Cena: 12€
Recenzia NP 5/2023
Najnovšie CD Kataríny Koščovej, Krehkosť je krehké ako porcelán. Pri náraze na ucho sa môže celkom ľahko rozbiť. Autorka textov i hudby (tej spolu s klavíristom Danielom Špinerom) svojím zamatovým hlasom unylo recituje, šepká, dýcha, vzdychá a pospevuje trinásť skladieb. Je to niečo ako veľmi meditatívne, monotónne vyznanie lásky k akémusi intímnemu krbu prežívania uprostred ťažoby – politickej i ekologickej – sveta vôkol. Katarína má krásny čistý nežný hlas ako väčšina jej slovenských súputníčiek a keďže som si teraz presvišťala aj jej predošlú tvorbu, tak je tam potenciál, ktorý našťastie evidentne, asi hlavne naživo aj vybaľuje, a to najmä v istých jazzových polohách, ktoré som zachytila. Ale naspäť ku Krehkosti. „Tahá ke dnu, do země, raz skončíme zapomenuti, dnes však ešte žijeme“… niet čo dodať, toto je z československého duetu s Ondřejom Rumlom, Kontrapukt a tak nejako vystihuje celé album. Pokus o život. Také „to“ slovenské lyrično, na mňa až príliš. Môže to byť vec vkusu, ale na rozdiel od trebárs meditatívnej tvorby Jara Filipa, ktorú si môžem púšťať do aleluja, lebo má nejaký obrovský náboj, k tomuto sa už iste nevrátim. Svoje poslucháčstvo má však autorka už dlho isté a aj tento počin si určite nájde to svoje. Ak však od nej komornejší album, tak za mňa určite sviežejšie Balady. A nedá mi to, ale na margo bezchybných zamatových hlasov, v ktorých si tak hovejú slovenské speváčky, niečo, čo sa netýka len operných speváčok, od Marie Callas: „Nestačí mať krásny hlas… musíte mať tisíc farieb, aby ste zobrazili šťastie, radosť, smútok, strach. Ako to chceš všetko urobiť len s krásnym hlasom?“ Skrátka, medzi ľuďmi s krásnymi hlasmi a naozaj zaujímavými spevákmi je priepastný rozdiel.
Nina Jassingerová