Môže sa niekedy stať Einsteinova teória relativity, Baudelaireove básne, či Ulyseus Jamesa Joyca masovou čitateľskou zábavou? Koľkí sme schopní precítiť zážitok napríklad z tvorby tohtoročnej laureátky ceny Oskára Čepana Èv VAN HETTMER? Koľkí sme otvorení hudbe Steva Reicha alebo Philipa Glassa? Hovoríme tu o najkreatívnejších mozgoch spoločnosti. Sú rozhodujúcou silou pre jej kultúrny vývoj. Len vďaka ich tvorivosti môže, či už ako chcený alebo nechcený produkt, vznikať masová kultúra, mainstream, tak ako ich poznáme. No konzumenti mainstreamu o nich záujem nemajú. A preto je ich prirodzeným osudom zgrupovať sa do menšinových alternatívnych scén, ktoré ostávajú veľkou časťou spoločnosti nepochopené a nepoznané. Navyše, čím je krajina menšia, tým nepriaznivejšie existenčné podmienky pre svoju alternatívnu scénu ponúka. A Slovensko je naozaj malá krajinôčka s minimom mecenášov. No napriek tomu tu alternatíva stále má dostatočne výživné podhubie, na ktorom sú schopné vyrásť unikátne fenomény.
A medzi také fenomény radím aj výraznú osobnosť elektronickej alternatívy Jonatana Pastirčáka (*1993, ďalšie identity: Pjoni a Isama Zing). Intenzitu jeho talentu registrujem napriek jeho mladosti už dlhú dobu. V podstate od jeho šokujúco pôsobivého vystúpenia v relácii Pod lampou v duu Tucan s kamarátom Adamom Matejom (Ink Midget, DJ GÄP) pred nejakými osemnástimi rokmi. Ako naozaj malí chlapci, defacto desaťročné deti, tam predviedli prekvapujúco silný autentický politický song EU Error. A potom sa toho v Jonatanovom hudobne aktívnom živote odohralo veľmi veľa. V trinástich rokoch vydal s Adamom Matejom album Medzi zubami a EU Error sa stal hitom. Začal sa venovať elektronickej hudbe a hrávať po kluboch. Popritom stíhal chodiť na violončelo na ZUŠ. V roku 2011 získal spolu s Adamom za album Pjoni & Ink Midget - EP cenu Radio Head Award: Nahrávka roka v elektronickej hudbe. Neviem, či vôbec boli plnoletí. V roku 2012 Jonatan vydal svoj prvý album s názvom Pjoni. Vplyv na jeho osobný progres malo iste aj výnimočne podnetné rodinné prostredie a predpokladám, že aj veľmi inšpiratívne prostredie bilingválneho gymnázia CS Lewisa. Po absolvovaní gymnázia odišiel študovať do Londýna na SAE Institute hudobnú produkciu a zvukové inžinierstvo. V zámerne nahustenom študijnom programe stihol za dva roky v tomto odbore získať bakalára a kľúčové skúsenosti. Vrátil sa späť na Slovensko a začal sa radiť k najvýraznejším zjavom slovenskej alternatívnej elektronickej a elektroakustickej scény. A začal spolupracovať s inými výraznými zjavmi. Oni sa vždy nejako pritiahnu. V tejto súvislosti som v 2018 s nadšením zaregistroval dve výnimočné Jonatánové počiny:
Prvým bol spoločný album Výletné lode s Ľubom Burgrom (líder ikonických Ali ibn Rachid). Iniciatíva na spoluprácu vyšla od Ľuba. Jonatana poznal z jeho koncertov v A4 už od jeho jedenástich rokov. Obaja hudobní experimentátori sú od seba vekovo vzdialení o viac ako celú generáciu. Je úžasné, akú živú elektronickú modernu nahrali, plnú energie, zvukového vtipu a muzikantských nápadov, vynikajúco zaranžovanú. Vkus a tvorivá energia tu prudko dominujú.
Druhým bola hudba k divadelnému predstaveniu Antigona, na ktorom pracoval s Katarziou. Získali za ňu cenu Divadelné dosky. Obaja išli na doraz. Introvertná Katarzia do nahoty duše a Pjoni do nebotyčnej rytierskosti pri budovaní veľkolepého elektronického zvukového hradu pre taký krehký obsah. To, ako tu Jonatanvyskladal elektronické zvuky, rytmy a melodické zvraty, je majsterštyk. Košatý minimalizmus. Kvalita zvuku a bravúrne aranžmány tu narušili moje hlboké presvedčenie, že elektronika nikdy nemôže byť rovnocennou akustickým nástrojom. Priviedlo ma to až k heretickej myšlienke, že keby sa Bach narodil teraz, možno by sa vydal na podobnú cestu.
V tej dobe sa už stalo ťažkým sledovať Jonatánovu tvorivú aj produkčnú hyperaktivitu. Vie sa, že približne rok chodil na hodiny kompozície k Lukášovi Borzíkovi (jeden z najvýraznejších súčasných slovenských skladateľov a vyhľadávaný pedagóg na VŠMU). Dnes si vyčíta, že nemal dosť disciplíny, aby sa tomuto štúdiu popri svojej muzikantskej aktivite dokázal venovať intenzívnejšie: „viac ako dvakrát za mesiac sa mi tam prísť nepodarilo“. Produkoval rôzne nahrávky, stal sa vyhľadávaným skladateľom filmovej hudby, napríklad: Špina, V sieti, Čiary, Arvéd, Mečiar, Podezření.
Absolutórium si zaslúži predvedenie opery Bélu Bartóka Hrad kniežaťa Modrofúza v zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca počas festivalu Konvergencie. Toto komorné predstavenie v súhre s okolnosťami a priestorom, v ktorom sa uskutočnilo, siahlo na absolútne estetické a umelecké méty. Čo sa tu podarilo dosiahnuť, možno nedoceňujú ani sami autori predstavenia. Jonatan tu geniálne doplnil pôvodnú Bartókovu hudbu elektronickými prostriedkami, rafinovaným skresľovaním živej hudby, rôznymi zvukmi a pazvukmi. Operný orchester tu zastupoval klavír Petra Pažického. Hlas Judity patril vynikajúcej Eve Šuškovej a hlas Modrofúza Petrovi Mazalánovi. Zásadným spolutvorcom bol VJ Ján Šicko, ktorý úchvatnými vizuálnymi projekciami neuveriteľne efektne zveľadil celkový performance. Najväčším prekvapením pre mňa však bolo, že je vôbec možné Bartóka takto úžasne obohatiť elektronickými prostriedkami. Som presvedčený, že Bartók by bol nadšený. Jonatan hovorí: „Mal som pred tým obrovský rešpekt. Vôbec nemám rád takéto úpravy. Veľmi dlho mi trvalo, kým som našiel tú zvukovú paletu, ktorá tam vie priniesť niečo, čo by ma na tom bavilo. Lebo elektronika vie pôsobiť veľmi cudzorodo, vie byť svetom nespojiteľným s tým druhým. Dlho sme to všetci spolu hľadali, a je mi veľmi ľúto, že sme to hrali iba raz.“
Jonatan vyrastal vo veľmi zaujímavom a podnetnom rodinnom prostredí. Jeho otec Daniel Pastirčák, slovenský básnik, prozaik, esejista, výtvarník, známy najmä ako moderný kresťanský kazateľ Cirkvi bratskej, človek vysokých etických a morálnych princípov, je výraznou osobnosťou slovenského kultúrneho priestoru.
Navyše Jonatan s ľahkosťou zvláda partnerský život aj pracovnú spoluprácu s vôbec najkomplikovanejšími (s týmto úplne nesúhlasím, ale kľudne to tam môžete nechať; J.P.) typmi žien, akými dokážu byť len herečky, speváčky a taktiež aj režisérky. Jednu takú má za ženu (Táňa Pauhofová), s druhou tvorí prekrásne nahrávky (Katarzia) a s ďalšími robí hudbu k ich filmom (Tereza Nvotová, Barbora Sliepková a ďalšie).
Nikdy som sa s ním osobne nestretol. A tak som bol naozaj zvedavý, akým je človekom. A nadchol ma. Žiadny Macaulay Culkin skazený svojou predčasnou kariérou. Jonatan je mimoriadne príjemný, láskavý mladý muž schopný veľkej empatie a tolerantnosti. Jeho bezprostrednosť, priateľskosť, decentná skromnosť, zrelá vyrovnanosť, kultivovaná komunikácia a charizma boli očarujúce. Čas s ním strávený počas nahrávania tohto rozhovoru bol pre mňa naozaj veľkým potešením. Nedivím sa, že ho v umeleckej komunite všetci majú radi a hovoria o ňom len pekne.
Ako je to s tvojimi identitami? Kým si viac? Pjonim alebo Isama Zingom? Prečo sú rôzne identity teraz také módne?
Len aby si vedel, Aphex Twin, jeden z najslávnejších elektronikov, mal možno 12 identít. Tie identity mali vymedziť rozdiely medzi mojimi spôsobmi práce. Ale dnes som z nich už sám dopletený, prekrývajú sa mi. V pohode by som všetko mohol hrať ako Jonatan. Ale je ťažké to v tejto fáze meniť. Pjoni teda viac reprezentuje nástroj violončelo, loopy a improvizácie, filmovú hudbu, produkciu. Isama Zing je určený na moje voľné sólové projekty. Isama je viac elektronický a stále sa dá povedať, že vychádzajúci s klubovej hudby, aj keď často pracuje s prvkami úplne mimo nej. Ako Isama naživo hrávam na laptope, synťákoch, rôznych efektových procesoroch, kontroléroch, základ je setup so sekvenciami mojich pesničiek. Mám to rozdelené po vrstvách, samostatne beaty, harmonické linky, bas, zvukové efekty a to potom posielam do efektu a rôzne s tým ďalej organicky pracujem. Pri live acte ktorý chystám ku môjmu novému albumu „Blurry AF“ by som sa rád oslobodil od nejakej dopredu danej štruktúry. Chcel by som mať pripravený celý ten materiál, ale byť schopný ho opustiť a dajme tomu, pustiť jeden tón na synťáku a do toho šepkať a potom môže prísť niečo, čo mám už dopredu pripravené. Chcel by som dospieť k väčšej slobode toho čo som si schopný naživo dovoliť. Spolu s Teres Bartůňkovou, ktorá nám vytvorila aj svetelnú scénu k poslednému turné s Katarziou, pracujem na špeciálnej scénografii, rovnako by som rád celé vystúpenie poňal viac performatívne.
Si človek veľkej empatie, vďaka ktorej si dokázal zásadne uchopiť obsah Katarziiných, Burgrových, Bartókových či iných skladieb, spojiť sa s emóciu ich autorov a rozvinúť ju pomocou úplne novej matérie, s ktorou oni ani vôbec nepočítali. Túto tendenciu vnímam aj v tvojej tvorbe filmovej hudby. Tvoja hudba tam nie je len dekorácia, dotváraš ňou obsah. Na druhej strane vydávaš vlastné obsahovo širokospektrálne nahrávky, napríklad „Blurry AF“. Ako to teda je? Ktorej ceste dávaš prednosť, empatickému „dotváraniu“ alebo tej vlastnej autorskej ceste?
Obidva princípy ma veľmi bavia. Ale pravda je, že aj pri mojom poslednom albume „Blurry AF“ som vychádzal zo skúsenosti, ktorú som zažil pri tých komplexnejších spoluprácach, či už je to film, divadlo alebo produkcia pre nejakého interpreta. Tie princípy sa mi čoraz viac prelínajú. Teší ma prizývať do mojich projektov ľudí, ktorých som stretol pri iných projektoch. Oslovil som mnohých na spoluprácu na „Blurry AF“ a snažil sa pracovať na tom celom tímovo. Spolupráca s inými ľuďmi ma hrozne teší a obohacuje. Pri filme je to spolupráca s režisérom. Je úžasne zaujímavé to vzájomné dopĺňanie filmového obrazu. Nachádzanie hrany, kde tá hudba funguje ako jeden organizmus s filmom tak, že s ním dýcha a človek si ju ani nevšimne. Hudba nemá valcovať film, nemá byť príliš dominantná, až na výnimky, kedy to má svoj zmysel, že je dominantná.
Tvoj autorský album „Blurry AF“ je zvukovo veľmi zaujímavý, hosťujú na ňom naozaj inšpiratívni ľudia: Milan André Boronell, Oliver Torr, Aid Kid (Ondra Mikula), DJ GÄP (Adam Matej), Ela Tolstová, tvoja manželka Táňa Pauhofová, sú tam rómske spevy. No mám pocit, ako keby si v každej skladbe hľadal iný obsah...
Koncept albumu bol o stieraní hraníc medzi žánrami, kultúrnymi vplyvmi, emóciami, aby sa svety prelínali a nie rozdeľovali. Album bol zámerne tvorený tak, aby človek z neho vychádzal trošku zmätený. Na pestrosť albumu mám dva typy feedbackov: buď že je úžasné ako to plynie a ako sa to prelína, alebo že je to až moc eklektická zbierka rôznych trackov. Bol som si vedomý rizika, že to môže pôsobiť roztrieštene, ale chcel som prezentovať, že hudba je len jedna a práve to stieranie hraníc v nej ma fascinuje. Teším sa z toho albumu, mám pocit, že sa mi aspoň z časti podarilo dosiahnuť to, čom som chcel.
Elektronická scéna na Slovensku svoje zázemie má, a v rámci Európy je už naozaj široká. Nemám ju podrobne zmapovanú, no v produkcii, ktorá sa ku mne dostala, mi akosi trvalo chýba obsah. Pripadá mi to skôr ako koláž krásnych umelých zvukov bez obsahovej hodnoty, ako nejaká AI hudba. Až u teba som narazil aj na obsah. Otázka je, ako to, že tebe to ide? Je to tvojím kultúrnym pozadím, rodinným zázemím, výchovou, tým, že si spolupracoval s obsahovo hodnotnými partnermi, čím je to?
Nemyslím, že obsah mám len ja. Už aj v pomerne malom česko-slovenskom priestore existuje elektronika, ktorá obsah má. Napríklad Oliver Torr alebo Aid Kid (Ondra Mikula). Ich prácu veľmi obdivujem, je pre mňa česť, že sú aj na mojom novom albume. Taktiež Adam Matej, môj starý kamarát, s ktorým som začínal, hovorí si teraz DJ GÄP. Vždy keď sa stretneme, máme malú dušičku si niečo svoje navzájom pustiť, je tam vzájomný priateľský rešpekt. Vzájomne sa inšpirujeme, máme sa radi a zároveň sa trošku bojíme feedbacku toho druhého (smiech).
Čo máš rád? Čo počúvaš?
Jááj, strašne veľa hudby ma inšpiruje, zaujíma a niekam posúva, od súčasnej vážnej hudby, starej vážnej hudby až po najhyper-realisticko-modernú elektronickú hudbu. To čo ma na tom zaujíma, je stále tá istá vec, typ rozmýšľania za tou hudbou, ktorý ju robí pre mňa zaujímavou. Je jedno, či to je najsúčasnejšia elektronika, alebo 300 rokov stará vec. Baví ma objavovať ten spôsob rozmýšľania, ktorý spája nápady dokopy. Asi vo veľkej miere je to schopnosť vytvoriť nejaký príbeh alebo atmosféru, ktorá je špecifická.
A čo je to konkrétne?
Rozmýšľam, čo to je, neviem, či sa to dá nejako kategorizovať. Viem, že keď hudba znie ako niečo, čo som už milión krát predtým počul, nebaví ma to. Takže to asi bude najmä nejaká originalita, autenticita. Bavia ma veci od PJ Harveycez Einstürzende Neubauten, minimalistov Steva Reicha, Philipa Glassa, tých mi rodičia púšťali ako uspávanku, až po, neviem, Mozarta a súčasnú elektroniku. Bude to osobitosťou tých vecí. Cez môjho brata Damiána (pozn. red.: známy grafik) som nedávno objavil Juliusa Eastmana. Je to taká zvláštna fúzia minimalizmu a jazzu, úžasné veci, otvorilo mi to ďalší vesmír. A stále vzniká hrozne veľa zaujímavej hudby. Napríklad Arca je obrovský fenomén. Minulý rok vydala 4 albumy, každý je celkom iný. Alebo FKA Twigs, čo je veľmi výrazná súčasná popová speváčka, ktorá veľmi zaujímavo pracuje so zvukom, spevovými linkami a celkovo s estetikou. Ona je trošku nadčlovek, úžasne tancuje, pracuje so šermom, stepuje, ale všetko to veľmi citlivo spája do jedného celku, ktorý funguje. Niečo ako novodobý David Bowie. Alebo Mica Levi, robí veľmi surový, autentický post-punk, alebo čo to je. Sú to jednoduché surové pesničky, špinavé, s priznanými chybami. Je to vynikajúce. A zároveň skladá aj filmovú hudbu. Alebo Dean Blunt, či Sophie, ktorá bohužiaľ nedávno zomrela. Ak niečo spája rôznu hudbu, ktorú mám rád, je to autenticita, a tí, ktorých som vymenoval ju rozhodne majú. Dnešná doba nie je hudobne revolučná, ako boli 60., 70. a 80. roky, ale deje sa v nej obrovské množstvo malých úžasných revolúcii. Rovnako v mainstreame (Billie Eilish), ako vo svete experimentálnej hudby, a hlavne, tie svety sa dnes prelínajú viac, ako kedykoľvek predtým.
S čím si nespokojný?
Že nemám dosť trpezlivosti niečo vydrilovať, napríklad hru na nástroji. Chodil som 8 rokov na violončelo na ZUŠ, ale nikdy som nemal tú disciplínu reálne sa naučiť dobre hrať, som strašne lenivý (pozn. red.: toto hovorí jeden z najpracovitejších hudobníkov, akých som stretol). Vždy ma bavilo do hĺbky experimentovať so zvukom, ale ten dril mi chýba. Keby som si tak vedel odtrhnúť rok, dva a len rozoberať cudzie skladby, naučiť sa ozaj rýchlo čítať noty, to by bolo veľmi fajn. Dúfam, že sa mi to raz podarí, len teraz idem z projektu do projektu, nič iné nestíham, je to šialené.
Čo znalosti kompozície?
Základné kompozičné princípy do nejakej miery poznám, ale používam ich skôr intuitívne. Zdokonalenie sa v nich by sa mi veľmi zišlo, určite by ma to posunulo vo veciach ktoré robím. Aj keď kompozícia nie je len práca s harmóniou a tónmi, je to samotná esencia vystavania skladby. Aj keby bola postavená len na ruchoch, je to o práci s motívom, a motív môže byť vlastne čokoľvek, ruch aj melódia. Technika tvorby kompozície je len nadstavba, keď ju človek ovláda, môže ju rovnako vedome aplikovať ako aj porušovať. V tomto zmysle by mi jej hlbšia znalosť mohla veľmi pomôcť. Len kde nájsť na to čas...
Ako tvoríš s Katarziou? Ako to bolo s Ľubom Burgrom?
Katka sa v tvorbe elektroniky výrazne posunula, demá si chystá v Abletone (softvér na hudobnú produkciu), v ktorom obaja robíme. A z nich vychádzame. Ja sa potom od toho odpichnem ďalej, pošlem jej výsledok, alebo sa stretneme a robíme spolu. Niekedy mám pocit, že keby som sa Katke do toho nemontoval, asi by zarábala oveľa viac ako teraz (smiech), ale veľmi ma baví s ňou spolupracovať. Pri Ľubovi sme sa odrážali rôzne, buď od pôvodných skladieb, na ktoré sme vrstvili elektroniku, alebo sme hrali, hrali a zrazu to zacvaklo, mali sme štruktúru pesničky a už to išlo.
Ako vnímaš samplovacie banky a komponovanie na počítači? Nestráca sa reálny muzikantský rozmer?
Treba povedať, že dnes sa už robia úžasne dobré knižnice. No i tak treba s nimi vedieť robiť. Ak sa s tým citlivo nepracuje, nechajú sa len ploché sample, tak to bude vždy znieť neprirodzene. Človek musí pracovať s dynamikou v rámci knižníc, kresliť tam linky dynamiky, variovať výšku tónu, dnes sa to už dá. No stráca sa moment náhody a inšpirácie, ktoré prichádzajú pri živom nahrávaní a sú pre nahrávku esenciálne. Narážam na to pri produkovaní albumov, že pesnička môže existovať v počítači, alebo v rámci nejakého dema, ale tie najzaujímavejšie veci vzniknú, až keď sa nahráva v štúdiu. Zrazu tam sedíme a niekto niečo zahrá a iný povie, skús to ešte opakovať a potom to trochu inverzni. Práca s náhodou a chybou dokáže pozdvihnúť hudbu do úplne inej dimenzie a tieto momenty pri elektronickej tvorbe na počítači nevznikajú tak často. Aj samotná práca s hardvérom prináša tú príjemnú chybovosť. Svojho času som si myslel, že mi stačí počítač, ale teraz chcem mať vždy nejaký hardvér. Reálne si aj viac oddýchnem, keď experimentujem s hardvérom, synťákmi, ako keď robím len v počítači. Tá hravosť je určite väčšia. Rovnako to platí aj pre akustické nástroje. Mám skúsenosť, že veľmi pomáha, ak sa sample, či už ide o nejaké orchestre, sláčiky, čokoľvek, kombinujú so živým nástrojom. Keď človek dohrá jeden dva nástroje, tak to zrazu chytí živú textúru, pulz, tá vec začne zrazu organicky dýchať.
Uživíš sa?
Uživím. Ale neživím sa hraním, koncertmi sa to nedá. Živí ma najmä filmová a divadelná hudba, občas robím nejakú reklamu a nejaké produkcie pre kapely. Mám teraz toľko hudobnej kreatívnej práce, že pracujem 12-13 hodín denne a bez víkendov. Robím vlastne permanentne.
Nebojíš sa, že vyhoríš, vieš si to kontrolovať?
Bojím, a neviem, či si to viem kontrolovať. Cítim, že mi trochu hrozí vyhorenie a snažím sa tomu vyhnúť, ale zároveň mám záväzky a musím ich stíhať. Doteraz som neprišiel na to, ako si v tom zhone vytvoriť väčší mentálny priestor na kreativitu. Skrátka, chcel by som toho robiť trochu menej za trochu viac peňazí (smiech). Cítim, že si musím dať nejaké obdobie, keď budem robiť menej. Keď dotiahnem rozrobené veci, začnem pracovať na nejakom time-manažmente (smiech).
Čo chystáš?
No je toho teraz strašne veľa. Chystám viacero spoluprác, hudbu do filmov. Teraz sme čerstvo domixovali hudbu do „Svetlonoci“, čo je nový film Terezy Nvotovej. Robím na filme „Běžná selhání“ s Cristinou Grosan, je to maďarsko-rumunská režisérka, ktorá točí svoj prvý majoritne český film. Robím hudbu do dvoch dokumentov, jeden sa volá „Congo calling“, ide o veľmi citlivý dokument o Rómskom aktivistovi, ktorý žije v Británii, a ten druhý dokument je ešte dosť v plienkach, tak o ňom poviem niekedy neskôr. Produkujem album pesničkárovi Ondrejovi Galuškovi, má vyjsť na jar. Chystáme koncerty s Katarziou ku albumu „N5“, ktorý primárne produkoval Oliver Torr, kamarát, o ktorom sme sa dnes už rozprávali. Chystám česko-slovenské turné k svojmu novému albumu „Blurry AF“. Prvý koncert bude už 23. marca v Prahe vo Fuchse, tam bude aj krst vinylu. Budú aj spoločné koncerty, kde najprv zahrám ako Isama Zing a hneď nato s Katarziou. Pracujem na projekte s Martinom Majlom Štefánikom (Ľudové mladistvá), to by malo vyjsť na jar. Nedávno malo premiéru divadelné predstavenie v Astorke s názvom „Jeden nemecký život“ v réžii Aleny Lelkovej, ku ktorému som robil hudbu. Je to monodráma so Zitkou Furkovou, postavená na rozhovoroch s Goebbelsovu sekretárkou, veľmi zaujímavé. A skoro som zabudol, chystám album s Milanom Andrém Boronellom.
Ako vidíš svoju budúcnosť?
V princípe chcem robiť to čo robím teraz. Som šťastný, že to môžem robiť, vidím v tom zmysel a mám to rád. Ale chcel by som mať viac času na veci, väčší kľud, lebo teraz sa stále len naháňam a som z toho trochu unavený.
Únik niekam do Londýna nechystáš?
To nie. Ja fungujem na pomedzí Bratislavy a Prahy, konštante sa presúvam, Prahu mám hrozne rád, mám rád ten pocit reálneho veľkomesta, čo Bratislava nie je, ale mám v nej to naozajstné zázemie a domov a rodinu a manželku a všetko vlastne... (smiech).
Máš otca mimoriadnych kvalít, s vysokým morálnym étosom, výraznú osobnosť, kresťanského kazateľa. U neho je predpoklad vysokých nárokov na svoje deti. Ako ste toto doma zvládli?
Neviem, či sa to dá zjednodušiť do konzistentnej odpovede. Čo si veľmi vážim, sú vynikajúce vzťahy. Sme si veľmi blízki so súrodencami (pozn. red. spolu traja) aj s rodičmi. A vedieme neustály dialóg, ktorý je extrémne podnecujúci, inšpiratívny a obohacujúci. Myslím, že to najviac, čo nám mohli rodičia dať, je práve ten dialóg. Že nás viedli k tomu, rozmýšľať kriticky a o veciach sa baviť. Dávali nám neskutočne veľa podnetov, na základe ktorých potom vznikali tie debaty. Jasné, mali tendenciu nás istú dobu tlačiť ku kresťanskej viere. Ale my v tom klasickom kresťanskom zmysle veriaci nie sme, ani jeden z nás. Rodičia z toho boli smutní a považovali to nejakú dobu za svoje veľké zlyhanie. Ale aj v tomto sme sa myslím pochopili a netvorí to medzi nami bariéru. Napokon hodnoty máme veľmi podobné, ja si veľmi vážim kresťanskú tradíciu, z ktorej napokon vyrastá aj tá humanistická. Ale nemám tú duchovnú skúsenosť. A ani konkrétne zadefinovaného Boha. Myslím, že aj keby žiadne náboženstvo neexistovalo, tak by sme si tie hodnoty vytvoriť museli, tie hodnoty sú systém ako zmysluplne fungovať v spoločnosti. Bez hodnôt by tu bol totálny chaos.
To je úžasné, tešilo by ma, keby moje deti takto o nás niekedy rozprávali. Ďakujem veľmi pekne za príjemný rozhovor.
RADO TIHLÁRIK