Tak ako stíhačky Spitfire, ktoré zohrali rozhodujúcu úlohu v bitke o Britániu v roku 1940 a následne boli neodmysliteľnou súčasťou Royal Air Force počas Druhej svetovej vojny, tak sú dnes watfordskí The Spitfires dôležitou súčasťou armády britských kapiel. Navyše sa nejedná o žiaden maskovací manéver, Spitfires idú odpovedajúcim tempom a udierajú rovnakou silou. Trio, ktorého ústrednou postavou je spevák, gitarista a autor skladieb Billy Sullivan, dopĺňa basák Sam Long a bubeník Matt Johnson . Na „runawayi“ sa objavili v roku 2012 a hneď zaútočili na hitparády a uši poslucháčov. V roku 2015 sa im svojpomocne podarilo vydať prvý album „Response“, nasledovali „A Thousand Times“ (2016) a „Year Zero“ (2018) a tento rok štvrtý masívny nálet „Life Worth Living“, ktorý vyšiel pod hlavičkou kultového vydavateľstva Acid Jazz Records. Tak ako predznamenal prvý tohoročný singel „(Just Won't) Keep me down“, či minuloročný „Enough is enough“ (ten sa na albume nenachádza), kapela trochu upúšťa od dominantnej gitary, podobne ako The Jam v roku 1982 na albume „The Gift“. A rovnako aj na „Life Worth Living“ kapele výrazne pomáhajú dychy, ktoré v hudbe Spitfires už ale boli prítomné aj v minulosti.
Podobnosť s The Jam nie je iba v podobnej evolúcii, ale tiež v hlase Billyho Sullivana, ktorý pripomína Paula Wellera a v štýlovej pestrosti, ktorá pozostáva zo zmesi punku, soulu, či reggae a nad tým všetkým je skladateľský talent hlavného protagonistu, čo je ďalšia podobnosť s The Jam, ale nejedná sa o žiadnu kópiu, ako to napríklad robia americkí Greta Van Fleet vo vzťahu k svojim vzorom - Led Zeppelin. Album „Life Worth Living“ otvára tanečná „Start All Over Again“ so zaujímavo použitými sláčikmi a pubovým nápevom, v „I Can't Be Done“ zas harmonika dopĺňa elektrickú gitaru a obe sa opäť vezú na mohutnej hradbe bicích a base, nápaditej ale tradičnej rytmiky ktorá vytvára (spolu so Sullivanovou gitarou) silný motor albumu. Zohratosť je cítiť z každého tónu. „Tear This Place Right Down!“ je súčasná indiepopová skladba, ktorou sa kapela jasne indentifikuje v 21. storočí. Kontrastne tak pôsobí „How Could I Lie To You“, ktorá by mohla pokojne vyjsť v 80. rokoch, pretože melodika a stavba skladby sú synthpopové. Latino vplyv je zas evidentný v už vyššie spomenutej „(Just Won't) Keep Me Down“, soul zas dominuje v „Tower Above Me“ - uveriteľne by znela aj v podaní hociktorého interpreta Motownu. Album sa oplatí nevypínať, po poslednej „Make It Through Each Day“ zaznie ešte bonus v podobe dema nepoužitej skladby, ktorá pripomína nedávnu tvorbu kapely. Spojenie talentovaného autora, interpretačného talentu a výborného producenta Simona Dineho prinieslo svoje ovocie v podobe albumu, ktorý nie len že nenudí, ale baví a ukazuje že experiment nemusí byť nutne samoúčelný. Čerešničkou je aj skvelý zvuk. Spitfires urobili ďalší skvelý nálet. Je to podľa mňa najlepší album, ktorý tento rok (2020) zatiaľ vyšiel.
*****
JAKUB LORENZ