Réžia a scenár (na námet producenta Biermanna): Alice Nellis
Úprimne? Radšej toto dole ani nečítajte a choďte najprv do kina. Na recenzie sa vykašlite. Tých sprostostí, čo už o filme popísali českí recenzenti! A ešte k tomu od seba opisujú! Som zistil, keď som sa aj ja chystal. A tak som nakoniec predsa len musel zájsť aj na premietanie. Normálna príjemná komédijka s jemným oparom melanchólie o partii skorodôchodcov, ktorí sa po rokoch stretnú, aby si skúsili, kým sa ešte dá, trochu zašantiť. A že za mlada hrali spolu v kapele, tak je to film aj - čo sa dá robiť- o muzike. Byť za mlada hokejistami, mohlo to byť pokojne o pukoch, suspenzoroch, prepotenom ribane a tak. A jedného mohli mladí súperi na záver fatálne trafiť na nekryté miesto. Je to skrátka predovšetkým film o partii starších chlapov, čo už vedia, ako to vyzerá za zenitom. Čo už na svoje staré vášne, poklesky, slabosti - a na tie novšie tiež - pozerajú predsa len z nadhľadu a zhovievavejšie. Ono, kde aj brať energiu - v tom veku, po vysiľujúcich životných peripetiách, keď občas už cengajú aj „zvonky neštěstí“ - na búrlivé katarzie a veľké preporodenia, však? Ale na smiech im to ich spoločné aj separátne pechorenie ešte chvalabohu občas vydá. Starí psi v hľadisku chápu a smejú sa i si poplačú s porozumením. Mladší sa smejú tiež, aj keď možno z iných dôvodov. Herci dobrí – Heřmánek, Polívka, Zuzana Bydžovská…, Geišberg ako prepĺznutý starý rebel akomak prekysličený, ale tak to asi mal v popise práce. Najviac boduje neopakovateľne minimalisticky kamenný Miroslav Krobot. Veď to aj schytal v jednej recenzii, že by mal konečne začať hrať… Čo by asi tak recenzent poradil starému Gabinovi? Televíziou dobre otrieskaný bavič Geňa Genzer v role manažerského šíbra sa tu dosť mierni, ale mohol sa pokojne i o trochu viac. Na prilákanie mládeže v zopár scénach aj vychytený dievčenský idol Vojtěch Dyk ako Polívkov syn. Dialógy vtipné, častý smiech v hľadisku, semtam oko príjemne zvlhne, celé to dopadne plus-mínus dobre (až, teda, na pár úmrtí). Čo viac si želať! Aha, na muziku by som skoro zabudol!
Pesničky, ktoré vo filme odzneli, mali simulovať akustický prototyp bigbítových šesťdesiatych rokov. Že by aspoň jedna z nich sa mi na to jedno posedenie nejako výrazne zachytila v povedomí, povedať nemôžem. Sama hudba v Revivale určite nebola - a podľa mňa ani nechcela byť - tým najdôležitejším. Aj herci sa do muzikantov, čo sa hrania na nástrojoch týka, prevteľovali viacmenej len štylizovane. Najľahšie to mal ako spevák Marián Geišberg (jeden mladý český recenzent sa pýtal, že odkud se vzal ten neznámý slovenský herec „Geinšberg“…) Najmenej sa s tým ondel Bolek Polívka, ktorý na pódiu držal basu naozaj ako príslovečné české „prase kost“. Zaujímavé ale, že v rozcvičovacích záberoch z nakrúcania – pozrite sa na youtube – je vyslovene presvedčivý. Nás, ktorých „Geinšberg“ ako herec už neprekvapuje, ba ktorí vieme aj to, že je známym pesničkárom, zaujímalo, či vo filme naozaj spieval. Nie. Všetkých dvadsať krátkych piesní, ktoré zložil Jan Ponocný (vo filme hrá slepého bubeníka), naspieval Marek Hlavica, známy z dlhoročného účinkovania v bluesrockovej pražskej kapele Žáha a predtým tiež aj ako redaktor Mladého světa. Spolu s filmom vyšiel aj soundtrack s desiatimi piesňami.
Smútiť, že Alica Nellis, s jej potenciálom(!), namiesto nakrútenia svojej predstavy o pohodovej, nie hlúpej, vtipnej komédii, sa mala snažiť radšej o väčšiu „hĺbku“ (ako keby dobrá komédia bola niečo pre ľavú zadnú), napríklad o prenikavú kritickú sondu do dejín českého bigbítu, to je plač na nesprávnom hrobe. Nie že by filmu neprospel - tak o desať percent - dobrý dramaturg, ktorý mohol už v scenári vychytať a doladiť do väčšej uveriteľnosti niektoré za vlasy a trochu aj za chlpy na prsiach priťahované zvraty a zápletky. Ale tri a pol a miestami aj štyri body za smiech by som tomu filmu dal. Ako som povedal vyššie, na toto tu nepozerajte, presvedčte sa radšej sami v kine.
GACO NOVOMESSKÝ