Bratislavský Ateliér Babylon bol 4. novembra 2017 svedkom výnimočného koncertu amerického kontrabasistu Rona Cartera a francúzskeho akordeonistu Richarda Galliana. Nesmierne príjemná a kultivovaná hudba, ktorú Galliano s Carterom predviedli, spájala jazz s melodickým šarmom a ľahkosťou francúzskeho mussete, decentne koreneného vášňou Piazzollovského argentínskeho tanga.
Richard Galliano (*1950) je fenomenálny francúzsky akordeonista. Jeho kreatívne jazzové poňatie francúzskeho mussete dalo tomuto štýlu nový zmysel, život a dokonca aj meno nouvelle mussete (mussete – nostalgická, typicky francúzska hudba/tanec spojená s akordeónom). Nakriatol ho na to jeho veľký vzor Astor Piazzolla, ktorý podobne pre svet „znovelizoval“ argentínske tango. Galliano svojou kreativitou a majstrovstvom pozdvihol akordeón na najvyššie priečky modernej európskej, jazzom ovplyvnenej hudby. Za svoje najväčšie vzory považuje Piazzollu, Billa Evansa, Claudea Debussyho a Johna Coltrainea.
Zatiaľčo Galliana sme mali tú česť vidieť na Slovensku viackrát, do najvyššieho levelu sa význam tohto koncert zaradil najmä vďaka prítomnosti jeho spoluhráča na kontrabas. Pravda, koncertoval tu už kde kto, vrátane výrazných osobností typu Coreu, Zawinula, či Methenyho, ktoré v určitom období usmernili napredovanie jazzu, ale Ron Carter (*1937) stál pri tých najväčších osobnostiach v dobách, kedy sa jazz menil zásadným spôsobom.
Bol pilierom americkej jazzovej scény ako hudobník, skladateľ a učiteľ viac než 50 rokov. Jeho dlhá a plodná kariéra mu zabezpečuje miesto jednej z najviac uznávaných postáv v histórii americkej hudby. Sláva Rona Cartera vyrástla v šesťdesiatych rokoch počas pôsobenia v legendárnom Miles Davis Second Great Quintet, kde hrával s takými menami ako Herbie Hancock, Wayne Shorter a Tony Williams. Albumy E.S.P., Nefertiti, Water Babies, Miles Smiles, Sorcerer, či Filles De Kilimanjaro sa stali modlou.
Popri vedení kapely a skladaní vlastnej hudby, Ron Carter pracoval aj ako štúdiový hudobník - z pozície sidemana figuruje na viac ako 100 albumoch rôznych žánrov. Jeho pole pôsobnosti je ohromujúce a zahŕňa nahrávky s menami Herbie Hancock, Chick Corea, Grace Slick, Paul Simon, Stanley Turrentine, Grover Washington Jr., Harry Connick Jr., George Benson, Billy Joel, či A Tribe Called Quest. A to nie je všetko. Popritom si ešte našiel čas pôsobiť dlhých 20 rokov ako učiteľ hudby na City Collegue of New York. Od roku 2008 učí jazzový kontrabas na prestížnej New Yorskej Julliard School. Taktiež dvakrát vyhral Grammy Awards - jednu z nich za prácu na snímke Round Midnight z roku 1986, ktorý je považovaný za jeden z najlepších jazzových filmov všetkých čias.
Ron Carter oslávil 4. mája 2017 svoje 80. narodeniny, ale jeho aktívnosť a energickosť mu môžu závidieť ľudia s polovičným vekom. Tento rok opäť koncertuje s Richardom Gallianom a v rámci európskej šnúry 4. novembra 2017 zavítal aj do bratislavského Ateliéru Babylon.
S francúzskym hráčom na akordeón nám v sobotu predviedli vskutku lahôdku. Bol to jeden komorný koncert, kde bolo absolútne ticho, ktoré po skladbe vždy vygradovalo do búrlivého potlesku. Obidvaja predviedli skladby, ktoré vychádzajú skôr z klasiky a francúzskej ľudovej hudby, ako jazzu, ale zabŕdli aj do Bacha či povinného Piazzolu. Najviac ma zobrala Gallianova hra v jeho sólovom sete, kedy z nástroja dostal zvuky ako z mohutného organu, či na druhej strane štebotu slávika. Bolo to úžasné a povznášajúce. Zaznelo ale aj blues, či tango, citácie z Davisovho All Blue, či štandardy ako My Funny Valentine…Obecenstvo aj zabudlo odmeňovať sóla potleskom, tak sme boli všetci pribití do sedadiel.
Na koncerte odzneli všetky skladby z aktuálneho živého CD z Kasselu, takže doma si môžeme tento zážitok zopakovať. Mimochodom, obecenstvo v Nemecku reagovalo podobne, ako to v Bratislave. Obaja velikáni po koncerte ochotne pokecali s vytrvalcami a podpisovali CD. Sálala z nich veľká pokora a noblesa.
Súhra tohto dua predstavuje najvyššiu úroveň hudobného remesla. Kdekoľvek Galliano išiel, Carter tam bol. Bola to hudobná konverzácia, v ktorej si boli obaja rovní, v ktorej si plynulo vymieňali nápady akoby jeden druhého poznali celý život. Predvádzali sóla, počas ktorých ukázali majstrovské zvládnutie svojich nástrojov. V živých vystúpeniach s Gallianom Carter objavil prospešnú spoluprácu, pretože ako sám hovorí: „Hranie s akordeónom je podnetné a prekvapujúce zároveň. A to každú jednu noc.“
„Jedna z ťažkostí, ktoré mám pri hre s akordeónom je, že tento nástroj je schopný podstatne zvýšiť svoju hlasitosť a to veľmi náhle“hovorí. „Čo sa týka hry na kontrabase, keď zahráte notu, veľmi rýchlo sa znižuje intenzita tohto tónu. Richard je schopný hrať v rovnakej hlasitosti aj celý deň. Ja to so svojimi notami nedokážem, tak sa cítim znevýhodnený,“usmeje sa a pokračuje „ale jednu z vecí, ktoré si užívam pri hraní s Richardom, je široká paleta zvukov, ktoré dokáže z toho nástroja dostať. Keď príde na jeho sólo, môžem sa posadiť a počúvať. Vždy som udivený ako je schopný zachovať charakter nástroja a zároveň neskutočne improvizovať. To ma skrátka udivuje.“
Hovorí sa, že kariéra veľkých umelcov má niekoľko fáz. Aj Ron Carter sa obhliada späť na vývoj svojej kariéry, na všetkých tých skvelých hudobníkov, s ktorými hral. Každé takéto hranie vníma ako vyučovaciu hodinu s majstrom-profesorom.
„Som študent umenia,“hovorí. „Chodil som "do školy" so všetkými tými chlapcami, s ktorými som hrával. Učil som sa od Milesa Davisa, Tonyho Williamsa, Herbieho Hancocka, Waynea Shortera, Cheta Bakera a mnohých ďalších. Všetky tieto "triedy", v ktorých som bol, sú ako tehly v stene. Richard je ďalšia tehla. Učím sa aj od neho.“
Ron Carter si nemyslí, že už dosiahol vrchol svojej kariéry. Po všetkých tých vystupovaniach s rozličnými ľuďmi a hrania rozličných štýlov, sám seba nepovažuje za dokonalého umelca. V podstate to cíti naopak. Stále sa pokúša zvládnuť základné veci - hrať správny akordický tón na správnom mieste a v správnu dobu. Sám seba opisuje ako „poctivého poslucháča“, ktorý nikdy neprestane kritizovať svoje vlastné hranie a každú noc vyhodnocuje „kde je“a „kde by mal byť“.
„Niekedy nehrám veľmi dobre, a to ma rozčuľuje“,hovorí. „Mal som pár úžasných momentov, ale brať tieto momenty ako vrchol by nebolo šťastné, pretože by som už nemal priestor na zlepšovanie. Sú vzostupy a pády v emocionálnom zmysle, to áno, ale v kariére ešte stále hľadám vrcholy.“
MILES WHITE, JÁN GRAUS, RADO TIHLÁRIK
Foto: Valentína Nídelová a Ján Graus