Foto: Jaro Štubňa
Po telefonáte poslankyne, ktorú si vážim ako človeka ako aj za jej predchádzajúcu charitatívnu činnosť v oblasti tretieho sektora, nastalo po pozvaní vystúpiť na proteste pred komplexom Bonaparte v telefóne chvíľu ticho. Poprosil som ju o čas na rozmyslenie, že sa ozvem a dám vedieť.
Ešte pred týždňom som totiž v duchu polemizoval s koncertmi tohto typu, a to aj preto, že repertoár avizovaného českého trampského barda, ktorý tam mal hrať, som v súvislosti s témou a charakterom protestov vnímal mimo kontext a jeho pozvanie za trochu účelové. Rovnako, ako za účelové považujem väčšinu predvolebných vystúpení pod značkami politických strán, ktoré či chcú alebo nie, vtlačia ich interpretom stigmu jednorazového kampaňového použitia, bez ohľadu na to, či sa vo svojich piesňach venujú spoločensko-politickým témam alebo nie. A je to najmä ich popularita, čím sa predávajú a lákajú aj na svoje meno stovky či tisícky potenciálnych voličov strany, ktorá si ich najíma. A aj keď nie sú voľby, organizátorom aj týchto protestov sú politické strany, síce opozičné, ale strany, čo teda s tým?
Možno ešte pred nejakým časom by som po takomto telefonáte vyskočil ako na ihlách a v duchu si pomyslel, že teraz prišiel môj čas a že konečne si niekto všimol, že aj na Slovensku máme folkových muzikantov, ktorých tvorba sa skladá najmä z protestsongov a ich témou je hľadanie pravdy či spravodlivosti. A hrdo by som zverejňoval túto správu všade, kde je to len možné. Rovnako, ako som zverejňoval v minulosti desiatky statusov, velebiacich a upozorňujúcich na môj pesničkársko-spoločensko-politicko-nezávislý profil a angažovanosť. Zaradil by som sa k tým desiatkam mien, ktoré v princípe robia to isté. Čakajú na chvíľu, kedy konečne príde aj ich zaslúžená sláva a popularita.
Stískal som v rukách telefón a premýšľal, pretože popularita a sláva ako motív môjho hudobného či umeleckého života a života vôbec definitívne umreli. A to vo chvíli, kedy som práve kvôli hľadaniu pravdy a spravodlivosti cez moje pesničky padol, obrazne povedané, na dno tohto sveta spolu s domčekom z kariet, ktorý predstavoval moje doterajšie snaženie a ktorý sa načisto rozsypal. Ako som sa dozvedel, bola to jedna konkrétna pesnička, ktorá sa dostala do uší organizátorov a nasmerovala ich na mňa. Tá istá pesnička, ktorá predznamenala môj spomínaný pád a mňa v mojom živote nasmerovala tým najsprávnejším smerom. Smerom od pýchy k pokore. Možno aj preto som napokon súhlasil a postavil sa pred 1300 ľudí, hral a spieval.
S podmienkou nezávislosti mojich vstupov na vystúpeniach politikov a hlavne posilnený vierou v Boha som cítil, že piesne, v ktorých je hľadanie pravdy a spravodlivosti, lásky či dobra, sa mi hrajú oveľa slobodnejšie ako predtým a aj keď som si to v minulosti neuvedomoval, majú Jeho podpis. A tak ako je gitara v mojich rukách nástrojom, som aj ja nástrojom v Jeho rukách a v takejto konštelácii môžem hrať slobodne kdekoľvek. Napríklad aj pred komplexom Bonaparte.