Recenzie CD * zima 2009

recAll_NP2-09
 

IDA KELAROVÁ A DUŽDA (DEŽO) DESIDERIUS A JAZZ FAMELIJA

Aven bachtale

Indies Scope

 

Aven Bachtale je krásnou ukážkou pochopenia, vnímania a vyjadrovania sa v hudbe, ktorá je speváčkinou rodnou rečou a v speve, ktorý je jej každodenným dýchaním. Ida, ktorá mala údajne od malička zakázané hovoriť rómsky, použila rómštinu, čím bieleho poslucháča motivuje k zapojeniu vlastnej fantázie. Omnoho podstatnejším než prenos verbálnych informácií, je odovzdanie pocitov a Ida v tomto prípade vysiela silný a univerzálne zrozumiteľný signál. Môže nás len tešiť, že k tvorbe svojho nového majstrovského dielka si Kelarová pozvala aj slovenských muzikantov. Vo viedenskom štúdiu jej s nahrávaním pomohli Ondrej Krajňák - klavír, Tomáš „Kaštan“ Baroš - kontrabas, Marián Ševčík – bicie, ako aj ďalší zahraniční hostia. Väčšina piesní pochádza z pera jej životného partnera Desideriusa Dužda, ktorý viedol hudobníkov po pevnej ceste k harmónii medzi typicky rómskou nástojčivosťou a jazzovou uvoľnenosťou. Aj napriek nezvyčajnej štýlovej kombinácii má každá nota svoje správne miesto a odkaz celého projektu je priam hmatateľný. Ida Kelarová vo svojich kurzoch učí, že každý vie spievať, ale na nahrávke dokazuje, že asi len málokto to dokáže tak, ako ona. Ako žena preverená životom môže dnes rozdávať plné priehrštia pokoja a radosti, ktoré v zrelom veku dosiahla. O tomto CD-čku netreba písať, treba ho počuť!


****

Zuzana Knezovičová

 

 

TOMÁŠ KOČKO & ORCHESTR
Koleda

Indies Scope

 

Víc než hodnotit, chci popsat pocit z toho, co slyším. Pouštím si to nahlas, chytne mě to a nepustí už od úvodního hymnického sboru v Kračúnovi, v Kočkově původní písni, která album Koleda energicky otvírá. Poslouchám a představuju si – a zkuste to případně se mnou – chlapa na scéně v plném světle, bohatýrsky rozkročeného, s vlnitou hřívou na  ramena, co zpívá s kytarou „jak o dušu“. Je a není v tom obraze sám. Dobře ví, co dělá se slovy, hlasivkami, muzikou i s muzikanty kolem sebe a výsledku to neubírá na přesvědčivosti. Tak mi to zní, převedeno do obrazu. V následující Tak jsem sobě se za doprovodu kytar doplňuje zpěv a flétna, monotónnost se překlene harmonickou změnou a rytmicky si představte, že rozkročený bohatýr se dá na důstojný pomalý pochod kolem dokola jeviště. Klasická Byla cesta zpracováním ctí vznešenost, je zpestřena pěkným a capella vokálem a viola tak krásně zpívá! V Co nam ty daš se poprvé představí ženský protipól mužského zpívání a jako pak i v dalších písních na albu, je sólo zpěv v dialogu se sborem. Rozjuchaná verze známé koledy Den přeslavný. Proč ne, jen ať je veselo! Ondrašku s Juraškem s dětským sborem jako rozverná hříčka. Rapování v rytmické a hutné Hej koleda - další autorské písni - mi zní úplně přirozeně. Refrén svádí k tanci. A musím se přiznat, že nedočkavě vyhlížím ženský vokál, který je dobře a opatrně nadávkovaný vůči tomu hlavnímu mužskému. Přiznám, je ten ženský hlas pro mě jako chlapa dost sexy - nebo raději po moravsku - švarný. Když u další písně začnu přemýšlet, jestli Co zpíval Josef (Pásli ovce Valaši) nezačíná znít monotónně, přijde harmonická změna a už vidím figurky pastýřů z papírového betléma, co mám každoročně pod stromečkem. A betlém mimochodem objevíte i v digipacku limitované edice alba. Jedeme dál. Valašské jadrné „el“ naprosto bez rozpaků a přirozeně prozrazuje původ zpěváka v táhlém duetu Teče vodička, krásný nápěv a pak mě znovu pohladí ženský hlas, celé jen za doprovodu cimbálu. Kristus pán se narodil, všudypřítomná bravurní flétna a neméně lehce se vznášející, téměř pohádková trubka. Možná bych, být Kočkem, slovo Kristus zpíval s o něco menším rozběhem, napadlo mě, ale on jakoby vzápětí dal na má slova a přesvědčí mě o svém velkém citu k tomu, co dělá. Jeho melodický hlas mě bere, umí jímavě hladit, na jiném místě vyzve k bujarému tanci. Když mě pak napadlo, že by mohli trochu ubrat, tak najednou tiše zazní Rozjímejte, střídmě předneseno, jen s kontrabasem a sem tam špetka přiznávek flétny a cimbálu, pak se lehce přidá ženský hlas… Téměř meditativní nálada. Kočko prostě ví, a umí i ubrat plyn, když je třeba. Umí toho, on a celý Orchestr, vůbec hodně. Včetně přizvaných hostů. A umí si taky vybrat písně. Jsem vlastně na konci. Celé album působí muzikantsky a pěvecky suverénně a dynamicky. Zvuk si podle mého někdo pěkně pohlídal. Nakonec, nic jiného bych od zkušeného a oceněními ověnčeného Kočka, který na mě dělá dojem perfekcionisty, nečekal. Přitom je album plné sebevědomé vřelosti. Žádné ušlápnuté a pokorné vánoční vyzpěvování. Pokora je v něčem jiném. Zpracování písní se brání jakémukoliv vyumělkování a zní mi v uších jednoduše lidově. Není to tolik v instrumentaci, která ke španělce přijímá další moderní prvky, spíš v cítění. V pozadí jako bych viděl veselé křepčící koledníky, a to při vší dokonalosti provedení. A jen tak potutelně si říkám, že by mému uchu neuškodilo, kdyby to někde někomu jen malinko ujelo. A vida, bonus točený naživo Co nam ty daš i se zpěvem lidí z týmu kolem kapely splnil i tohle mé přání po malé nedokonalosti. A o to větší pospolitosti. Tu o Vánocích přece hledáme všichni především, ne? Taky krásu. A ta je tady přítomna.

Ve chvíli, kdy mě zmůže tíha vánočního sentimentu a budu se potřebovat trochu stylově rozšoupnout, pustím si právě tuto desku. Lelujá!

****

Karel Markytán

 

MARIE ROTTROVÁ
Stopy


Universal

 

Ostravská „lady soul“ nám po ôsmich rokoch relatívneho ticha ponúka na striebornej tácke desať nových bonbónikov. Je to príjemné počúvanie hlasu dámy, ktorý napriek času nič nestráca na znelosti, charizme a vcítení sa do charakteru textov. Zbystriť sluch prinúti hneď úvodná Náměsíčná laň. Aranžmán je moderný, priezračný, no zjavne prísne podriadený hlasu. Refrén nasledujúcej piesne Velká cesta rájem je akousi ponáškou na folk-pop typu Styx - Boat On The River. Mariine hlasy navrstvené do stôp v ňom znejú sviežo ako vánok. Pesničkárka Zuzana Navarová darovala Marii song Žaluzie, ktorý interpretka na CD povýšila na príjemný hit preletujúci na motýlích krídlach z krajín folku do končín takmer stingovského popu. Výraznej melódii by sa možno žiadalo väčšej plochy pre vzlet, no tlak doby komerčných rádií to asi nepovolil. Soulová poloha v rýchlejšej r&b skladbe Nebyla to láska, poukazuje na stopy vedúce k Rottrovej mladosti a dokazuje, že tieto štýly zvláda i dnes, takmer po štyroch desaťročiach od vzniku Flamenga. Klavírová balada Medonosná so sláčikovou sekciou, otvára priestory pre vyniknutie bravúrne ladených vyšších polôh Mariinho hlasu a je učebnicovým príkladom s jeho narábaním. Táto ťažká melódia pritom v jej podaní vyznieva neuveriteľne ľahko - klobúk dole! Kanadský pesničkár Blair Packham zanechal na albume stopy v melodickom, temer countryrockovom valčíku Film. Marie dala tomuto songu nové rozmery a vznikla medzižánrová syntéza plná ostravskej pohody. Titulná skladba albumu Stopy, duet s dlhodobým súpútnikom, spevákom Petrem Němcem, je pekne vystavaný klasický song týchto interpretov, ktorý by sa ešte viac rozžiaril vo veľkoorchestrovej polohe. Takmer katedrálnu „adagio“ atmosféru má úvod piesne Stín v záclonách, ktorú však v zapätí zarazí k zemi refrén akéhosi ľahkého popíku a z iného, džezového sveta prilietajúci sopránsaxofón. Škoda! Mariin syn Vlastimil Kučaj, producent albumu, ale aj autor piesne Rosalie Mikeš Libor, akoby mali napočúvané priveľa zo Stinga. Kedysi bezmála dvorný textár Jaromír Nohavica otextoval záverečnú retro skladbu Čaje o páté odkazujúcu na časy tancovačiek 60-tych rokov, no hudobná téma, akoby z obdobia amerických „cajdákov“ 80-tych rokov, nie celkom ladí s obsahom. Stopy Marie Rottrovej by si zaslúžili lepšiu bodku, či tri bodky, pretože vedú z území kultivovanej a vyzretej speváčky do komnát a siení kráľovien nielen českého popu.

***1/2

Daniel Mikletič

 

 

MIRO ŽBIRKA

Empatia

Universal

 

Poznáte tie dni, keď vám svet lezie na nervy? Keď máte pocit, že musíte pred ním kamsi utiecť. Zavrieť sa a nabrať odvahu žiť v ňom ďalej. S niekým známym sa porozprávať a pozerať pritom do prskajúceho ohňa v krbe. Nemáte krb, odvahu, či spriaznené duše naporúdzi? Je tu štrnásť dúškov ľahkého neskorého zberu chardonnay z pražských a karpatských viníc, vyzretej harmonickej muzikantskej chuti, obohatené buketom pozitívnej nálady. Už titulná pieseň Empatia vás začne opíjať čistou výpoveďou o vciťovaní sa aj do vašej duše. Priezračné vokály Mekyho zosúladené s krehkým cítením mladučkej speváčky Magdaleny Šalamounovej vás nútia počúvať ďalej. Toto nie je album vykalkulovaný na predaj v hypermarketoch, toto je rýdza hudba, vyzretá, no ľahká, iskrivá, no nie oslepujúca efektami, nadčasová, no nie nostalgická, súčasná, no nie všedná, aranžovaná s ľahkosťou, nápaditosťou, ba až porovnateľná s aktuálnym britským popom. Priam osvietenecké verše Joža Urbana Meky majestátne pretavil do songu Biela pani tak, aby na ne mohol naviazať súčasnou reprízou limitovky Mám svoj vek, ktorá aj vo svojej odľahčenej verzii znie energetizujúco. Ani v skladbe Stratený sen s košatým navrstvením nástrojov sa Mekyho posolstvo hľadania svojho sna neutápa, no v jasnom hite Tento song musí vaša duša pookrievať. Magdalena vo verzii je éterickou bytosťou lietajúcou nad banalitou sveta spolu s Mekkym o dva levely vyššie nad všetkými mrchavými ťažobami súčasného popu. Jesenný deň plný dymu cítiť z ďalšieho gitarového popíku, no následný song Jediný tón akoby bol oproti iným komponovaný spolu s Paul McCartneym a otextovaný Mekym v spolupráci s Goethem. Typická pohodovka Naj poteší hlavne skalné fanynky, Pár slov priaznivcov bieleho albumu Beatles, I Need You možno prekvapí priateľov Kinks, Záhadná obnoví spomienky na obdobie Modusu. To bolo ale dávno, dnes v piesni Dávno už Meky nadhľadovo a s úsmevom hodnotí svet večne neplnených sľubov, aby sa napokon mohol priznať, že sa tiež občas ukrýva do svojho Kúta: „Pretože hlupákov nepresvedčí nik / vždy vtrhnú dnu a zabodnú pár dýk.“ Dáte mu za pravdu a nevypnete zvuk pred záverečnou Peterajovkou Strom, najsilnejším kódom albumu, akousi autentickou baladou (či epitafom?) 21. storočia. Z albumu mi zostal dobrý pocit. Nechám si ho poruke pre podobné sychravé večery. Vie zohrievať dušu, opíjať fantáziu, dobíjať batérie, aj vcítiť sa do sveta iných - to všetko v tónine dur. A to aj pre mňa znamená veľa.

****1/2

Daniel Mikletič

 

ORBUS

Svet je naruby

(vlastný náklad)

 

Skupina Orbus si získala na slovenskej folkovej scéne za niekoľko rokov svoje meno. Ako je zrejmé z tohto debutového albumu, repertoár kapelky, najmä čo sa týka textovej zložky, nezaprie trampfolkové zázemie - či už výberom tém, textárskymi rekvizitami, alebo spôsobom práce s textom. Podobne ako iné kapely tohto žánru, aj Orbus výrazne stavia na viachlasoch a akustickom zvuku, na rozdiel od iných spriaznených skupín však „orbusáci“ kladú značný dôraz na aranžmán a stavbu skladieb. V muzikantskej zložke hrajú výraznú rolu flauty a klávesy Zuzany Benkovskej Polákovej, ktoré prívetivo odľahčujú miestami dosť sofistikované skladby. A práve spomínané aranžmán dokáže posunúť niektoré skladby až za bežné mantinely žánru. Najlepšie a najpresvedčivejšie však Orbus znie v skladbách, v ktorých môže stavať na dostatočne nosnej melódii, ako napríklad v piesňach Moreplavec, Krídla alebo Vlnobitie.

***

Miloš Janoušek

 

 

TALKSHOW

Talkshow

T-Mobile

 

Internet priniesol nové možnosti „šírenia“ hudby. Spôsob „legálnej“, ale aj „finančne výnosnej“ cesty k fanúšikovi začali kapely riešiť po svojom. Spomeňme si na ponuku britských Radiohead, či zdarma stiahnuteľné albumy Jarka Nohavicu. Prvé lastovičky krúžia aj nad slovenským hudobným nebom. Debutový album Talkshow visel mesiac pred vydaním na internete a poslucháči mohli zaplatiť koľko chceli. Vrátane 0 €.

Talkshow nahrali a zachytili autentickú sviežosť a živosť mladej kapely. Netaja sa, odkiaľ fúka vietor inšpirácií. Škoda. Nie je to prvá, ale zdá sa, že ani posledná domáca kapela, ktorá svoj zvuk a štýl dobrovoľne vymáča v zahraničných múzach. Ak išlo o slovenský variant raidoheadovskej ponuky dostať muziku k ľuďom, neostalo iba pri spôsoboch.

Album poteší zahmleným psychadelickým zvukom gitár. Kopírovanie britpopových štandardov neprekvapí. Raz zaznie ťahavý Gallagher, inokedy veselosť niekdajšieho Bluru. Talkshaw sa s odkazmi dotknú najviac spomínaných Radiohead. Nemajú ďaleko ani do Seattlu. Chvíľami sa chalani oprú do punkrocku. I keď len námatkovo, hneď v druhej piesni, sa blysne melódia a farba hlasu zo Slobodnej Európy. Popri mnohých inšpiráciách nie je jednoduché objaviť osobitý rukopis kapely.

Na druhej strane, nahrávka vyznieva veľmi profesionálne. Album hrá plynulo bez slabších miest. Ak ste fanúšik zaujímavého gitarového zvuku, neoľutujete. Neočakávajte závratné sóla, ale melodické gradácie. Nečakajte sladké melódie, ale výpoveď s dávkou britskej arogancie a nadhľadu. Talkshow sú tým typom anglicky spievajúcej kapely, o ktorej by ste vôbec nepovedali, že sú slovenskými domorodcami. Ak chalani udržia vysoko položenú latku, máme sa na čo tešiť.

***

Juraj Gonšor

 

ŽIVÉ KVETY

Zlaté časy

Slnko Records

 

Ako ruža medzi tŕňmi pôsobí skupina Živé Kvety na slovenskej scéne. Jej už siedmy album Zlaté Časy vydalo vydavateľstvo Slnko Records, v ktorom, zdá sa, sa už natrvalo usadili.

Lucia Piussi, Agnes Lovecká, Peter Bálik, Jakub Kratochvíl a Juro Mironov si nerobia ilúzie o súčasnom svete, reagujú naň, nie však zlobou, ale nádejou. Piesne sú pre nich terapiou, očistou. Ich hudba neznie prekomplikovane, ale jednoducho, poeticky, krásne.

Aj keď možno niektoré postupy a riffy nie sú originálne, ich hudba nepôsobí gýčovo a účelne.

Väčšina skladieb má dlhší čas, no prídu na rad aj na trojakordové vypalovačky, napr. Tak to je. Texty o láske a šťastí nám môžu pripadať obyčajne, ale na to, aby pôsobili banálne, obsahujú priveľa pekných metafor. Luciin snový prejav a nežná, občas dynamická Bálikova hra na gitaru dokresľujú hudobný aj osobný prejav Živých kvetov.

****

Daniel Hevier  ml.

 

 

ANITA SOUL

Anita Soul

EMI

 

Konečne album! Doteraz sa Speváčka Anita Soul občas mihla Na streche, či v inej polostupídnej televíznej šouke, zhusta po boku niekdajšieho životného parnera. Iba zorientovaní vedeli, ako usilovne popritom klubovo koncertovala. Minulý rok si na bí stejdži strihla džezáky a tak je len logickým vyústením jej zanovitých snáh, že na albume, ktorý práve po druhý raz počúvam, hosťuje domáca džezová high society. Majoritný producent projektu - klávesista a skladateľ, ktorý si ešte nedávno hovoril Šiesty zmysel (Eugen Vizváry) si napozýval chlapcov ako Juraj Griglák, Martin „Papír“ Valihora (včera na Hviezdoslaváku vpálil do taxíka s paličkami v rukách a než stačil za sebou zabuchnúť, auto vystrelilo do zákazu vjazdu – takí sú tí naši borci vyťažení!), Mišo Bugala a ďalších. Po vzore Tiny (ako rada by ju vystriedala na domácom r&b tróne!) spáchala chytľavý duet s Tomim Popovičom a ten sa spôsobom copy/paste podobá na Csillaghovej duet s Rytmusom z pera pokračovateľa študentsko-revolučno-kopytovskej dynastie. Sladké kilá, páčivý arpeggiátor, text riešiaci že „...chýbaš mi / trápim sa / nevoláš...“ Doska má ako každý správny black album intro a po ňom už v jednej nudli vyfičia dve anglické vecičky, z ktorých tá druhá (Bubble Popping) má celkom okaté rádiové ambície. V tomto smere však majú nasledujúce dve slovensky textované pop(ov)ičovky zjavne lepší cúg na bránku a v tejto chvíli už aj mne samej vyžierajú kus mozgovej kôry, aby v takto vzniknutej dutinke strašili dovtedy, až kým ma nedonútia vstať z postele a ísť si do Auparku kúpiť nejaký šik roláčik. A to všetko na druhé počutie! Hey Tomi, You Are Really Dangerous Songwritter! Ale aby to bolo aj trochu navážno, je tu vzášestí duet s Marcelom Palonderom Láska. Napísali ho slovutní páni Dušík a Peteraj a je to fakt kus dobre romantikou prerastenej krkovičky. Z pera Šiesteho zmyslu, čo má zmysel pre nezmysel (len kvôli slovnej hre) ma najviac baví hneď po srdcervúcej a, žiaľ, už neaktuálnej Láske s M.P. nasledujúca pecka By the Grace of God. Tá sa (a nielen názvom) azda až príliš ušato inšpirovala projektom Händel´s Messiah / A Soulful Celebration. Napriek (alebo vďaka) tomu – krásne číslo. Poklona! V záverečnom treku s názvom Disowners of Love s gitarou Miška Bugalu, ktorá akoby vypadla z niektorej pesničky superstaristky Márie Bundovej, spieva Anita ako Randy Crawford. Pre slovenské publikum – asi ako Belinda Carlisle – teda s pomerne rýchlym a konštantným vibrátom, čo mňa osobne tak trocha otravuje. Inak cool zastretá farba, dobrá technika, feeling aj intonácia, kudrliniek tak akurát...

O to, aby mal zvuk albumu nahrávaného v dvoch štúdiách (Studio J Milana Tökölyho a Gitano Igora Kmeťa ml.) jednotný ksicht a trendový dizajn, sa postaral zvukový mág Marek Šurin z De là Cream Production, ktorý všetky pesničky mixoval a masterizoval. Fajná muzička. Akurát nechápem tie polostriptízové fotečky v booklete, ktoré evokujú reportáž z prehliadky dámskej bielizne. Anita, veď ty vieš spievať, tak si si to hádam aj mohla odpustiť!

*** ½

Dorota Zervanová

 

 

BURLAS-KLADIVO-ZAGAR

V rozpakoch

Slnko Records 2009

 

Maximum slovenského minimalizmu! Možno aj európskeho. No nielen to, pesničky sú jednoducho skvostné. Magické impresie. Vraj sú o láske, no väčšmi sú abstraktné. Vo vzájomnej synergii ich zložili, na klávesoch (a letmo aj gitare) spolu odohrali a naspievali Martin Burlas, Ján Boleslav Kladivo a Peter Zagar - pionieri súčasnej vážnej hudby, minimalizmu a jedinečného slovenského pesničkárstva. Hľadači emočnej esenciálnosti. Takej, k akej sa odvážne snažili prepracovať napríklad Erik Satie vo svojich klavírnych impresiách, alebo Yann Tiersen vo svojej čírej klavírnej skladbe La Valse d'Amelie z filmu Amélia z Montmartru. K tejto méte sa snažili priblížiť aj iní, no neviem, či sa niekomu podarilo dostať sa k dreni až tak blízko, ako Kladivovi s Burlasom a Zagarom na tejto nahrávke. Tak, ako sú už ďalej neextrahovateľné melódie a aranžmány ich piesní, je to aj s ich magickým spevom. Krehkým a čistým ako hlas gregoriánskych chorálov. Atomálna hudba, symfónia koncentrovaná do tónu. Mikrokozmos zvuku, melódie, spevu a textu v jedinečnej symbióze. Nostalgia maminých uspávaniek a ískania v okamihoch, keď sa prepadáte do sna. Číra Neha a Krehkosť. Tento album radím medzi najzaujímavejšie nahrávky tohto roka. Svojská cesta autorov k dreni melódie, hlasu, tónu, harmónie a zvuku ako takého, si zaslúži pozornosť a širokú verejnú prezentáciu. Napriek tomu, že emočne intenzívny prvý dojem z pesničiek je prchavý a môže sa rýchlo vytratiť, stojí naozaj za to. Počúvajte. Ak ho dosiahnete, neoľutujete.

****1/2

Rado Tihlárik

 

 

BRAAGAS

Tapas

Indies Scope

 

V susedných Čechách sa rozohralo a rozospievalo zaujímavé zoskupenie. Ženské kvarteto BraAgas. Samo o sebe veľmi krátko na hudobnej scéne, no v súčasnosti už s tretím albumom. Štyri ženy, poviete si, to znie zaujímavo.

Zámerne hovorím o ženách, nie o slečnách, či dievčatách. BraAgas je totiž zvukovo a náladovo veľmi vyzreté zoskupenie čerpajúce z ľudovej hudby rôznych kútov sveta. Ľudovosť v podaní BraAgas je plná ženského temperamentu. Svojím podaním úplne sprítomnili náladu a atmosféru spätú s prírodou, ktorá je taká blízka práve ľudovej tvorbe.

Album Tapas dýcha najmä španielskym odkazom. Krásne vokály protagonistiek podfarbujú silu španielských melódií. Melodický a oblastný záber album je oveľa širší. V piesňach sú jasne dekódovateľné príbehy Balkánu, Škandinávie. Poltóny v ženskom podaní príjemne šteklia. Potešia naše stredoeurópske ucho, ohlušené striktnými durovými  a molovými stupnicami. Melódie rôznych kultúr spája nostalgia za slobodným životom, voľnosťou a tajomnom. Toto všetko dokážu piesne v podaní BraAgas prebudiť.

I keď práca s hlasom je pre BraAgas dominantná, za zmienku stojí rozmanitosť použitých nástrojov. Do základnej výbavy BraAgas patrí  gitara, gajdy, rôzne druhy fláut, husle. Pestrý, ale skôr drevený prírodný zvuk, dodávajú nahrávke rôzne exotické nástroje: cistra, rig, duff, jakubské mušle, šalmaj, šalino. Pestrosť naliata po okraj. Množstvo hostí, množstvo ďalších nástrojov: kontrabas, bulharské gajdy, akordeón, klarinet, …

Pre záujemcov štýlu „word music“ bude ďalší album  BraAgas príjemným obohatením domácej fonotéky. Pre ostatných, hľadajúcich rôzne farby hudby, zaujímavou prechádzkou.

****    

Juraj Gonšor

 

PETER CMORÍK BAND

Jedno si želám

Sony Music

„Človek je skoro v pokušení domnievať sa, že tento útvar chcel mať skôr nejakú účelnejšiu podobu a teraz sa zdá, že je len polámaný. Tak tomu však určite nie je; aspoň tomu nič nenasvedčuje; nikde nie sú vidieť žiadne pahýle, alebo stopy lámania; ako celok sa to síce zdá nezmyselné, ale svojím spôsobom uzavreté a kompaktné. Ostatne nič bližšieho o tom nemožno povedať, lebo tento materiál je dostatočne zaujímavý a nedá sa jasne uchopiť.“ Parafráza na Kafkovu Starost hlavy rodiny úplne vystihuje to, čo sa nachádza na treťom albume Petra Cmoríka ktorý pochopil, že vystupovať ako kompaktná kapela je predsa len lepšie. Šedá eminencia v pozadí je Ďuro Kupec a jeho traja mušketieri. Ich hudba ako keby nemohla existovať sama pre seba. Jej základným znamením je neustále odkazovanie k niečomu, v tomto prípade k hudbe sedemdesiatych rokov, či charakteristickému súčasnému slovenskému poprocku. Tieto odkazy sa v hudbe realizujú buď formou priamych citácií, alebo náznakovej exkurzie do dobového aranžmánu a soundu. Pôžitok z takejto hudby je potom predovšetkým pôžitkom hudobného analfabeta, ktorému je jedno čo počúva, len nech je to niekto známy, alebo je to posluch hudobného znalca, porovnávací a komparatívny. Nič proti tomu, ale za takými dielkami Lavagance, či Amphibios predsa len zaostávajú. Najväčšie negatívum tkvie v tom, že skladby sa v tom množstve „cudzej“ hudby topia pod vlastnou váhou, hmotnosťou plnou dokonalých citácií starých rockových legiend, či slovenských rockerov, ktoré len umocňujú, že hudba sa neustále rozkladá na jednotlivé epizódy, kde jednotiacim prvkom ostáva charakteristický vokálny obraz tak dobre známy už z finále druhej Superstar. A nie je to tým, že by nevedeli napísať silnú melódiu, veď skladby sú napísané i zahrané virtuózne, znejú skvelo, ale akosi sa zabudlo na vlastné myšlienky a na vlastný špecifický hudobný tvar poplatný celosvetovým trendom. V rámci Cmoríkovej tvorby je to zatiaľ najlepší materiál.


***1/2

Martin Hoza

 

 

E N S

V klietke hanby

Musica

O tejto kapelke si možno myslieť hocičo, v prvom rade ale asi napadá odvaha, lebo prísť na trh s takýmto materiálom vyžaduje istú dávku tejto bohumilej vlastnosti. Nebude to asi nedostatkom súdnosti a sebairónie členov kapely, pretože pri hodnotení albumu nahrávajú na smeč už tým, ako svoje dielko nazvali – áno, je to na malú klietku hanby. Ich nová poprocková kolekcia zaváňa vyprchaným parfémom, umelou kožou, masturbáciou a ranným povlakom na zuboch. Predčasné vyvrcholenie sa odohrá hneď v úvode, s celkom slušne odpálenou perličkou Alibista a druhou, popovou, Bude sa niečo diať. Tieto energiou pulzujúce pesničky (druhá okorenená aj peknou melódiou), donútia človeka podupávať v rytme, ale to je asi tak všetko. Hneď ďalšie sú sklamaním a totálnym vykrádaním toho, čo sa na slovenskej scéne odohrávalo už dávno. Škoda, lebo aj v tomto zatuchnutom prostredí klišéovitých textov, neúprimnosti a nepôvodnosti sa nachádzajú stopové prvky snahy a talentu, ktoré naznačujú, že nabudúce by to eventuálne mohlo byť aj iné. Aktuálny repertoár sa ale nemôže pýšiť žiadnou nápaditosťou a už vôbec nie originalitou - tvrdšie rockové riffy, poprockové beglajty, sem-tam zaujímavé klávesové podmazy, či  nudné aranžérske fóriky a vokálne linky Janka Riška zameniteľného s Rasťom Kopinom. Azda jediné, čo je tu naozaj úprimné, je bezprostrednosť interpretácie, švih a náboj, aký z jednotlivých trackov vyžaruje. V hlave sa až tak neudomácnia, ale dýcha z nich odzbrojujúca úprimnosť. Bohužiaľ, celkový dojem to nezachraňuje a obsah nevylepší ani pekný booklet a čitateľný mäkký zvuk.

**


Martin Hoza

 

EWA FARNA

Virtuální

Universal

Dávnejšie som ju videla v Krausovej talkshow Uvolněte sa, prosím. Tvárila sa, že je ešte panna a taťuldo ju po koncertoch okamžite amputuje z pokriveného sveta šoubiznisu plného špiny a nástrah, aby ju bezpečne dopravil späť domov, kde si v teple nástenných výšiviek („Kde se s láskou vaří, tam se dobře daří“) napíše domáce úlohy. Keď sa toto žieňa zo sliezsko-poľského pomedzia ako kométa zjavilo na temnej oblohe českého popíku v neobmedzenej dŕžave Lucie Bílej, kráľovná muzikálových popevkov, čo už dávno odrástla neposlušným teniskám, spozornela. A hneď si spomenula na múdro, že ak nemôžeš sokyňu poraziť, treba sa s ňou spolčiť. A tak si spravila z Ewy Farnej predskokanku svojho turné. Clever.

Album v produkcii Leška Wronku nesie rukopis Dana Hádla (klávesy, programming, mix) a nezaprie sound jeho štúdia vo Vyžlovke (neďaleko Jevan), kde nosí do réžie kafíčka jeho manželka, segra porotkyne Dary, Jana Rolincová. Bez mučenia sa priznám, že som a priori podozrievavá voči projektom, ktoré sa tvária ako bigbít, ale majú pri tom kopu „pouťových“ znakov, ktorými sa raz-dva demaskujú a priznajú farbu. Holt – odkaz Michala Davida za riekou Moravou je stále živý.

Celé to začína odľudštenými zvukmi kompjútrov, kopíriek, faxov a telekomunikačných satelitov (Toužím), aby to pokračovalo kvázi rockovými pesničkami (Virtuální, Maska, Jen tak) a nečakane dospelo k trochu prekvapivému tribjútu Májklovi Džeksnovi (Ty jsi král) s úryvkom jeho koncertnej ďakovačky v intre. Hádam je to úprimné, inak by ma asi trochu naplo. Tak sa matroš dosky pekne krásne odvíja ďalej, Hádl čaruje s telefónovým hlasom protagonistky (Půlměsíc), aby sme si hneď v ďalšom čísle (Soulad smyslů) spomenuli na spartkiádnu tradíciu s invenčne skresleným spevom. Druhý slaďák albumu (po Džeksnovi) s názvom Na tom záleží má v pôdoryse peknú španielkovú vybrnkávačku a ja som azda prvý raz od začiatku náchylná veriť tomu, čo počujem. Pekné číslo. Do reality ma však vracia odsamplovaný moderátor nejakej nablblej TV šou (Obrazová víla). A tak to ide ďalej až do konca. Trinásť trekov, zúfalo nemoderných, „vylhaných“, s prevahou tých vyslovene hlúpych. Pritom E.F. spieva úplne dobre, je počuť že je vyspievaná a nezápolí s frázovaním a intonáciou. Lepšie by však spravila, keby vliezla do štúdia so skutočnou rockovou kapelou, uveriteľne neotesanou a odpálili by tam kolekciu nevyšminkovaných peciek, surových a zemitých. To by jej svedčalo. Takto sa však dobrovoľne zaradila do prízračného panoptika dvorných dám vladárky, ktorú na začiatku kariéry neposlúchali komunistické číňany.

* 1/2

Dorota Zervanová 

 

FRANK WINTER

The Western Sky

Slnko records

Britský pesničkár žijúci v Bratislave si pre svoj druhý album zvolil trochu odlišný prístup, než v prípade debutu How To Be Alone (2008). Obvyklá komorná atmosféra Winterových piesní je ešte viac umocnená striedmou inštrumentáciou a spontánnou atmosférou nahrávania. Piesne nie sú založené na silných, samonosných melodických motívoch, ale ich atmosféra dokážu poslucháča vtiahnuť možno ešte viac práve vďaka ich neuchopiteľnosti a prchavosti. Základ aranžmánov spočíva na akustických gitarách a vrstvených viachlasoch, len kde tu spestrených elektrickou gitarou, husľami, klavírom či akordeónom. Ospalá nálada piesní, práca s vokálmi a naliehavosť v polorecitovanom speve občas pripomenie akustické nahrávky Pink Floyd, ale aj keď v promomateriáloch k Winterovým nahrávkam sa spomínajú nadväznosť na mená ako Bob Dylan, Neil Young či Johnny Cash, ja osobne vidím oveľa viac duchovnej spriaznenosti Franka Wintera s pesničkármi novej  lo-fi generácie ako sú Billy Callahan (aka Smog), alebo Bonnie Prince Billy.

***1/2

Miloš Janoušek

 

GLADIÁTOR

Hlavu maj hore

Sony Music

Žiadne prekvapenie ani sklamanie sa nekoná. Štýlom pôvodne thrash metalistov, potom grungerov, neskôr rozpažených všeodborových muzikantov je nemať štýl. Keby sa mala vybrať vzorka pre pochopenie dnešného slovenského poprocku, nemusí sa strácať čas zostavovaním kompilácie, stačí na to nový album Gladiátoru, ktorý reflektuje všetky doterajšie vplyvy rockového mainstreamu, hardrockom počínajúc, cez bigbítové balady až po sofistikovaný pop. CD je poklonou vlastnej tradícii. Základom všetkých skladieb sú známe fragmenty vytiahnuté z dávnej i nedávnej histórie kapely, obalené do neskutočne pohodovej prístupnosti. Kombinácia, ktorá funguje najlepšie tam, kde skladby podopierajú nosné melodické piliere. Úplne pohodovo tepe mäkká rytmika, presvedčivo znie v tvrdších i jemnejších pasážach výrazný a intonačne pevný Mikov hlas. Gladiátor vydáva albumy slovensky popové, ľúbivé a nevtieravé. Výborne urobený mainstream a asi najlepšia doska v poslednej dobe... Gladiátoru.

***

Martin Hoza

 

KATARÍNA HASPROVÁ

Priznám sa...

Sony BMG

Katka Hasprová má ako popová speváčka toľko predností, až sa v konečnom dôsledku väčšinou akosi vzájomne vykrátia a človek musí nevdojak sklamane konštatovať, že menej by bolo hádam viac. Jej tretí album tak tradične prináša všetky obvyklé tromfy: skvelý booklet s fotkami (Braňo Šimončík) uhrančivo vystajlovaného (Lukáš Kimlička) vampa, silný autorský tím (Dušík, Grigorov, Kovalčík, Peteraj, Urban, Uličný, Weppery), solídne a muzikálne (či skôr muzikálové) spievanie a zo všetkých zložiek dráždivo prebleskujúci sexepíl. Hasprovej hlas je nesporne jedinečný a zaujímavý. A predsa tomu niečo chýba. Možno trocha odľahčenosti a menej upätosti (Katka si ešte stále akoby nie celkom verí), možno viac hravosti a menej zodpovednosti voči odkazu rodičovských kultúrnych ikon (otec režisér a matka herečka). Iným problémom je mierna nesúrodosť a nekompaktnosť materiálu albumu, ktorú spôsobujú hlavne remaky (napr. Žbirkova Atlantída) a korunuje gýčový bonus z Davidovho muzikálu. Zvuk a aranžmány pôsobia mierne anachronicky a v porovnaní so súdobou modernou konkurenčných produkcií sú až milo oldskúlové. Paradoxne však tvoria pomyselný tmel, vďaka ktorému drží speváčkin prejav pokope s rukopisom dvorného autora Gaba Dušíka a textami jeho manželky a suity skúsených bardov. Myslím, že Katkin viacvrstevný talent by si zaslúžil vizionárskeho producenta (napr. Tomi Popovič), ktorý by pretransponoval jej potenciál do nového kontextu a dal by na zbrusu novom pozadí vyniknúť jej nesporným prednostiam. Chce to však odvahu na zmenu. Silné Dušíkove melódie by sa akiste tiež ukázali v modernom dizajne celkom ponovom, sviežo a neošúchane.

Jedenásť trekov (plus ten nešťastný bonus) prináša niekoľko milých chuťoviek (Alebo, Mr. Spleen, Ôsmy deň) a tie robia album príjemným. Na hrane muzikálového nevkusu balansujúce čísla naopak kazia celkový dojem ťažko uveriteľným pátosom a dávajú inak odľahčenému albumu guľu na nohu.

Resumé? Ani tretí album signovaný iniciálami K.H. nebude zrejme búrať rebríčky predajnosti, zaiste však splnil svoj marketingový účel a priniesol nadôvažok aj zopár celkom fajn popevkov v podaní interpretky, ktorá však na svoj „crème de la crème“ ešte len čaká. To si treba priznať...

** ½

Dorota Zervanová

 

KVĚTY

Myjau

Indies Scope

Je tak jednoduché zamilovať si Květy. Prihovárajú sa nám s väčšou pokorou a úprimnosťou ako vlastný brat. Nehrajú sa na pánov umelcov, ale hrajú sa s umením – umením zachytiť okamžik, ktorý je nevyhnutnou súčasťou koláže života. Presviedčanie o pravdivosti pravdy je zamenené pozvánkou do hlbín človeka s jeho malými aj veľkými starosťami a radosťami.

Martin Evžen Kyšperský nepatrí medzi najlepších spevákov a ani to nepotrebuje. Má totiž čosi naviac – vynikajúci pozorovací talent a schopnosť zabaliť svoje postrehy do elegantnej melódie. Hoci by sa mohlo zdať, že Kyšperského clivý  hlas môže poslucháča po čase nudiť, jeho expresívne podanie podporené pestrou paletou reálnych zvukov nenudí ani po vydaní šiesteho albumu. Ku stabilnej štvorici muzikantov sa pridali traja hostia: Lenka Dusilová ako vokalistka v dvoch skladbách, pozaunista Ondřej Galuška a Onrěj Ježek, producent a zvukár, ktorý sa nakoniec postaral o výslednú atmosféru projektu aj ako perkusionista.

Od albumu k albumu sa pôvodne alternatívna skupina rozrastá a získava na uhladenejšom, ale zároveň živšom zvuku. Popritom smeruje k poľudšťovaniu svojich piesní, ktoré ale neuberá Květom ich nekonvenčný charakter.

****

Zuzana Knezovičová

 

MARIE ROTTROVÁ

Stopy

Universal

 

Ostravská „lady soul“ nám po ôsmich rokoch relatívneho ticha ponúka na striebornej tácke desať nových bonbónikov. Je to príjemné počúvanie hlasu dámy, ktorý napriek času nič nestráca na znelosti, charizme a vcítení sa do charakteru textov. Zbystriť sluch prinúti hneď úvodná Náměsíčná laň. Aranžmán je moderný, priezračný, no zjavne prísne podriadený hlasu. Refrén nasledujúcej piesne Velká cesta rájem je akousi ponáškou na folk-pop typu Styx - Boat On The River. Mariine hlasy navrstvené do stôp v ňom znejú sviežo ako vánok. Pesničkárka Zuzana Navarová darovala Marii song Žaluzie, ktorý interpretka na CD povýšila na príjemný hit preletujúci na motýlích krídlach z krajín folku do končín takmer stingovského popu. Výraznej melódii by sa možno žiadalo väčšej plochy pre vzlet, no tlak doby komerčných rádií to asi nepovolil. Soulová poloha v rýchlejšej r&b skladbe Nebyla to láska, poukazuje na stopy vedúce k Rottrovej mladosti a dokazuje, že tieto štýly zvláda i dnes, takmer po štyroch desaťročiach od vzniku Flamenga. Klavírová balada Medonosná so sláčikovou sekciou, otvára priestory pre vyniknutie bravúrne ladených vyšších polôh Mariinho hlasu a je učebnicovým príkladom s jeho narábaním. Táto ťažká melódia pritom v jej podaní vyznieva neuveriteľne ľahko - klobúk dole! Kanadský pesničkár Blair Packham zanechal na albume stopy v melodickom, temer countryrockovom valčíku Film. Marie dala tomuto songu nové rozmery a vznikla medzižánrová syntéza plná ostravskej pohody. Titulná skladba albumu Stopy, duet s dlhodobým súpútnikom, spevákom Petrem Němcem, je pekne vystavaný klasický song týchto interpretov, ktorý by sa ešte viac rozžiaril vo veľkoorchestrovej polohe. Takmer katedrálnu „adagio“ atmosféru má úvod piesne Stín v záclonách, ktorú však v zapätí zarazí k zemi refrén akéhosi ľahkého popíku a z iného, džezového sveta prilietajúci sopránsaxofón. Škoda! Mariin syn Vlastimil Kučaj, producent albumu, ale aj autor piesne Rosalie Mikeš Libor, akoby mali napočúvané priveľa zo Stinga. Kedysi bezmála dvorný textár Jaromír Nohavica otextoval záverečnú retro skladbu Čaje o páté odkazujúcu na časy tancovačiek 60-tych rokov, no hudobná téma, akoby z obdobia amerických „cajdákov“ 80-tych rokov, nie celkom ladí s obsahom. Stopy Marie Rottrovej by si zaslúžili lepšiu bodku, či tri bodky, pretože vedú z území kultivovanej a vyzretej speváčky do komnát a siení kráľovien nielen českého popu.

***1/2

Daniel Mikletič

 

MARTIN KONRÁD

Sám sebou...

Forza Music

Z východzieho postavenia malej senzácie superhviezdnej reality show sa Martin Konrád po dvoch rokoch pokúša vykročiť ďalej - ako inak, než vlastným albumom. Jeho debutu bude pravdepodobne vytýkaná inšpirácia ostrovným gitarovým rockom a starým slovenským bigbítom sedemdesiatych rokov. Ako spevák obstojí dobre v kľudných popových vodách, kde len niektoré spodné prúdy rozoznejú dravšie nálady, ale aj v tvrdých rockových polohách, aj keď tých je na CD poskromne. Konrádov mierne kultivovaný, skôr jednoduchý bigbít sa necháva strhnúť do štadiónových popevkov podkreslených zľahka agresívnymi aranžmánmi. Nevedno, koho tým chcel viac osloviť. Či indierockovú scénu, gitarovú obec, alebo nebodaj zvyšky britpopových fanúšikov? Ortodoxného rockera odchovaného na klasikách určite tieto kúsky neprivedú ani len do predstieraného headbangingu. Martin ako keby chcel vytvoriť album pre každého, čo však nie je reálne. Na to, aby jeho pesničky obstáli v tejto kategórii, sú len priemerne nápadité. Aj keď to vyvažuje vynikajúcim drajvom a jeho vokál nadobudol istotu, vyložene pekných melódií, či dobrých nápadov je tu naozaj málo. Kompozície sú uvoľnené, nevtieravé, zdravo rockové, no príliš okaté svojou inšpiráciou a zároveň bez výrazných hitových ambícií - snáď len okrem zaujímavej skladbičky Nie si sám, ktorá je stvorená s patričným zápalom a nefalšovaným nadšením. Celkovo tu však chýba viac života, napätia aj energie. Ani bez nich tento počin nie je krok úplne zlým smerom - ako celok je to pevné, filozoficky jasné a v mnohom príťažlivejšie ako iné slovenské rockovinky, len hlavný protagonista by sa mal kúsok vrátiť a zobrať to ešte raz - obchádzkou cez pole inšpirácie a lúku progresu. Kapela komponuje a skúša spojiť garážové bláznenie s dynamikou seriózneho rocku, ale skladby nie sú dostatočne presvedčivé. Pri troche šťastia by chlapci ďalšiu iskru získali hľadaním nových melodických nápadov, kde majú ešte rezervy.

***

Martin Hoza

Článok patrí k časopisu: