REPORTÁŽ / BJD 2017 * Bratislava – Incheba, 20.-22. X. 2017
Na BJD chodím rád. So zakoreneným rešpektom a s pocitom nostalgie na časy dávno minulé. Sme rovesníci, zrodení v ten istý rok a mesiac, spájajú nás spoločné zážitky (od roku 1989 som sa zúčastnil takmer všetkých ročníkov), a to je dôvod na nekonečné „konverzácie“ typu ako bolo vtedy a vtedy a čo by mohlo byť tak, či onak. S týmto festivalom som hudobne rástol, objavoval dovtedy mnohokrát nepoznané, nevypočuté a samozrejme každoročne stretával a spoznával postavičky „miestneho“ jazzového diania, z ktorých mnohé patria dodnes k inventáru Jazzových dní. Naštastie sú stále tu a pomáhajú vypĺňať ten priestor počnúc pódiom, sálou až po priestor občerstvovacích zariadení. Za takmer 30 rokov, ktoré som absolvoval môžem zodpovedne povedať, že aura, to neopakovateľné fluidum, ktoré sa (nielen) v skalných návštevníkoch raz za rok prebudí a vyplní celú Inchebu, je dodnes ťahákom pre novicov, jednorázových hudobných respondentov, ktorí si prídu v konkrétny deň vypočuť zväčša jediného (im známeho) interpreta artificiálneho zamerania. Zvyšok programu ostáva častokrát hudobným prekvapením, ktorý, ak nezaberie, je možnosť nahradiť spoločensky, konverzáciou.
„Džezáky“ tak chtiac-nechtiac z roka na rok viac a viac rozdeľujú návštevníkov na dva tábory. Na tých, ktorí odchádzajú spokojní a naplnení hudobným zážitkom a na tých, ktorí v občerstvovacom medzipriestore, čakajúc na ďalší hudobný zážitok vedú dišputy, či práve toto je ten pravý jazz, ktorý ma pred chvíľou vyhnal zo sály. Zhodnotiť tento výnimočný festival vo vyššom strednom veku s vlastným príbehom to je zodpovedná úloha, najmä ak nepotrebujete zbytočne upozorňovať na nedostatky značnej časti účinkujúcich. Preto sa sústredím na to, čo som skutočne absorboval počas troch dní spomedzi 19 účinkujúcich.
Hviezdou piatkového večera bol pre „skalných“ nepochybne Roy Hargrove quintet. Trubkár ocenený dvomi Grammy nastúpil v americkom štýle verný hardbopovej tradícii. Kapela od začiatku vystúpenia bez akýchkoľvek sprievodných slov hrá prevažne v up tempách s razanciou známou z Quinteta bratov Adderleyových. Alt saxofonista Justin Robinson nakladá „kukurice“, ako vystrihnuté z newyorkského klubu za sprievodu úžasnej rytmiky v podaní Ameen Saleem – kontrabas, Quincy Phillips – bicie a Sullivan Fortner - klavír. Dynamika, súhra a podradenosť logike výpravného kontextu, celej koncepcii hudobných príbehov je odľahčená o kontext sociálny, ktorý kedysi post bopová generácia zámerne zdôrazňovala. Perkusívna kontrabasová hra v našich zemepisných šírkach nevýdaná a o textúre bicích ani nehovoriac. Vystúpenie skutočne pre fajnšmekrov, o čom svedčilo aj auditórium s množstvom voľných miest.
Ľudové Mladistvá
Prvé vystúpenie na B pódiu patrilo nádejnému klaviristovi Alanovi Bartušovi a jeho Triu. 16-ročný syn etablovaného kontrabasistu Štefana „Pištu“ Bartuša jasne odkazuje na velikánov klavírnej bopovej školy. Odzneli vlastné kompozície, ako aj citácie diel vážnej hudby. Bolo mi potešením sledovať, s akým zápalom toto klavírne trio zvláda komunikáciu medzi sebou.
Celkovo sa menšie B pódium v ten večer ukázalo ako kvalitatívne lepšie zhodnotené, čo sa prejavilo aj na preplnenej sále, kedy nebolo možné dostať sa dnu. Škoda, že Ondřej Štveráček a spol. s americkou bubeníckou legendou Gene Jacksonom nedostali priestor na hlavnom pódiu. Tam sa na oplátku ospravedlňuje publiku mladá speváčka Hailey Tuck (keď zabudne text a doslova vypadne z hry) za „prepracovanosť“, nakoľko počúva dokola 13 piesní, ktoré má v repertoári. Ešteže priemerná kšeftová kompánia zachráni vzniknutú situáciu.
Izraelský saxofonista Amit Friedman otvoril druhé číslo sobotného programu. Autorské počiny lídra prednieslo kvinteto s dôrazom na celkové vyznenie konceptu spájajúceho hudobné tradície blízkeho východu s prvkami jazzu a orientálnej rytmiky za pomoci charizmatického perkusionistu Ronyho Iwryna (nezvyčajné sólo na vodný bubon) a len 20 ročného klaviristu Nitsana Kolka.
Očakávaný Portico Quartet priniesol rozporuplné reakcie obecenstva. Čistá zmes minimalizmu, podfarbenej elektronikou sa za neustálej konotácie hang drum lenivo a monotónne presúvala k záveru večera. Natíska sa otázka, či táto formácia nepatrí skôr na podujatia elektro akustickej až súčasnej hudby.
Našťastie, Blood, Sweat & Tears (50 ročný label na trhu!) sa postarali o dramaturgický vrchol druhého dňa. Do bodky zohratý „cirkus“ 9 hudobníkov so štyrmi dychmi mal presne zadelené úlohy. Multižánrová zmes rocku, popu, blues prekvapila aj ortodoxných jazzmanov. Vyzdvihol by som excelentného lídra dychovej sekcie saxofonistu Kena Gioffreho, ako aj Ric Fierabracciho, ktorý hral na 5 strunovej bezpražcovej basgitare. Ako sa veľa erudovaných návštevníkov vyjadrilo, jediným negatívom bol spevák Bo Bice. Niežeby vokálne kvality zaostávali, ale celkový prejav (možno aj zvukárovým nastavením) bol exponovaný do polohy, ktorá pôsobila rušivo. Ak by si vyššie menovaní založili spolu s rytmikou „truc podnik“ bez speváka, to by bol jazz.
Posledný večer odštartoval Eugen Vizváry s projektom For Jaco. Za posledný rok som mal možnosť počuť klávesistu a skladateľa Eugena Vizváryho niekoľko krát a musím povedať, že tematický okruh Pastoriovej hudby ho posunul výrazne interpretačne vpred. Opäť krásne momenty s odkazom na hudbu „otca“ bezpražcovej basgitary pretavené do vlastných kompozícií s jazzrockovými náladami (s typickým zvukom Minimoogu) á la Weather Report. Veľkou výzvou pre Anitu Soul (spev) bola transkripcia štandardu Goodbye Pork Pie Hat v podobe, ako ju zaspievala Joni Mitchell. Jeden z pekných momentov nastal, keď si Juraj Griglák (basgitara) počas sólového výstupu ušil na seba cez looper taký pekne „krivý“ loop a na ten následne improvizoval. Slovenskej zostave šéfoval za bicími David Hodek, basgitary obsluhovali Juraj Griglák, Eugen Vizváry, na gitare Michal Bugala, perkusie Peter Raitl a spev Anita Soul.
Shayna Steele, vokalistka, ktorá dlhé roky pôsobila po boku slávnych speváckych hviezd, sa vydala na sólovú dráhu. Predviedla typický černošský feeling s plným hlasovým tembrom, intonačnou istotou a neopakovateľným bluesovým nasadením. Celé vystúpenie sa nieslo v znamení R&B, soul a jazz. Sprievodná kapela doslova podfarbovala a pomáhala stupnovať emócie „Mother“ Steele. Obzvlášť gitarista Jeremy Most hral krátke sólové výstupy úsporne s krásnym teplým tónom. Túto zostavu ako predvoj hviezdy posledného večera Coryho Henryho & The Funk Apostles hodnotím ako nie celkom vydarený dramaturgický počin.
Cory Henry je nepochybne charizmatický líder a bravúrny hráč na Hammond organe (škoda tých zopár skutočne dobrých sól, kiežby ich bolo viac), ale celková koncepcia neustále sa opakujúcich groovov a „funky nálad“ stupňujúcich sa za podpory strojovej rytmiky a dvoch vokalistiek postupne unavovala. Otázkou zostáva, či tých pár kúskov, ktoré odzneli (napr. Stayin´ Alive/ Bee Gees) stojí za to stráviť kultúrne alebo spoločensky.
P.S.: Aj tak sa teším na budúcoročné Jazzáky...
VLADO VALENTOVIČ
Foto: Anna Raitl
REPORTÁŽ / BJD 2017 * Bratislava – Incheba, 20.-22. X. 2017