Bývalý klasický akordeonista a klavirista, Pavol Morochovič, sa už na slovenskej jazzovej scéne etabloval. Hráva v duete s gitaristom Mirom Zahradníkom. Na svoj debut u renomovaného labelu Hevhetia dal ale dokopy hviezdnu rytmiku - Juraj Griglák a Martin Valihora. Na tom má vraj zásluhu koproducent Ivan Dimitrov. Vďaku mu za to. Dal dokopy zoskupenie, ktoré je na našej scéne ako diamant.
Trio od tej doby pravidelno-nepravidelne koncertuje a verím, že Pavlovi sa rodia v hlave ďalšie skvostné kompozície, aké nájdeme na ich debute. Bezvýhradným skladateľom je Pavol, skladby ale vo výraznej miere ovplyvnili už dvaja spomínaní. Juraj siaha tu po basgitare, tu po kontrabase, a Valihorove bicie sú čoraz lepšie. Taký feeling na túto hudbu má u nás a minimálne v blízkom okolí málokto.
Ale k albumu. Morochovič napísal osem skladieb, ktoré tvoria ucelený tvar. Úvodné „Inferno“ začína preparovaným klavírom a potom sa začnú diať veci. Valí sa na nás lavína pekelnej lávy, ktorá neprestáva a neustále graduje, aby nás v prvej časti trilógie „Renaisance – Awakening“ prebudila krásna basová linka, do ktorej sa pomaly pridáva melodický klavír a košaté bicie. Krásna melódia ďalej košatie, aby sa v závere zase očistila. V druhej časti, príznačne nazvanej „The Unbearable Lightness Of Being“, nás uchváti ľahký klavírny sprievod Petersonovského razenia. Morochovič sa však nepredvádza, trio je kompaktné a každý člen je nezastupiteľný.
Akýmsi klopaním na nebeskú bránu (opäť preparovaný klavír) vstupujeme do raja – „Paradise“, tretej časti trilógie. Po minúte zaznie prekrásna téma, ako vystrihnutá od severských kolegov E.S.P. Už sa neviem dočkať, kedy si to pustím znovu, ale som trpezlivý a čakám, čo sa bude diať ďalej. A deje sa! To je ale jazda! Pomaly zaznieva mohutné forte, všetky tri nástroje sú v zbesilej jazde - hádam tá nirvána z raja - aby na konci pokorne zaznela Griglákova bodka. O to pokojnejšie začína „The Ballad – Home“, s Griglákovým basovým sólom na úvod a husľami hosťujúceho Ivana Dimitrova, ktorý prevzal po Morochovičovi na chvíľu nosnú melodickú linku. Ozaj balada, ktorú vystrieda zbesilá jazda Vicious Circle. Valihora sa tu cíti ako ryba vo vode a spomína na podobné kompozície jeho japonskej priateľky. Záver albumu patrí krásnej kompozícii „Waltz For Nicole“, ktorú si predstavujem ako skvelú filmovú hudbu, a vtipnej „What Else“. Nuž, čo ešte? Idem si to ešte raz pustiť…
*****
JÁN GRAUS