmer vnímavého publika a stáva sa to nezabudnuteľným sviatkom. Celé to vnímam ako úžasný dar.
Ako sa organizuje taký festival? Aký veľký je usporiadateľský tím a koľko času z vášho profesionálneho života naň v priebehu roka vyčleňujete?
Najužší tím Konvergencií je momentálne osem ľudí (Rút, Lea, Ivica, Zuzka, Ivana, Andrej, Ema a ja) – ale je nás v skutočnosti viac. Je to už dávno celoročná aktivita, kde sa tvorí program rok aj dva dopredu. Stretávame sa pravidelne, komunikujeme takmer každý deň. Každý má svoje úlohy a pre mňa sú všetci títo skvelí ľudia obrovskou pomocou a podporou, povzbudením, že chcú robiť niečo, čo majú radi, robia to z lásky a ich satisfakciou je to, že sa to udeje - hudba, vzťahy, hladký priebeh, spokojní hudobníci, publikum… a neopísateľné zážitky s umením a zaujímavými umelcami.
Ako dokážete zvládnuť vypätú festivalovú záťaž, čoby jeho ústredná organizačná osobnosť, moderátor, a zároveň violončelista, účinkujúci v širokom žánrovom spektre? Ako vôbec stíhate skúšanie koncertného programu?
Ja si to častokrát „odžijem“ už niekoľko týždňov dopredu (niekedy nepokojný spánok a prirodzené obavy o hladký priebeh a dobrú atmosféru a vysokú úroveň), kedy sa zaoberám festivalom neustále. Príprava skúšok a samotná logistika je dosť náročná úloha. Nie vždy sa podarí všetko zladiť, ale čím dlhšie to robíme, tým viac skúseností máme. Ale napriek skúsenostiam je to veľmi náročná úloha, ktorá napriek všetkému pozitívnemu je veľmi vyčerpávajúca a potrebuje dlhú a dôslednú prípravu a následne po festivale dobrý oddych…a ten sa nie vždy vydarí…ale stále viac si uvedomujem, aký je dôležitý.
Ako by ste prilákali poslucháčov, nachádzajúcich sa mimo žánrového spektra Vášho festivalu? Čo by ste im povedali o tohtoročnom festivale? Ako najlákavejšie by ste napríklad spropagovali Šostakoviča, ktorého bude veľa tohto roku, menej hudobne pripraveným, avšak kultúrne otvoreným dušiam? Prečo by si mali vypočuť Isabelle VAN KEULEN alebo Godára s kamarátmi?
Že nech si vyberú na prvýkrát to, čo ich najviac priťahuje – možno pre niekoho to bude Pink Floyd - Atom Heart Mother, alebo Tango
s Isabelle Van Keulen, alebo Inventio s Marco Ambrosinim – ale odporúčam si vybrať aj niečo, čo vôbec nepoznajú a nech to berú ako pokus, experiment, hľadanie - či ich to osloví alebo nie. Pri každom koncerte máme – myslím – veľmi dobrý text, o čom to bude, a nikto sa nemusí báť ani Schuberta ani Brahmsa, či Godára, že to je hudba, ktorá im nemá čo povedať. Skôr si myslím, že reakcie ľudí, ktorí prídu prvýkrát, sú úplne opačné – že toto nečakali – a odchádzajú naplnení silou hudby a priateľskou atmosférou priestoru, ktorý je otvorený aj pre poslucháčov, ktorí na komornom koncerte nikdy neboli. Lebo k prežitiu hlbokého zážitku s hudbou Šostakoviča netreba nič iné, len otvorené uši, vnútro a dostatok pozornosti. Budeme sa veľmi tešiť, ak prídu noví ľudia, ktorí si to spolu s nami budú môcť zažiť. A stretnúť sa s hudobníkmi, ktorých pozývame – ako je Isabelle Van Keulen alebo Daniel Rowland, alebo Marco Ambrosini, alebo Gringolts Quartet – či osobne so slovenskými skladateľmi ako je Godár, Burlas, či Iršai, je sviatkom a zážitkom, z ktorého môžeme duševne a duchovne čerpať
v budúcnosti.
RADO TIHLÁRIK