...napísal Romek k jednému z autoportrétov na svojej fanstránke Zastavovač času. Na fotke ide na bicykli a fotí sa za jazdy v odraze výkladu. Bol z tej sorty ľudí, pri ktorých máte neodolateľnú chuť čas naozaj zastaviť, spomaliť, zabrzdiť. Pritom on sám dokázal do rovnakého časového úseku, aký máme všetci bez rozdielu k dispozícii, vtesnať niekoľkonásobne viac. Viac rôznych aktivít, viac poznania, viac pomoci, viac lásky...
Prvýkrát som ho uvidel na legendárnej pražskej Chmelnici, kde naše Ex-divadlo 9 hralo predstavenie a po ňom mali koncert Už jsme doma. Pozeral som na nich ako na zjavenie. Nič podobné som dovtedy ani nikdy potom nepočul a nevidel. Romek mydlil na gitare tak hypnoticky, že som nechcel veriť, že je možné takto rýchlo kmitať rukami a pri tom generovať zmysluplnú kompozíciu. Kapela sa potom stala našou divadelnou súputníčkou, vymetali sme spolu festivaly, stali sa z nás priatelia.
Romek bol presne ten typ, s ktorým sa nemusíte vidieť osobne akokoľvek dlhý čas, ale keď sa potom stretnete, pokračujete v rozhovore úplne prirodzene tam, kde ste predtým prestali. Mohli ste pokojne odísť aj v polovici vety a po pár mesiacoch ju dopovedať, s ním to nebol problém. Lebo on vedel zastavovať čas. Bol to človek vyčerpávajúcich aktivít, po odchode z aktívnej činnosti v Už jsme doma začal menežovat niekoľko významných českých skupín, vrátane Psích vojakov alebo Plastikov, organizoval festivaly, fotografoval, cestoval, písal do časopisov, produkoval filmy, bicykloval, venoval sa rodine... Bol som pri zrode jeho nápadu zmapovať Máchov Máj a fotky, ktoré v rámci tohto projektu vznikli, sú fascinujúce… nie je možné toto všetko zvládať bez schopnosti aspoň občas zastaviť čas. Romek to vedel. Ked získal už niekoľkú z prvých cien v Czech Press Photo, doberal som si ho, že aký to len bol dobrý gitarista a vymenil gitaru za foťák... odpovedal mi s úsmevom, neboj sa, aj to ešte bude... potešil som sa, že popri všetkých aktivitách zvažuje aj myšlienku na návrat ku koncertovaniu. On mi nejako tak prirodzene patril na pódium, tak som ho mal od tej prvej chvíle na Chmelnici zapamätaného, nenápadný no charizmatický, zbesilo hoblujúci gitaru, skromný no tým viac fascinujúci človek s úsmevom, za ktorým sa dalo čítať krásne a dobré srdce.
Naposledy sa mi zastavil čas s ním pred pár mesiacmi v Prahe na Vinohradoch u Bullerbyna, kúsok odtiaľ býval. Zavolal som mu, že som práve dokončil prácu, ktorú som mal v ten deň a že ho chcem vidieť. Bolo už neskoro, no prišiel. Pili sme pivo a on mi rozprával o tom, že chce ešte dokončiť tú máchovskú epopej tým, že pôjde v jeho stopách do Talianska. Mácha šiel peši, Romek to chcel dať na bicykli. Ani na chvíľu som o tom nezapochyboval.
Možno zastavoval ten čas v poslednom čase často. Ale on musel... vedel, že „tu a teraz“ je málo, že existuje a dá sa ešte trochu viac. Človek mnohých, na prvý pohľad nie až tak výnimočných aktivít, veď podobné veci robí veľa ľudí, no predsa nenahraditeľný svojim prístupom k nim a neopakovateľný v ich prevedení. Nik sa už nebude vedieť tak pohybovať v priestore, ako to vedel on, a je jedno, či to bude pomalšie alebo rýchlejšie. Už nebude mať kto zastaviť čas.
WALDEMAR ŠVÁBENSKÝ
Koncert "Pocta Romkovi Hanzlíkovi"
