„Ahoj, urobil by si rozhovor s Leďom?“, tak znela správa ktorú mi napísal šéfredaktor začiatkom júla. Ako znela moja odpoveď je každému kto číta tieto riadky asi jasné. S Jaroslavom „Leďom“ Lederleitnerom, alebo Prinzom von Sternberkom sme sa stretli koncom júla v jednej z petržalských reštaurácií s terasou, čo bola spolu s parkoviskom jeho jediná požiadavka. Nasledujúce riadky sú skomprimované dve hodiny rozhovoru.
Máš za sebou album „Márna snaha“ a zavelil si na ústup?
Nie je to ústup, je to konečná s kapelou Princovia, tento album je posledný. Už nahrávanie prebiehalo v podstate po rozpade s iným bubeníkom, ktorý vôbec v Princoch predtým nehral. Ale vďaka za neho!
A prečo tá konečná?
No nie som už najmladší, to je jedna vec, ale to by nehralo až takú rolu. Ja myslím, že táto hudba, ktorú mám rád a aj chcem hrať, neoslovuje dnešných mladých ľudí. Kapela mala doslova pár fanúšikov a to je dosť málo na to, aby mohla hrať naživo viac ako 5-krát za rok. Druhá, možno zásadná vec je, že som potreboval hrať s niekým kto vie hrať, má rád tú hudbu, je dobrý chalan alebo baba a táto kombinácia sa strašne ťažko hľadá. Nevedel som stabilizovať zostavu a to v podstate po celú dobu fungovania kapely. Chcel by som hrať s ľuďmi, ktorí vedia hrať lepšie ako ja, aby ma inšpirovali a potiahli, lebo ja som tú svoju kapelu vždy ťahal ako taký obrovský kameň na lane za sebou (smiech). Nejde mi o to, aby boli v kapele nejakí perfektní inštrumentalisti, to zas nie, hlavne aby sa stotožnili s tou hudbou, to je veľmi dôležité, ale aby aj vedeli hrať, boli variabilní, aby to vedeli oživiť aj svojim nápadom a tiež aj vedeli niečo zaspievať.
Všimol som si, že vokály robil Vlado Juščák a Denisa Falb.
Áno, použil som externých spevákov, aby to nabralo zaujímavejší smer, aby boli piesne pestrejšie.
Pestré je to dosť
No, ja dúfam že áno a že nahrávka môže zaujať aj mladšiu generáciu, aj keď je to stále stará hudba. (smiech)
Nahrávali ste na dvakrát, ako som si všimol.
Áno, tri pesničky sú z roku 2017, ak sa dobre pamätám. Vtedy sme ešte ani neuvažovali nad albumom, ale mali sme to celkom dobre nahraté, takže sme piesne použili na tento album.
Skladal si to na akustike, nie?
Niektoré pesničky áno, niektoré nie.
Predošlý album „Na zámku sa spieva a tancuje“ mi totiž pripadá viac elektrický...
Hm. Elektrické sú obidva zhruba rovnako. Vtedy bola iná zostava, boli sme len traja. Na bubny hral najlepší bubeník s akým som kedy hral - Dodo z Iné kafe, ktorý navyše vynikajúco spieva a vedel piesne skvele oživiť. Bola aj iná atmosféra v kapele, lepšie sa nám to nahrávalo, a chalani mali k tej hudbe bližšie.
Na „Márnej snahe“ je pekne zvládnutá práca - vzťah Leďo skladateľ, gitarista, spevák aj producent.
Ja som album pravdupovediac ani nechcel vydať. Opýtal som sa vydavateľa: „Prečo chceš vyhodiť peniaze do kontajnera? Použi ich na kapelu, ktorá hrá, ktorá je funkčná, koncertuje. Ser na to, budeš mať v pivnici škatuľu platní. Potrebuješ to?“. Nakoniec ma zlomil on a basák, vďaka nim dvom je album na svete. Ja som si myslel, že je to viac-menej zbytočné. Samozrejme sme to všetko riešili úsporne, takže nejakého externého producenta som potom zavrhol. Ale dôležité je, že sme dali mastering spraviť v Berlíne. Myslím, že to bola výborná voľba, ja som veľmi spokojný ako platňa hrá.
Ale predáva sa celkom dobre, nie?
Že vraj áno. Hehe.
Márna snaha je urobená ušami, počuť to aj na tom, že ako producent si sebe ako gitaristovi veľa netoleroval
Možno aj toleroval, ale je to skryté. Samozrejme človek musí byť na seba tvrdý. Byť producentom a zároveň autorom je dvojsečná zbraň. Je na zváženie, či som to mal produkovať, ale na druhej strane som zas presne vedel, čo chcem. Vždy je to tak, že týždeň po nahrávke si povieš, že toto by som urobil inak, ale v zásade som s tým albumom veľmi spokojný.
Ale dlhé sóla, aké má rada väčšina gitaristov ti producent Leďo nedovolil.
Jáj, to nie. Ja ich ani neviem hrať a snažil som sa to držať v nejakých medziach. Tento typ hráča som ani nikdy nebol, som skôr za melodickú gitaru. Zahrať dobré sólo do pesničky nie je len tak. Spomeniem svoje najobľúbenejšie. Je v piesni „My Sharona“ od kapely The Knack. To má hlavu aj pätu, má to gule a nie je prehnane dlhé. Keby som vedel také dačo zahrať, tak OK, idem do toho.
Kedysi si hrával na Telecastri a Les Paule, teraz ťa vidno hlavne s Rickenbackerom. Nahrával si „Márnu snahu“ na ňom, alebo si použil aj niečo iné?
Áno, je to moja hlavná gitara, ale použil som tuším aj Les Paul, ktorý ešte mám, ale už ho veľmi nepoužívam. Od doby, čo mám Rickenbacker, tak hrávam a nahrávam hlavne na tejto skvelej gitare.
Paul Collins v pesničke „Kings of power pop“ vykresľuje Rickenbacker ako základnú výbavu pre powerpop.
Áno, patrí to k tomu, je to značka powerpopu, rovnako ako aj Mod revivalu. Mne sa páči ako vizuálne tak aj zvukovo.
Princovia skončili. Chystáš niečo ďalšie, alebo už sa hudbe neplánuješ venovať?
Momentálne nechystám nič, beriem to tak, že som skončil s hraním, čo vo veku 55 rokov nie je žiadny zázrak. Je to bežná vec, že ľudia v tomto veku končia s hraním, ale nezatváram dvere na zámok, môže sa ešte stať, že niečo sa vyvrbí, ale veľkú šancu tomu nedávam. Budem však hrať akusticky na Record store day v septembri, tuším dvadsiateho štvrtého.
Princov som naživo myslím nevidel, hrali sporadickejšie tam bol asi opačný problém ako v Zóne A, tá iba koncertovala...
Princovia hrali dosť sporadicky, ale ťažko to porovnávať. Zóna A je kapela, ktorú si už pozývajú, takže oni majú koncertov dosť, hoci teraz už asi ani nie... ale my (Princovia) sme sa o to museli biť, aby sme niekde zahrali. Kapela dokonca asi dva a pol roka nehrala, keďže som bol sám. Odohral som pár sólových vystúpení s elektrickou gitarou a raz aj s automatickým bubeníkom.
Ugly showgirls, to bol jednorazový projekt...
Áno, presne tak. Veľmi zábavný, všetkým zúčastneným sa veľmi páčil a vlastne to nakoplo zase kapelu Princovia, lebo ja som vtedy s nikým nehral a hneď po tomto vystúpení sme sa dohodli s Dodom a Ozim, že budeme hrať ďalej spolu ako Princovia. Chceli sme, aby hral aj Feši, gitarista z Last day of Jesus, ale on z nejakých dôvodov, ktoré si už nepamätám, odmietol. Škoda.
Aký repertoár ste hrali?
Samé punkové klasiky, od Ramones po 999 alebo Lords of the New Church. Podaril sa nám veľmi dobrý výber, máme radi podobné kapely. A do takéhoto dačoho by som sa dal ešte nahovoriť, ale tiež iba jednorazovo. Nechcel by som to robiť stále ako nejaká revivalová kapela, to by ma prestalo za chvíľu baviť. A musela by to byť dobrá zostava, aby to malo grády. Hehe. Ako vtedy. Keď sme spustili na zvukovke „New Rose“ od The Damned, práve prichádzajúcemu Whiskymu spadla sánka…
Čo počúvaš?
Naozaj všetko možné, je to pestrá všehochuť. Samozrejme veľa počúvam powerpop, to je moja najväčšia láska posledné roky. Aj veľa pre mňa neznámych kapiel, napríklad Spare Change alebo Yankee Rose sú vynikajúci. A vraciam sa niekedy ku kapelám a albumom, ktoré som v mladosti ignoroval. Veľmi mám rád Austrálske kapely 80. rokov, ako Sunnyboys, The Stems, Hoodoo Gurus, The Someloves, The Hitmen či Go-Betweens. Stále sa snažím púšťať si niečo, čo som ešte nepočul. Je toho spústa.
JAKUB LORENZ