AC+
2012
Forza Music / Opus
Pri prehrabávaní sa históriou tejto (legendárnej) kapely narazíte až na rok 1982. Koncom deväťdesiatych rokov sa zdalo, že skupinu pohltil čas a priestor. AC+ sa zapísala do slovenských popdejín najmä skladbami Klára, Zavri oči padá dážď, Nemusíš sa tieňov báť. Áno, pure eighties. Takmer zabudnuté zoskupenie z Malaciek sa pokúsilo o návrat v roku 2008. Skupina sa znovu naštartovala a po tridsiatich rokoch od vzniku kapely vychádza album s poetickým názvom 2012.
Medzi starým a novým AC+ je takmer pätnásťročná priepasť a tu si treba naliať čistého vína. Super, že sa chlapci dali dohromady a hranie ich baví. Aj zvuk na albume sa snaží byť trendy, no na nábeh do kola stredného prúdu to nie je. V hudbe aj v interpretácii cítiť tieň osemdesiatych rokov. Od synťákov cez gitary až po bicie. Nie je to hudobný návrat, ani retro štýl, ale ani osobitý rukopis kapely. Jednoducho sa pre kapelu zastavil čas a zrazu sa ocitli v 21. storočí. Dnes je už ťažko uveriť kŕčovitým textom, ktoré poeticky a pateticky riešia sociálne problémy. Rovnako poeticky i pateticky aceplusáci riešia lásku. Nechýbajú insitné refrény, ktoré vyplňujú solmizačné slabiky vždy, keď je to možné. Piesne zachádzajú miestami až na predpolnočnú úroveň tanečnej zábavy v osvetlenom kultúrnom dome. Odporúčam dvihnúť obočie, pousmiať sa a prekúsnuť toto dielko.
AC+ už asi iní nebudú. Ich novinka bude mať svojich poslucháčov rovnako ako kapela publikum na koncertoch. A sú kapely, ktoré z 80´ dopadli horšie a ťažia len zo svojej starej slávy. Snaha tvoriť nové skladby, nahrávať, hrať a ešte ako tak zaujať sa cení. Pre svoju generáciu dosť, pre novú to ale nestačí.
Jurai Gonšor
ERICH BOBOŠ PROCHÁZKA & MAREK WOLF
Diversion
East West Production
Existuje názor, že blues má svoje zákonitosti, svoju nezameniteľnú formu a snaha o akúkoľvek inováciu je vopred odsúdená na neúspech. Na druhej strane je však pravdou aj to, že napriek tomuto predsudku vždy existovali osobnosti, ktoré dokázali inovovať takýto archaický model, porušiť zdanlivo nemenné kánony a posunúť ho niekam inam, za hranice žánru.To je aj prípad hráča na ústnu harmoniku Ericha Boboša Procházku a mladého gitaristu Mareka Wolfa. Títo dvaja muzikanti - podobne ako mnohí pred nimi - načreli do pokladnice bluesovej klasiky, svoj úlovok doplnili dvomi prídavkami amerického gitaristu J. J. Calea, jednou vlastnou inštrumentálkou a nahrali cédečko. Ak by to urobila väčšina muzikantov, asi by vznikol len ďalší album bluesových cover verzií, Boboš a Marek však klasický bluesový materiál rozobrali na jednotlivé kamene, premiešali ich a poskladali do úplne nového artefaktu. Two-men-orchestra vykladá karty na stôl hneď od začiatku, keď svižnú caleovskú „jednoakordovku“ Friday pretavia do takmer osemminútového tvaru, kde na pozadí temných gitarových loopov Boboš Procházka polorecituje – polospieva, že „Pondelňajšie ráno prichádza príliš skoro...“ Na rozdiel od Caleovho originálu nič pozitívneho pre začiatok pracovného týždňa. Aj ďalšie skladby dokazujú, že tento totálny, deštruktívny prístup nie je náhoda, ale vedomý zámer. Výsledkom je temný, miestami až ponurý album, v ktorom je blues dôležitou, nie však jedinou ingredienciou. Čo je ale najdôležitejšie – všetko drží pokope. Niektoré piesne majú ľahko identifikovateľnú bluesovú formu, v iných je blues len tušeným spodným prúdom, pretaveným do kvíliacej harmoniky a mantrického spevu. Diversion nie je hudobná vata do auta ani kulisa pri čítaní novín, ale sugestívna hudba, ktorá si vyžaduje sústredenie. Potom sa naozaj vryje pod kožu.
Miloš Janoušek
MŇÁGA & ŽĎORP
Výhledově - best of 25 let
EMI Czech Republic
Má už každý človek doma výberovku od Mňágy?, zaznela zrejme otázka na pondelkovej porade vo vydavateľstve EMI Czech Republic a odpoveď musela byť negatívna, keďže sa k 25. výročiu kapely rozhodli vydať ďalšiu „bestofku“. Ktorúže to v poradí? V roku 2001 vyšlo 2CD Jen pro vlastní potřebu, obsahujúce najväčšie hity kapely, v 2008 Platinum Collection na troch diskoch, no a v minulom roku 2CD Dáreček a Dáreček 2, kde sa smutnokrásnych hitov kapely zhostili spriaznení muzikanti z oboch našich, kedysi spoločných republík, a ktoré vyšli na vlastnom labeli skupiny - Surikata Records.
Otázka by sa dala položiť aj inak. Kto si kúpi túto výberovku? Verní priaznivci do zbierky? Mladí hipsteri objavujúci československú alternatívu uplynulých dekád? Či návštevníci koncertov valmezskej ikony z čias ich najväčšej slávy - z nostalgie, alebo ako darček pre svoje už dospelé deti? „Tak na toto sme, milá Sárinka, skákali s mamkou v deväťdesiatkach. Všetko najlepšie!“
Števo Šanta
FRIEDEMANN
Echoes of a shattered sky
Biber Records / Iryson
Skladateľ a gitarista Friedemann patrí medzi neotrasiteľné audiofilské autority. Jeho albumy sú považované za zvukový etalón sofistikovaného záznamu a svojou zvukomalebnosťou rozmaznávajú zhýčkané uši rozjatrené drásavou hudbou plebejských produkcií. Ostatný počin pána Witecku (to je Friedemannovo priezvisko) obsahuje desať trekov s dominujúcou akustickou gitarou. Friedemann sa opäť prezentuje ako precízne intonujúci a artikulujúci gitarista a skladateľ s bohatou impresionistickou paletou. Úvodnú skladbu Wing Your Way, Butterfly energickejšieho tempa a hustejšej textúry strieda pomalšia a vzdušnejšia On The Shropshire Hills s nádherne odsnímanou sólovou španielkou. Musik zum Träumen pokračuje tancom na modrom jazere (Dancing On The Blue Lake) s vollenweiderovskou harfoidnou farebnosťou a snovou atmosférou horského plesa v rannom opare s írskymi názvukmi v ostinátnych figúrach a rytme, ktoré celkom nečakane strieda rockandrollový bottle neck. Skladba, ktorá dala celému albumu názov, sa nesie na melancholickej violoncellovej téme. Rýchlejšia a veselšia Running In There v 3/4 rytme pracuje s violoncellovými spizzatami a má temer jazzrockový nádych s unisonami, stoptimeami a prekvapivými dejovými zvratmi. Sad Sambu charakterizuje ukulele beglajt, z ktorého by sa tešil aj Ivan Tásler. Pokračujúca skladba s nemeckým názvom Losgelassen stavia opäť na celle a dala by sa charakterizovať hrabalovským výrazom „krasosmutnění“. Ferawell Miss U začína gitarovými rozkladmi v klasickej harmónii, ku ktorým sa postupne pripája klavír a aj, pre tento album také typické, cello. Predposledný Tunning dáva vychutnať obnaženú gitaru v priezračnej halenke hallu v indických arpeggiách a melódiách s vyťahovanými strunami evokujúcimi sitár. Album sa uzatvára skladbou Take-Off s peknou perkusivitou v gitarovom sprievode, ktorú vzápätí preberá malý bubon a klavirista si strihne jazzovú improvizačku. Šumná doska.
Andrej Turok
TRIO NE:BO:DAJ
Ne:Bo:Daj
Azyl
Počúvam novú, decentne surrealistickú nahrávku Jula Fujaka a blúdim v jej zvláštnych tajomstvách. Niežeby som sa tam necítil dobre, ale opísateľná emočná pointa nie a nie sa vybaviť. Tápam po nej, v pocitoch ktoré evokuje. Nahrávka akoby bola doplnkom dobre utajených dejov, na ktoré mám prísť sám. Sofistikovaná intelektuálna tajnička. Odkrývanie nánosov. Možno ma len nechcú pustiť do trinástej komnaty. Potom ma napadne, či nie je o chlebe našom každodennom, slovenskom, čiernom. No ale čo napísať o chlebe? Počúvam a pristihnem sa, že mi pred očami bežia obrazy. Je v nich krajina. Naša. Mihajú sa v nej dávni predkovia, ktorých poznám z prastarých fotografií a z rozprávania. Vybavuje sa mi zvláštne vzrušujúci pocit z knihy Jonáša Záborského, Dejiny kráľovstva uhorského, ktorú som nedávno držal v rukách a s úžasom sa noril do starodávnej formy písanej slovenčiny jeho čias. Jej nikdy nevydaný rukopis ležal nejakých 140 rokov v archíve v Prahe. Rozmýšľam tiež o talentovaných ľuďoch: Ako prišla Jana Ambrózová k svojmu vyberanému hereckému a speváckemu výkonu, ktorý tu prezentuje? Kde sa vôbec vzala? Miestami ako nejaká nová Iva Bittová, avšak svojho exponovaného exhibicionizmu blahodarne zbavená. Alebo ako Maria Joāo, výnimočná portugalská speváčka. Elementárnou esenciou nahrávky, niekde priznanou, niekde ukrývanou, je tunajšia ľudová pieseň. Je ako mamin hlas, ktorý v akomkoľvek hluku vždy rozpoznáme. Aj napriek tomu, že všetko je tu pestro vyfarbené textovo-zvukovo-kompozičným experimentovaním. Pokročilý hudobný estét Julo Fujak akoby nám chcel prezentovať zvukovú podstatu tohto nášho životného priestoru. Pralátku, ktorá je nám spoločná, ako jazyk ktorým sa dorozumievame, proporčne aktualizovanú o súčasnosť, ktorú ako zhavranelých bratov na chvíľu odkľaje, nášmu svetu pripomenie. „Všetko je zas v poriadku, zboku, spredu aj od zadku“. Spev, husle, drumbľa – Jana Ambrózová; klavír, spev, zvukové hračky, rádio, autor väčšiny skladieb a aranžmánov – Julo Fujak; taliansky bajan, hlas – Andrej Pleštinský. Nahrávka bola v roku 2012 ocenená Prémiou Hudobného fondu. Je to hudba vykovaná z kultúry tohto nášho krehkého spoločenstva. Ale na strávenie naozaj nie je ľahká.
Rado Tihlárik
KING SHAOLIN
Road to the Machiavelli valley
CCL, Live Drive
Dominik „Nico“ Štofko je mladý bratislavský skladateľ, ktorý na svojom autorskom albume Road to the Machiavelli Valley ponúka „svieži pohľad na termín soul pop“. King Shaolin už ale nie je one man projekt, ale plnohodnotná štvorčlenná kapela. Polovica z nich prišla z etablovaného telesa Bruno Benetton Free Band. Namiesto škatuľky „soul“ sa mi viac páči tá všeobecnejšia, „elektro“. Pop môže ostať. No rozprávame sa o pope silnom, inteligentnom, ktorý ide priamo k veci a nehanbí sa. Na ploche štyridsaťpäť minút dostanete energeťák pripravený podľa jednoduchého receptu, kde dominuje gramáž výrazného prejavu hlasového lídra Štofka. Ten sa riadi heslom „mám výborný vokál a nebojím sa ho použiť!“ a poslucháča nešetrí. Úvodná skladba je ukážkovým CVčkom kvalít speváka. Album je preplietaný gitarovkami a „elektrikou“ vo vyváženom pomere. Umelé bicie, prítomné na nahrávke, sú síce súčasťou funkčného celku, ale miestami znejú príliš „demo-idne“. No zachovávajú si tanečný charakter a basgitara ho štyrikrát podčiarkuje. Príjemne sa formácia ukázala hlavne v refrénoch. Tie sú spevavé, podstatné a nepočítate ich len na prstoch jednej ruky. Moje poznávacie znamenie kvality – dobrá angličtina – tento projekt nesie tiež. S potešením ich v tomto zaradím medzi uchu lahodiace zoskupenia, ako The Uniques, alebo Purist. King Shaolin mohli opatrnejšie narábať so škatuľkou „soul“, pretože je to viacej funk. Ak však mali na mysli vlastnú „dušu“ popu, potom majú právom pričítané body. Tak pozitívnemu albumu ako je tento, však zvolili príliš filozofický názov, ktorý podľa mňa nekorešponduje ani s hudobnou, ani s lyrickou zložkou. Dúfam tiež, že kapela na koncertoch napraví môj nižší úsudok o syntetických bicích. A úprimne, posledná skladba My Road, je zamilovaný romantický lovesong, ktorý nesedí do konceptu a narúša karmu nahrávky. Shaolinskému bojovníkovi na poli neslovensky znejúcej slovenskej alternatívnej hudby každopádne prajem veľa šťastia. Počúvať s radosťou!
Adrián Kozák
HVIEZDA
Live@ U Očka
Slnko Records
Skupina Med po vyše dekáde existencie vydala minulého roku digitálny debut Bratislava City a rozpadla sa. Príznačné pre projekt, nad ktorým sa vznášal nimbus kultu. Smútiacim pozostalým však už na kare vyhráva do skoku Hviezda, ktorú Tomáš Ďurovka založil spolu s členmi starších zostáv Medu i Kosy z nosa – Petrom Hajdinom, Petrom Prekopom a Vladom Wittgruberom.
EP obsahuje 4 skladby v typicky medovom strihu. Ďurovkove texty sa nostalgicky obracajú do nevinných čias vyťahaných teplákov, do Snov farebných, plnotučnú poéziu vlní Hajdinova a Prekopova hudba v príjemných harmóniách s pekne urobenou, jednoduchou gitarou, garážový sound kapely umocňuje surový zvuk live nahrávky. Snáď novousporiadanej zostave po rebrandingu vydrží táto fungujúca chémia a po koncertnej ochutnávke zasvieti Hviezda i dlhotrvajúcim, štúdiovým albumom.
Števo Šanta
KVĚTY
Bílé včely
Indies Scope
Kto raz privoňal k vábivej vôni českej skupiny Květy, zistil zaujímavú vec. Každý jej album rozváňa iným spôsobom. Ich tvorba nie je spútaná v jednom žánri, či skôr v jednej nálade. Raz prúdi k intimite, inokedy sa uberá k pestrofarebnej optike. Aj tentokrát prekročili prah folk rocku a jednou nohou vstúpili do psychadelického podkrovia. „Bílé včely“ oplodnili „Květy“ divokým prúdom farebnej zvukomaľby a vracajú sa tým svojim k prvým alternatívnejším albumom. Vo výstavbe melódií sa občas vyskytne kontrapunkt dvoch samostatných liniek. Hudobné myšlienky to nerozbíja, ale vytvára jednotný dojem. Zážitok znásobuje vedenie hlasov v rôznorodej inštrumentácii. Kým gitara zvýrazňuje bluesovosť, husle prinášajú melancholické prebudenie. Nástrojová rozmanitosť nedovoľuje, aby melódie zneli veľmi podobne. Inokedy zas Květy vytvoria melodickú štafetu, keď jeden inštrument preberá od druhého tú istú melódiu. Podmanivý melos je odľahčený pružnými aranžmánmi. Do nich kapela občas vloží ďalšie minimalistické tóny. Podobnými jemnými zásahmi do celkového výrazu piesní vzniká z albumu veľmi rôznorodá záležitosť. Prelínanie z psychadelickej do folkovej roviny sa deje aj v textovej zložke. Civilné folkové texty sa striedajú s väčšou dimenziou rozháraného vnútra metafor a obrazov horiacich pneumatík, či lesných duchov. „Bílé včely“ sú mnohochuťovým panoptikom folkovo českej alternatívnej tvorby a patria k najzaujímavejším albumom minulého roka.
Daniel Hevier ml.
LOS QUEMADOS
Sirius & DVD Live at Jazz Dock
Hevhetia
Nikdy som nebol na Kanárskych ostrovoch. Neviem teda, čo inšpirovalo chlapcov z kapely pomenovať ju podľa letoviska na Tenerife. V každom prípade z ich hudby vanie, okrem iného, aj trocha toho latina. Inak hudba zoskupenia prináša príjemný mainstreamový jazz rock, alebo ak chcete fussion. Nikoho neuráža, ale ani neprináša nič nové. Nájdete si tam odkazy na Weather Report, domácu Bohemiu, či súčasnú produkciu Victor Bailey Group. Skladby sú prevažne z dielne kapelníka, hráča na päťstrunovú basovú gitaru, Filipa Spáleného a saxofonistu Jakuba Doležala. Sú logicky vystavané, založené hlavne na ostinátnych figúrach a melodických linkách saxofónu a basgitary. Oba dominantné nástroje dopĺňajú bicie Ondřeja Pomajsla a klávesy Jana Báleka. Všetci členovia sú dobrí inštrumentalisti, ktorí hrávajú s poprednými veličinami českej jazzovej scény. Ich hra v tomto zoskupení je preto kompaktná. Chýba tam však moment prekvapenia, nejaká finta, ktorá vás vystrelí z kresla. Skupina vlani koncertovala aj s brazílskym spevákom Adrianom Trindade. Z tejto spolupráce je na albume jedna skladba, ktorá sa z celkovej dramaturgie vymyká - tak trochu na škodu veci. Album má dobrý zvuk a audio CD je doplnené aj o DVD koncertu kapely z roku 2010. Príjemná hudba do klubu alebo na nedeľné popoludnie, ktorá si svojich poslucháčov isto nájde.
Ján Graus
TOMÁŠ SLOBODA A SOUND LIKE THIS
Chobotnica
Slnko records
Žeby stačilo preglgnúť prvú skladbu? Do určitej miery áno, pretože či chceme, či nechceme, meno a hlas Tomáša Slobodu sú poznávacím znamením kapely LePayaco. Hoci je od (neurčito uzavretej) Payáckej kapitoly nejaký ten rok, pri počúvaní aktuálnej nahrávky sa niekoľkokrát dostaví deja vu. Ako dobre vieme, nádeje na comeback u fanúšikov umierajú niekoľko desaťročí (pinkfloyďáci by vedeli rozprávať). Tomáš Sloboda a Sound like this prišli po inštrumentálnom albume s čisto pesničkovou nahrávkou. V Slobodovom prípade je dosť smelé otvárať album spevom (po veľmi tichom intru). To najorechovejšie na nahrávke nie je, žiaľ, ani v speve, ale ani v textoch. Za čo sa oplatí nahrávku pochváliť, je zvuk nástrojov. Zvuk je nadupaný, má šťavu, klávesy a bicie hľadajú cesty, na ktoré sa uši stredoeurópskeho poslucháča, otupené balastom rádiového popu, nemajú šancu dostať. Pokým teda nezoskipujeme úvodnú pieseň, namotávka na album sa dostaví veľmi pomaly. Skladby doplácajú na Slobodov autorský minimalizmus (gitarové kolovrátkovanie, akordové kilá na štvrťové doby...) a spevné frázovanie, ktoré sa nám prejedlo počúvaním Vetroplachu, Billyho Barmana, Komajoty (kapelám, ktorým LePayaco vydláždili cestu). Ku gitarovému dedičstvu z minulého storočia je možné pristúpiť s poctou v odkazoch alebo inšpiráciou. V každom prípade treba byť opatrný, aby nedošlo k bezcitnému vypožičiavaniu sa. Kde sa stierajú hranice odkazov, inšpirácií a „požičaného“, môžeme hádať pri počúvaní Chobotnice. Okrem svetových vzorov je príjemným počúvaním nejeden hudobný odkaz na tvorbu Deža Ursinyho. Azda najsilnejšie miesto na nahrávke je záverečná inštrumentálna koláž piesne Zakázaná zóna. Škoda však Slobodovho mdlého spevavého prejavu. Je tu snaha chytať Ursinyho drajv, znieť tvrdo, hardrockovo. No ako rýchlo Sloboda so šťavou v hlase nabehne, tak rýchlo aj skončí a vracia sa na bod, akým otvoril album. K plusom albumu patria hostia (Kirschner, Lasky z Pary, Roth...), ktorí atmosféru albumu posunuli o latku ďalej. Menej Slobodu za mikrofónom, by dodalo slobodu nahrávke. Inak by bola Chobotnica o čosi zaujímavejší gitarový album plný hudobných odkazov a inšpirácií.
Jurai Gonšor
MIKE LARK
1977
Lark Records
Nefalšovaného optimizmu v hudbe nikdy nie je dosť. Napísať veselú, tanečnú a zároveň inteligentnú pesničku nie je jednoduché. Mike Lark, poháňaný optimistickým dynamom, už pätnásť rokov tvorí práve takéto piesne. Že prvýkrát počujete toto meno? Stačí si spomenúť na ceny rádiových hláv, kde sa stal minulý rok nováčikom roka s projektom Dynamo Team: Slavia. Radosťou z hudby, recesiou a optimizmom prekypovala aj kapela, kde bol motorom aktivít a autorom piesní. Pripomíname hity Šakalík, Výberové vybrácie, Skakamarátka... Svoje aktuálne miesto našiel Mike za mixpultom, venuje sa tanečnej hudbe, kolážovitému experimentovaniu s hudobnými motívmi. Nie je najmladší na tanečnej scéne, k čomu sa nehanbí priznať názvom albumu. Rok 1977 je rokom narodenia jeho generácie. Koncepcia albumu je veľmi podobná svojmu predchodcovi, Slavii. Začína sa dvoma veselými skladbami. Lark to robí asi zámerne, že druhá časť jeho nahrávok znie zaujímavejšie. Po hitovejšom prvom sete nasleduje druhý, experimentálnejší. Čo chýba 1977, je viac šťavnatého dievčenského hlasu z Dynamo Teamu. Na albume absentujú skladby ako Show Me The Reality, We Get High, ktoré presne definovali žáner chic dance. 1977 charakterizuje slovné spojenie bigbeat indie dance. Tanečnosť ostala, oveľa častejšie sa ozýva Larkov spev, čo posúva skladby k pesničkovým polohám. Lark rád tvorí s nostalgickým retropohľadom a to sa prejavilo nielen v booklete albumu. Nie gýčovitou spomienkou na dancefloor deväťdesiatych rokov je napríklad skladba One More Groove. Lark je ďalším príkladom toho, ako sa z chalana s gitarou stal pán za mixpultom. Nielen záverečná Soul, ale i skladba Diamonds pripomína časy, keď sa mladý Oldfield pohrával s loopovaním. Dnes je jasné, že Mike Lark absolútne nabehol na tanečnú vlnu. Príbeh jeho hudobného vývoja pripomína Damona Albarna, ktorý sa po kapele Blur venoval projektu Gorillaz, neskôr sólovým projektom, filmovej a scénickej hudbe. Čo bude nasledovať, je v Larkových rukách.
Jurai Gonšor
KIESLOWSKI
Na nože
Indies Scope
Názov druhej dlhotrvajúcej platne pražského dua dáva tušiť, že tu pôjde niekomu o krk. Koncept albumu sa zameral na disharmóniu vo vzťahu a rôzne podoby útekov z nej – či už reálnych, do krajiny snov, k solitérnemu pijanstvu, chuti vraždiť, ale i zmiereniu. Dosť pochmúrne a ťažké témy. No skrátka, nie je to veselý album. Indie folkový projekt, ktorý si dal meno podľa známeho poľského režiséra (a v názve dvoch piesní nájdeme i odkaz na jeho filmy), presvedčil už prvým albumom Tiché lásky, že hrá vysokú ligu. Ten prvý vynikal silnými melodickými nápadmi, simplexnou aranžérskou sofistikovanosťou i peknou textárskou symbolikou, na „Nožoch“ akoby sa zvrtlo všetko opačným smerom – melódie znenápadneli, aranžmány sa rozvrstvili a texty sa stali priamočiarejšími. Škoda hlavne u textov, ktoré sa v rámci koncepcie albumu nevyhli istej schematickosti. Naopak, bohatšie aranžmány pôsobia osviežujúco, či už ide o pribudnuvšiu rytmiku, hravú elektroniku, alebo hosťujúce dobro. Na nože je pekný album, možno nie v zmysle akejsi chlácholivej peknoty, ale to vzhľadom na zvolenú tému ani nebolo v jeho možnostiach, či úmysle. Nájdeme tu chytľavé melódie (Andělská, Bloky, Smeče), texty z ktorých zamrazí (Klidná noc) i upokojujúce ponory (Krátká píseň o lásce, outro Na nože). Kieslowski v priebehu dvoch rokov stihli vydať okrem dvoch LP platní i jedno EP Tanečnice – a v rámci akustickej hudby, resp. indie folku patria rozhodne k tomu najlepšiemu, čo žáner ponúka.
Števo Šanta
LUCIA ŠORALOVÁ, MICHAL HORÁČEK & LA ALMA
O lásce, cti a kuráži
On Air Music
Lucii Šoralovej sa v závere minulého roka podarilo pokrstiť svoje v poradí tretie CD. O Lásce, cti a kuráži je jedným z tých albumov, ktoré dokážu vzkriesiť šansón. Desiatka skladieb má charizmu a exotizmus. Michal Horáček uverejnil sériu textov, Šoralová niektoré z nich zhudobnila, a tak z toho vzišla spolupráca evokujúca časy dvojice Horáček-Hegerová. Na albume sa hudobne podieľala Luciina hudobná skupina La Alma v zložení Aleš Háva (klavír), Matěj Černý (kontrabas) a Michal Mihok (akordeón). Šoralová si komponuje hudbu presne na mieru svojich interpretačných predností, preto je každá zo skladieb akoby jej osobnou výpoveďou. Aj zmes klezmeru, balkánu a arabských vplyvov je pre Šoralovú typický a pôsobí veľmi osviežujúco. Nenásilné použitie saxofónu či klarinetu ešte viac umocnilo atmosféru. Hudobníci boli veľmi presvedčiví, no nikdy nie dotieraví a otravní. Miestami som mal dojem, že počujem uplakanosť Hegerovej a ironickosť Piaf, no v Šoralovej je viac prekvapivosti. Harmónie použité na albume sú plaché, nekomplikované, no nečakané. Šarmantne pôsobí duet s Petrom Hapkom Nachytaná v nedbalkách, pri ktorej si človek predstaví všetky predchádzajúce Hapkove duety a verí, že ani tento nie je posledný. Ťažko vyselektovať skladby na akési odporúčanie. Pravdepodobne každá zaujme osobitým čarom. Štrukturované dielo, ktoré akoby opisovalo určitý úsek života ženy je viditeľný najmä v skladbách Yes, you can, Červeň, Milovaná II. Pri skladbách ako Kejklíři a O lásce, cti a kuráži má poslucháč pocit, že sa dostal do Prahy pred sto rokmi a absorbuje veľmi živú atmosféru. Potešujúce, že šansón ako hudobný zámer je stále živý, neskutočne aktuálny a sympatický. Kiežby toto nebolo posledné dielo spolupráce Horáček-Šoralová, pretože po vypočutí týchto skladieb mám apetít na ďalšie.
Tomáš Ilečko