Basgitarista Fedor Frešo patrí k najznámejším a najdlhšie fungujúcim rockovým hudobníkom na Slovensku. Počas takmer piatich desaťročí svojej hudobnej kariéry sa okrem hudby venoval aj iným činnostiam. Či už to bolo pre peniaze, pre zábavu, alebo oboje. Svoj publicistický talent uplatnil dávno predtým, než začal prispievať do internetového časopisu inZine. Keď som písal knihu o Dežovi Ursinym, dostal sa mi do ruky Frešov denník z obdobia Soulmenov, Prúdov aj Collegia. To bola veľká vec. Autentické zážitky vypovedané autentickým jazykom mladého chalana. Keď som Fedorovi povedal, že by som rád časť denníka publikoval tak ako je, najprv tým nebol úplne nadšený, ale myslím, že je rád že je to vonku. Prvá časť vyšla v Dežovej biografii Pevniny a vrchy, druhú som uverejnil v knihe o Collegiu Musicu.
Postupne vo Fedorovi skrsla myšlienka napísať autobiografiu. Bol to výborný nápad, lebo ku knihám, ktoré mapujú slovenskú hudbu a všetko hemženie okolo nej (Uličného rozhovory s Mariánom Vargom, megaprojekt Slovenský bigbít, spomienková kniha Bratislavský nárez a pri všetkej skromnosti moje tri knihy o Ursinym, Jarovi Filipovi a Collegiu) pribudla ďalšia, veľmi podstatná. Originálna je tým, že ju Frešo písal z pozície sidemana a tak sa aj volá. Sideman je opak lídra či frontmana. Spoluvytvára zvuk skupiny, ale nebýva jej ideológom, či „umeleckým vedúcim“. To mu umožňuje vidieť veci z nadhľadu a tento nadhľad Frešo bohato využíva.
Na rovinu
Kto ho pozná vie, že sa neserie a povie veci tak, ako ich cíti. Tak je to aj v tejto knihe. „Som si samozrejme vedomý aj istých úskalí ktoré sa môžu pri písaní takýchto autobiografií vyskytnúť,“ píše v úvode. „Do akej miery písať pravdy tak, aby sa necítili urazení všetci tí, o ktorých sa nevyjadrím dosť lichotivo. Stačilo, aby sa v knihách, do ktorých som prispel, v minulosti objavilo čo som si myslel o určitých ľuďoch a už mám ďalších nepriateľov. Niektorí dotknutí zareagovali na state o sebe dosť rozmrzene, ale našťastie nakoniec mávli rukou, ale sú aj takí, ktorí sa prestali so mnou rozprávať.“
Ťažko povedať, či sa s ním prestane niekto rozprávať kvôli tejto knihe, ale balans medzi „bulvárnosťou“ a neutrálnosťou výpovede Frešo vybral bravúrne. Samozrejme, aj klebety sa dozvieme, ale v centre Frešovho záujmu je hudba a kto ju vie robiť, k tomu pristupuje s neskrývaným rešpektom.
Šťava
Frešo je rodený rozprávač. Šťava je prítomná od prvej kapitoly a nedožičí vám nejaké veľké prestávky v čítaní. Taktiež je aj celoživotný kutil na poli nástrojov a aparatúr a pomerne časté sú zmienky o tom, akú techniku používali. Pre kolegov muzikantov to môžu byť zaujímavé informácie a pre netechnicky orientovaných čitateľov aspoň ilustrácia, cez aké problémy sa museli hudobníci kedysi pretĺkať. Každá kniha podobného typu by mala byť dokumentom doby a to tá Frešova plní bezvýhradne. Nie sú to však len časy dávno minulé, ale aj porevolučné, keď Frešo zažil nespočetné výjazdy s Petrom Lipom a T & R Bandom. Z toho obdobia ma napríklad veľmi bavila vtipná typológia hudobníkov z hľadiska finančnej disciplíny. No a napokon, človek sa toho veľa podozvedá aj o dobovej hudbe, lebo Frešo je zberateľ a hudobný znalec.
Pohľad
Soulmen, Prúdy, Collegium Musicum, M Efekt, Fermata, T & R Band a ďalšie a ďalšie skupiny, to je Frešovo impozantné portfólio. Pre mňa ako autora knižiek bolo obzvlášť zaujímavé, ako sa stretávajú či rozchádzajú naše uhly pohľadu. Ten Frešov je však originál v prvej osobe jednotného čísla. Presný, nakreslený ostrými rysmi. Zaujímavé je, že nedochádza k duplicite s už uverejnenými denníkmi, Frešo píše knihu súčasným jazykom.
Vďaka týmto spomienkam sa mnohé príbehy zachovajú plasticky a zreteľne a nehrozí im osud starých negatívov, ktoré čakajú uložené v papundeklových kufroch kým ich niekto vyhodí do kontajnera.
Adjustáž
Kniha nie sú len písmenká a Frešo je perfekcionalista. Vydavateľstvo Marenčin mu umožnilo vydať publikáciu naozaj luxusne, s množstvom fotografií, aj keď kriedový papier je diskutabilný. To je však vec názoru. Každopádne, aj keď nepatríte medzi ľudí, ktorí vlastnia kompletné diskografie významných slovenských skupín, určite si knihu prelistujte a zvážte, či ňou neobohatíte svoju knižnicu.
„Marián Varga zahlásil, že keď už niekto začne písať memoáre, znamená to že skončil,“ píše Frešo na záver. „Niektorí sa toho už ani nedožili a iní sa zas rýpu v sentimentálnych spomienkach na staré zlaté časy. Mne sa našťastie skončiť nepodarilo. Okrem Soulmen a Blue Effectu, teda uzavretých kapitol, všetko ešte beží. Mal by som zastať a počkať si do úplného konca mojej kariéry, až sa všetky kapely definitívne rozpadnú, predať svoje basy a ostatné rárohy a vstúpiť do sveta spomienok, alebo legiend. Nie, to odmietam. Niektorí ma označujú za legendu. Nie je to správne, lebo správna legenda nemôže byť živá. Zatiaľ existujem ako sideman. Tam je moje miesto.“
MARIAN JASLOVSKÝ