recenzia CD

Slovenská bluesová spoločnosť už 20 rokov mapuje žánrovú scénu a v nepravidelných intervaloch vydáva sampler z toho najzaujímavejšieho za uplynulé obdobie. Za podpory Ministerstva kultúry tak zaznamenáva rôzne zoskupenia pre pamäť nás, aj pre potešenie samotných kapiel, ktoré mnohé už neexistujú, alebo hrajú v iných zloženiach.

Keď moderátor v rádiu predstavoval kapelu Royal Blood v zložení spevák/basák a bubeník, spomenul okrem iného, že sa stali číslo 1 v Britskej hitparáde. Automaticky mi napadlo, že je to retro rubrika, lebo v roku 2014 sa niečo také nemôže stať. Mýlil som sa, Royal Blood je aj napriek názvu z ktorého cítiť skôr tradíciu „fresh blood“. Vznikla minulý rok 24 hodín po tom, ako bubeník Ben Thatcher vyzdvihol basáka/speváka Mike Kerra na letisku po jeho výlete do Austrálie.

Červené jabĺčko začína meditatívnym klavírnym úvodom. Potom basa nasadí energickú walking-figúru ... a zvyšok sa už vyvíja celkom predpokladateľne. Červené jabĺčko padá do Zelenej trávičky (a nie na hlavu Isaaca Newtona), ťahavé halgato zviera srdce a mne sa vidí, že je to umelkyni trocha hlboko.

Spievali by Elánisti niečo iné ako Filana, Jursu, Zemana, Peteraja alebo niekoho s podobným rukopisom? Chvalabohu, nie. Hudobným dinosaurom akéhokoľvek pôvodu a vyznania experiment málokedy pomohol.

Tak som si pomyslela, že toto letné CD patrí do mechaniky môjho prehrávača v aute a jeho protagonista s jamajskými koreňmi z Miami do košiarika oddaných vyznávačov odkazu Boba Marleyho, pravda v patrične upgradovanom modernom šate diskotékových klubov a rádií, ktoré otvárajú svoj éter na heslo „Pharell Williams“.

Musím priznať hneď v úvode, že Ľudmilu Štefánikovú považujem za zjav vzácny, umeleckej ochrany a podpory hodný. Kde sa vzala tu sa vzala, akási jazzová „katarzia“ s plnou kapsou tajomnej sily tvorivosti. Jej famózne debutové CD zásadne prežiarilo svojsky zakonzervovanú slovenskú jazzovú scénu.

Rok 1974 bol pre pripravované megaturné štvorice Crosby, Stills, Nash & Young celkom dobrý dátum. Stále ešte doznievala eufória z prelomových dvoch albumov, eponymného Crosby, Stills and Nash (1969) a Deja Vu (1970), kde sa im podarilo namiešať fascinujúcu  zmes folkrocku a prekvapivých vokálnych harmónií, s ktorou dokázali vypredávať nielen koncertné haly, ale aj štadióny.

 Hudobne je album krištáľovo priezračný, jemný, dotiahnutý do najmenších detailov a odtieňov. Markétin krásny hlas, či už sám, vyvolávajúci v anjelských výškach spomienku na Joni Mitchell, alebo v spojení s islandským zborom, sa vznáša v krehkých melódiách nad  inštrumentálne dokonalým základom. Svojím duchovným obsahom i formou vlastne dokonalý vianočný album. Počúvajte a zamýšľajte sa trochu nad sebou – aspoň v čase sviatočnom! -  hriešnici pozemskí!

Keď sa ozve prvá skladba a spevák začne spievať, je jasné, že tu máme do činenia so zdrojom energie. Rytmika aj gitary majú ten správny rockový grif, spevu nechýba nasadenie, hlasové dispozície ani sebadôvera. Skupina Radix nemá problém s remeslom. Najväčším nebezpečím, ktoré hrozí ich výpovedi je...

Wow, tak toto je Totálny Konceptuálny Úlet! Principiálna, na dreň idúca zvukovo-hudobná improvizácia, naživo, z pódia. Ako ju popísať? Pojem ambient je tu úboho nevýstižný. Možno spôsob, akým maľoval Jakson Pollock svoje abstrakcie, by mohol byť lepšou paralelou...