Vítam vás pri čítaní predposlednej časti seriálu o výnimočných albumoch roku 1971. V decembri nás čaká jeho posledný diel - rozsiahly článok o albumoch čiernych umelcov v kontexte doby a ich boja za rovnoprávnosť. Po dvoch častiach o nových žánroch a štýloch v rockovej hudbe, a ďalšej venovanej ženským umelkyniam, mi zostalo niekoľko podstatných „restov“: umelcov, ktorých by bol hriech nespomenúť, keď je reč o roku 1971, no vytŕčali zo všetkých mojich doterajších „škatuliek“. Odpusťte mi preto, že v článku s pracovným názvom „Každý pes z inej dediny“ to tentoraz bude ozaj nesúrodý miš-maš – bláznivý kokteil z Davida Bowieho, Eltona Johna a Pink Floydu, s nečakanými prísadami Cata Stevensa, Roda Stewarta a Harryho Nilssona. Aj takýto mix skvelo ilustruje hudobnú scénu pred päťdesiatimi rokmi. Opakujem sa, no ozaj si nad každou z tých platní udivenie poviem: Ešte aj toto vyšlo v tom istom roku?
David Bowie Zdá sa neuveriteľné, že je to už takmer šesť rokov odvtedy, čo vydal album „Blackstar“ a o dva dni neskôr zomrel. Pozrime sa najprv, čo predchádzalo vydaniu jeho dvoch albumov z roku 1971. Skôr, než sa začal živiť hudbou, už stihol študovať výtvarné umenie a dizajn a asi dvadsaťročný sa začal zaoberať ešte aj herectvom, od avantgardy, cez pantomímu až po commediu dell’arte. Všetky tieto vplyvy sú evidentné v jeho tvorbe. V roku 1971 má necelých 25 rokov, je čerstvo ženatý s dvadsaťročnou Američankou Angelou Barnettovou a čakajú spolu syna. Pokiaľ vás zaujímajú detaily o ich manželstve a Davidovej (nepopieranej) bisexualite, internet je váš kamarát: je tam kopec toho, čo Angela vytárala bulváru (a napriek tomu si David udržal až do smrti svoje tajuplné fluidum a prísne strážené súkromie, v ktorom žil ako David Jones). Nedá sa jej však odoprieť veľký vplyv a podiel na budovaní jeho hudobnej kariéry a imidžu v jej začiatkoch. Bowie bol len o pár rokov mladší, ako členovia Beatles, či ich rovesníci na britskej hudobnej scéne. Bol svedkom prebiehajúcej „britskej invázie“ a tiež túžil preraziť v Amerike. Jeho úspech sa dostavil až o čosi neskôr, no ešte aj v kontexte „veľkého tresku“ v umení na prelome tých dvoch dekád jeho hudba znie akoby z úplne inej doby. A pritom albumy „The Man Who Sold The World“ a „Hunky Dory“ delia od „Sgt. Peppera“ len tri-štyri roky.
Zrejme preto, že si všetko písal, komponoval a aranžoval sám, chvíľu trvalo, kým našiel muzikantov, s ktorými by si „sadol“. Navyše odjakživa sršal nápadmi a túžil experimentovať: jeho prvým dvom albumom chýbala štýlová vyhranenosť a nevedeli si nájsť svojich poslucháčov – tí ich pochopili a prijali až s odstupom času. Tretí album, „The Man Who Sold The World“ (Muž, čo predal svet) vyšiel v roku 1970 v Štátoch (mal sa pôvodne volať Metrobolist), ale v Británii až v roku 1971. Až na ňom je markantný prechod k rocku (predchádzajúce boli akousi zmesou folku, kabaretu a muzikálu). Až na tomto albume s ním hrá gitarista Mick Ronson a bubeník Mick Woodmansey, ktorí sa neskôr stanú členmi jeho sprievodnej kapely The Spiders From Mars. Promo šnúra albumu bola zároveň jeho vytúženou prvou návštevou Ameriky, kvôli ktorej musel premôcť svoj strach z lietania. Bez pracovného povolenia nesmel vystupovať (koncertne, nie z lietadla), a tak len poskytoval rozhovory po rádiách. Amerika ho očarila a inšpirovala. Najväčší prínos tejto cesty možno vidieť v tom, ako ho ovplyvnila newyorská kontrakultúra, najmä kapela Velvet Underground, či stretnutie a následné celoživotné priateľstvo s Lou Reedom a Iggy Popom (stretnutie undergroundového zelenáča Bowieho s Andy Warholom, kráľom tamojšej art scény, skončilo rozpakmi a žiadne priateľstvo z neho nevzišlo). Čo sa týka albumu, je to v čase svojho vzniku nedocenený majstrovský kúsok. Začína 8-minútovou (!) progrockovou skladbou „The Width of a Circle“ (Šírka kruhu), ktorá hneď z úvodu dáva najavo, že Bowie je teraz už rocker. Ďalšia, „All The Madmen“ (Všetci blázni), je o jeho staršom nevlastnom bratovi, ktorý mu značne rozšíril umelecké obzory a ktorý, postihnutý schizofréniou, si vzal život. Začína pomerne „folkovo“, no pritvrdí a všemožne evokuje pohľad do „chorej“ mysle: aranžmánmi s vyšinutými zobcovými flautami a Moogom, hrami so stereom a varispeedom vo finálnych vokáloch, kde spieva z akéhosi dôvodu „Zane, zane, zane, ouvre le chien“. Zane by mohol byť slang pre liek xanax, no o tom, čo znamená „otvor psa“ kolujú po internete všelijaké teórie (pre Bowieho typický jav – zrejme len on vedel, čo ako myslel.) Titulná skladba, mnohým známa hlavne v cover verzii od Nirvany, je ďalším príkladom toho, že svet v čase jej vydania, na Bowieho nebol pripravený. V hitparádach prerazila až neskôr, v podaní iných umelcov (už v 1974 ju naspievala Lulu), hoci je kritikmi označovaná za jednu z jeho najlepších piesní. V textoch na albume objavujeme témy Boha i sexu, ba v jednom prípade i sexu s Bohom, inšpiráciu Nietzchem, Kafkom, Gibranom i Crowleym. Považuje sa za počiatok Bowieho „soundu“, hoci niektoré skladby pripomínajú Black Sabbath či Deep Purple (asi skôr o štýlová paródia, než kopírovanie). Na nasledujúcom albume, „Hunky Dory“, je už jeho štýl jasne vyformovaný. Od tvrdého rocku urobí krok späť k mäkšej, popovejšej polohe, čo viac ladí s jeho androgýnnou persónou. Pri skladaní vymení gitaru za klavír. Názov, číro anglický výraz nejasného pôvodu, značí, že je niečo v poriadku. U Bowieho však pokojne môžeme predpokladať aj jeho dvojzmyselné použitie, keďže slovo „hunky“ znamená aj niečo ako „mužný, dobre stavaný“ a Dory je aj ženské meno, čiže „mužná Dorka“. Stačí sa pozrieť na fotografie Davida Bowieho z roku 1971, napokon aj na obal predchádzajúceho albumu, a uvidíte to tiež. Obal „Hunky Dory“, aj neskoršieho „The Rise and Fall of Ziggy Stardust and the Spiders from Mars“, navrhol George Underwood, Davidov spolužiak z umeleckej školy, s ktorým mal svoju prvú kapelu. Potom sa pobili o nejakú babu a bolo po kapele. Z potýčky Bowiemu zostala natrvalo paralyzovaná, roztiahnutá ľavá zrenička, kvôli ktorej sa zdalo, že mal oči rôznej farby, ale nebolo to tak. Album Hunky Dory kritici prijali s nadšením, no ako v predchádzajúcich prípadoch, ani tentoraz ho svet nepochopil na prvý raz. Piesne ako „Changes“ (Zmeny) či „Is There Life on Mars?“ (Je na Marse život?) dosiahli komerčný úspech až dodatočne, po vydaní „Ziggyho Stardusta“, albumu, ktorým Bowie definitívne prerazil v roku
O necelé tri mesiace mladší Elton John, narodený severozápadne od Londýna, vydal v roku 1971 svoj štvrtý album „Madman Across The Water“ (Blázon za vodou/spoza vody). Na rozdiel od Davida Bowieho nestrieda žánre, ale od začiatku do konca sa cíti doma v pope. Je klavirista, skladateľ, spevák a šoumen, ale jedno nie je: nie je textár. Čo je dosť nezvyčajné, pretože texty sú v Eltonových piesňach podstatné. Rozpráva nimi príbehy, s ktorými sa ľudia stotožňujú, prináša neuchopiteľné obrazy, ktoré im zamestnávajú myseľ. V tom tkvie tajomstvo jeho úspechu. A toto tajomstvo sa volá Bernie Taupin. John tie texty nielen že nepíše, ale svojmu textárovi ani nedáva pokyny, o čom má písať. Dokonca sa spolu ani často nevídajú – to je základ ich dlhoročnej spolupráce: predchádzajú tomu, aby im kolidovali egá, na čom skrachovali iné autorské dvojice, napr. Lennon/McCartney či Bacharach/David. Zjavne to funguje, lebo do dnešného dňa spolu už preskákali všeličo, medziiným štyri rozvody (3:1 pre Taupina), závislosť na drogách a alkohole a nerozdelil ich ani život na rôznych kontinentoch. Životopisný film o Johnovi s názvom „Rocketman“, zobrazuje aj to, ako ich dohromady zviedla osudová náhoda: spevák i textár, ktorí sa dovtedy nepoznali, sa uchádzali o miesto v istom hudobnom vydavateľstve. Ani jedného z nich neprijali, ale Eltonovi Johnovi, vtedy ešte Reginaldovi Dwightovi, dali v obálke Taupinove básne na zhudobnenie. Údajne „spolu“ napísali zo dvadsať piesní, ešte prv než sa stretli osobne. Taupinov štýl sa vyznačuje svojou nejednoznačnosťou, texty dávajú priestor pre dohady a viaceré interpretácie. Často ani Elton nevie, „čo tým básnik myslel“, hoci ich spieva. Na otázky ohľadne ich významu vždy odpovedá: na to sa musíte opýtať Bernieho. Keď vychádza Madman, dvojica už má za sebou prvý svetový úspech: pieseň „Your Song“ (Tvoja pieseň) z predošlého roku sa dostala do hitparád vo viacerých krajinách. Je teda na čom stavať. Album obsahuje deväť skladieb a veľký úspech zaznamenal predovšetkým v USA, kde si Eltona Johna veľmi obľúbili, snáď aj preto, že tam už boli zvyknutí na Little Richarda a Liberaceho – jeho vzory v hudbe i štýle obliekania (a navyše obaja boli tiež homosexuálmi, čo sa však vtedy ešte muselo tajiť.). Na obale je názov albumu vyšitý na džínsovine odkazujúc na text jeho prvej a najznámejšej skladby s názvom „Tiny Dancer“. Taupin sa snažil v piesni zachytiť, aké sú ženy v slnečnom LA, veselé bohémky poobliekané v džínsoch s výšivkami a nášivkami a v čipkovaných blúzach, také odlišné od Angličaniek. Je to jeden z najznámejších hitov dvojice, ale nestal sa ním hneď. Má totiž vyše šesť minút a jeho chytľavý refrén prichádza až po dvoch a pol minúte. AOR formát (Album Oriented Rock) v FM rádiách, ktoré by skladbu pustili nekrátenú, ešte nie je všeobecne rozšírený. Väčšina staníc skladbu po troch minútach, teda skôr než stihla vygradovať, odstrihla. Elton John s Taupinom dodnes napísal niekoľko desiatok hitov a je piatym najpredávanejším umelcom svetovej hudobnej scény.
Pink Floyd – „Meddle“. Šiesty album fanúšikov kapely veľmi potešil, pretože ukončil obdobie jej stagnácie a tvorivej bezradnosti. Je z neho zrejmé, že sa kapela opäť vrátila na správnu cestu s Davidom Gilmourom ako lead gitaristom a základným formujúcim elementom. Znamenal aj definitívnu emancipáciu od vplyvu Syda Barretta. Sú na nej motívy, ktoré bude počuť aj na neskorších albumoch, napríklad šum vetra, pri prechode od jednej skladby k druhej. Okrem typicky floydovského úvodu (I’m Going To Cut You Into Little Pieces – Pokrájam ťa na malé kúsočky) so zvukovými efektami, pomalým nástupom organu, s intenzitou gitary rastúcou až do vyvrcholenia a následným návratom k zvukovým efektom, je na A-strane platne niekoľko balád, príjemných akustických vecí s divnými zvukmi na pozadí, ako napr. „Pillow Of Winds“ (Vankúš vetrov) či „San Tropez“. A-strana končí parodickým country blues, o tom, že Gilmour je v kuchyni a pes Seamus je vonku, slnko zapadá a pes zavýja. A pes v tej skladbe zavýja skutočne. Celú B-stranu zaberá 23-minútová kompozícia „Echoes“ (Ozveny), ktorej súčasť tvoria ozveny motívov z predošlých platní, a zároveň má v sebe všetky prvky, ktoré budú pre Pink Floyd typické v ďalšej tvorbe. Názov je slovná hračka. Slovo „meddle“ znamená „staranie sa do niekoho“, ale rovnako sa vyslovuje aj slovo „medal“, čo znamená „medaila“. Nuž tak si vyberte.
Cat Stevens, po konvertovaní na islam, známy ako Yusuf Islam, britský folkrockový pesničkár vydal v roku 1971 svoj piaty album. Už mal na konte hity ako „Lady d’Arbanville“ či „Wild World“ (Divoký svet), pieseň ktorú mnohí poznajú skôr v cover verzii od kapely Mr. Big z roku 1993. Na albume s názvom „Teaser and the Fire Cat“ k nim pribudol ďalší – „Morning Has Broken“. Ten však Stevens nenapísal. Ide hymnickú pieseň z anglikánskeho cirkevného spevníka z roku 1931 s melódiou škótskej ľudovky. Na album mu ju aranžoval a klávesy zahral Rick Wakeman, všestranný umelec a štúdiový klavirista známy predovšetkým zo skupiny Yes. Názov albumu je prevzatý z detskej knihy, ktorú Stevens napísal. Ide o mená jej hlavných postáv, ktoré sú aj zobrazené na obale albumu.
Rod Stewart bol ďalším britským umelcom, ktorý sa v tomto roku preslávil po celom svete. Od 60. rokov spieval už kde-kade, medziiným v Jeff Beck Group a kapele Faces, a neskôr sa z neho stal sólista inklinujúci k folk- a poprocku. V roku 1971 vydáva svoj tretí sólový album „Every Picture Tells a Story“ (Každý obrázok rozpráva príbeh), s piesňou „Maggie May“ o školákovi, ktorý sa snaží vyvliecť zo vzťahu so staršou ženou, vraj inšpirovanou vlastnou skúsenosťou. Od piesne toho veľa nečakal, ale behom štyroch mesiacov sa vyšplhala na prvé miesto v hitparádach v Británii, Austrálii, Kanade aj v Spojených štátoch a zostala tam niekoľko týždňov. Za zmienku stojí, že basu, elektrickú gitaru aj dvanásťstrunovku do nej nahral Ronnie Wood, ktorý predtým, ako sa pridal k Rolling Stones, hral s Rodom v rovnakých kapelách.
Harry Nilsson bol americký poprockový songwriter, spevák, klavirista a gitarista, ktorému sa začiatkom 70. rokov veľmi darilo. Nazývali ho aj americkým beatlesákom. Bol Lennonovým rovesníkom a častým spoločníkom počas jeho bujarého „strateného víkendu“ v LA (ktorý trval 18 mesiacov). Bol to on, kto napísal a naspieval krásnu pieseň „Everybody’s Talkin’“ vo filme „Midnight Cowboy“ (Polnočný kovboj) z roku 1968. Romantické duše si možno pamätajú pieseň „Remember (Christmas)“ z filmu „You’ve Got Mail“ (Pošta pre teba). Hoci napísal množstvo prekrásnych piesní, jeho najväčším hitom sa stala jedna z najslávnejších cover verzií piesne „Without You“, ktorú len rok predtým vydala britská kapela Badfinger (neskôr ho svojou verziou tromfla Mariah Carey). Skladba vyšla na jeho albume „Nilsson Schmilsson“ v roku 1971 a rozhodne nie je jediná, ktorá na albume stojí za vypočutie.
Dovidenia v decembrovom čísle!
IZABELA BÉREŠOVÁ