Dominika Kopcsaya (*1994), aka Nightlines, som so záujmom po prvý raz zaregistroval v roku 2017 na významnom festivale súčasnej vážnej hudby Melos-Étos, kde uviedli jeho skladbu „Kataptromantia Hecticus“, ktorú napísal ako 21-ročný. Svoje dielo popisuje nasledovne: „Skladba je drsnou výpoveďou o fyzickej bolesti človeka, ktorá odzrkadľuje (či už ako príčina alebo dôsledok) aj jeho duševný stav. .... Záblesky svetla aj hlbokej podstaty sa striedajú s ťažkým plynutím v utrpení. Rozjasňovanie a zjednocovanie v protiklade so zatemňovaním a rozpadaním sa. ...svetlo sa strieda s temnotou a prichádza prísľub novej energie. ” (zborník Melos-Étos)
Čo za wertherovský zápas to Dominik súbežne zvádza v tak kontrastných hudobných svetoch: v modernej klasike, ktorá vyžaduje intelektuálnu zrelosť a kompozičné majstrovstvo, v pesničkárstve s krásne farebnou skladbičkou „Dievča“ s Elou Tolstovou (album „Protisvit“, 2017) a v tomto záhadnom techno albume? Neviem, či dokážem vytušiť všetko, čo je v jeho pozadí zašifrované. Tu je môj pokus:
Prvý album „Protisvit“ mi pripadá farebnejší, uvoľnenejší. Tento druhý album je vážny, monochromatický, viac pri zemi. Mechanické repetitívne techno štruktúry, beaty ako z presubwooferovaného auta, ktoré podskakujúc prefičí okolo, nad nimi melodický dej, elektronika, gitara a klavír v tom istom odtieni. Dominikov spev tečie opancierovaný rovnakým robotickým módom ako elektronika pod ním. Emotívnosť chytľavých melodických liniek je zamrazená freudovsky analytickou elektronickou prezentáciou. Cool electronic, slovenský New Kraftwerk 2020? Nielen autorove emócie, ale aj zvuk je maskovaný analytickým ambientným pancierom. Je neľahké potešiť sa jeho kvalitou, akoby bola úmyselne nedostupná. Ako krása ženy zahalenej v šedej burke od hlavy po päty, ktorú je možné len tušiť. Čo je to? Tajuplná exhibícia introverta? Generačná reflexia našej doby? Alebo len môj márny pokus objaviť v pustine poklad, lebo cítim, že tam je?
Dominik neuchopuje elektroniku s objaviteľskou živelnosťou naturálnych elektronikov. Počuť tu nadhľad a precíznosť vzdelaného skladateľa (hudobná kompozícia VŠMU), ktorý vie, ako to robil Beethoven aj Schönberg. Všetko perfektne šľape. Žeby nádejná posila známeho gangu hudobných aristokratov v elektronickom ambiente okolo Kladiva, Burlasa a Zagara? Dostatočne vážnym človekom na to Dominik, zdá sa, je. Potvrdzujú to aj názvy skladieb „Duša“, „Nebo“, „Bod“, „Singularita“, „Ľudia čistoty“. Spieva sa v nich: „Tak hypnotický, tak omámený, tak chladný je tento vek nový…”, ale aj: „Život je nekonečne pestrý…“. Všetko sa však môže vyvrbiť inak. Na burlasovský vtip a nadhľad nad vlastným smútkom a depresiou tu nenarazíte.
Cítiť, že album ako celok je kompaktným produktom vypadnutým priamo z introvertnej mysle autora. Jediná výpomoc je klavír jeho priateľky Evy Tunovej, s ktorou aj koncertuje. Mix a mastering urobil Tom Lobb v LVGNC Studios a skvostný obrázok s motívom biblického raja na brehu Petržalky na obal dodal Robert Bielik
Resumé: Silné melódie, skladateľská aj DJ-ská zručnosť a moja nádejeplná zvedavosť na dozrievanie talentu „mladého Werthera“ Nightlines, ktorý má toho ešte veľa pred sebou. Chcel som dať štyri hviezdičky, ale nakoniec som pol hviezdičky strhol za priveľmi stereotypné frázovanie spevu a monochromatický zahmlený zvuk albumu. Či už to bol úmysel, alebo len menej pedantný mastering, celkovému soundu albumu to podľa mňa neprospelo.
***1/2
RADO TIHLÁRIK