Prelom 60. a 70. rokov v hudbe sa dá charakterizovať ako prelom medzi dvoma dekádami, ktoré asi najsilnejšie ovplyvnili vývoj rockovej a populárnej hudby. Po rozpade The Beatles, odchodoch Jimiho Hendrixa a Janis Joplin sa miesto na hudobnom tróne uvoľnilo a rocková hudba sa začala rozvíjať mnohými smermi. Po lete lásky a Woodstocku prišlo čiastočné utlmenie farieb a do popredia sa dostávali na jednej strane jednoduchšie a osobnejšie pesničkové výpovede, na druhej strane sa začala rozvíjať pomp a art-rocková scéna postavená na rozličných fúziách žánrov absorbujúcich džez aj klasiku, naopak džezmeni začali preberať prvky rocku a vznikalo a vyvíjalo sa mnoho nových subžánrov. Vďaka vydavateľstvu Motown sa formovala silná soulová a R&B scéna, z ktorej sa vyvinula neskoršia disco a funková scéna. Kapely ako The Who, Led Zeppelin otvorili dvere neskorším pionierom hard-rockovej a heavy metalovej scény. Na jeseň v roku 1970 vzniklo mnoho silných a nadčasových albumov a keďže si tento rok pripomíname 50. výročie ich vydania, niektoré z nich vám pripomenieme aj trochu bližšie.
GEORGE HARRISON
All Things Must Past
Sólová prvotina najmladšieho člena The Beatles (experimenty „Wonderwall“ a „Electronic Sounds“ väčšinou do albumovej diskografie nezaraďujú) zatienila albumy Paula McCartneyho, Johna Lennona a Ringa Starra, ktoré vyšli taktiež tesne po ohlásenom rozpade The Beatles. George počas prvej polovice účinkovania v The Beatles veľa piesní nezložil, v konkurencii Johnových a Paulových skladieb bolo ťažké sa presadiť. Až po piesni „Taxman“ na albume „Revolver“ (1966) sa začali jeho skladby v šuflíku hromadiť a viac dostávať do popredia a napriek tomu, že priestoru na albumoch dostal iba o kúštik viac ako na prvých albumoch, napísal a naspieval také skvosty ako „While My Guitar Gently Weeps“, „Here Comes The Sun“, či „Something“. Mnohé z piesní, ktoré vtedy napísal, ponúkal aj iným spevákom – Joeovi Cockerovi, Billymu Prestonovi, Rayovi Charlesovi. Zrazu mal George štyridsať piesní, z ktorých 17 nakoniec vybral na album. V tom čase mu bolo ľúto niektorú vyhodiť, s odstupom ale priznal, že asi mal počet zredukovať a nahrať údernejší album. Medzi finálnou selekciou boli aj piesne pochádzajúce ešte z čias The Beatles – „Isn’t It A Pity“ pochádza ešte z roku 1966 a ponúkal ju aj Frankovi Sinatrovi. „All Things Must Past“ zaznela aj vo filme „Let It Be“ a „Wah-Wah“ zložil George po tom, čo prišiel nahnevaný z jednej session v dusnej atmosfére počas nahrávania nepodareného dokumentu „Let It Be“. Počas nahrávania George zdokonalil svoju slajdovú techniku. Spočiatku sa učil systémom pokus-omyl, nakoniec si vyvinul svoj vlastný a ľahko rozpoznateľný štýl. Na nahrávaní sa podieľalo mnoho známych hudobníkov a Georgeových priateľov a súputníkov – Ringo Starr, Eric Clapton, Klaus Voormann, Gary Wright, Bobby Whitlock, Billy Preston, či členovia skupiny Badfinger, ktorá patrila pod ochranné krídla beatlesáckej spoločnosti Apple. Album produkoval Phil Spector – ten Spector, ktorému dali dokončiť nahrávky z „Let It Be“ pôvodne určené do koša a ktorých dodatočné úpravy a aranže bez Paulovho vedomia (napríklad v piesni „The Long And Winding Road“) boli jedným z posledných klincov do rakvy The Beatles. George však prehlásli, že so Spectorom mal častokrát viac starostí, ako keby si veci robil sám. Spector síce pomohol pri produkcii a aranžovaní zhruba polovice piesní svojim povestným štýlom „wall of sound“, kde vrstvil nástrojové stopy a piesne v štúdiu nahrávalo mnoho hudobníkov súčasne, viackrát však začal pracovať, až keď do seba hodil 18 pohárikov whisky.
Album pomohli spropagovať a dosť až na čelo hitparády 2 single. Pieseň „My Sweet Lord“ s mantrickým mottom, kde sa prelínajú odkazy na kresťanstvo a hinduizmus, ho preslávila najprv v Británii, no po úspechu v Amerike prišla žaloba. Skladba sa až príliš podobala na pieseň Ronnieho Macka „He’s So Fine“, ktorú spievala dievčenská skupina The Chiffonsa Harrison súd nakoniec prehral. Druhým singlom bola pieseň „What Is Life“. Tú zložil ešte v roku 1969 pre Billyho Prestona, nakoniec sa v produkcii Phila Spectora dočkala pestrofarebného – zaranžovania aj s dychmi a z albumu trochu vyčnieva.
Tretia platňa v trojalbumovej kolekcii bola len zbierkou dobových štúdiových jam sessions, no má skôr dokumentárnu hodnotu a netvorí súčasť jednoliateho albumu. To, čo však Harrisona a jeho piesne robilo osobitým, boli nie celkom tradičné harmonické postupy, zmeny akordov a osobné výpovede, ktoré viac vynikli vo vzdušnejšie zaranžovaných piesňach. Aj preto je album „All Things Must Pass“ pokladaný za jeden z najlepších sólových albumov, ktoré vydali ex-členovia The Beatles.
DEREK AND THE DOMINOS
Layla and Other Assorted Love Songs
Nahrávanie tohto dvojalbumu sa naťahovalo práve kvôli Claptonovej paralelnej štúdiovej výpomoci na Harrisonovom albume. Harrisona s Claptonom nespájala iba priateľstvo, George oceňoval, že Clapton dokázal z fleku zahrať pasáže, ktoré by sa on učil celú noc. Skupina, ktorú okrem Erica Claptona (spev, gitara) tvorili Bobby Whitlock (klávesy, spev), Carl Radle (basgitara) a Jim Gordon (bicie) + hosť Duane Allman (gitara, slide), stihla pod týmto názvom vydať iba tento jediný album, no dá sa povedať, že práve týmto albumom Eric Clapton naplno rozvinul svoju sólovú kariéru. Mal už síce za sebou pôsobenie vo významných skupinách The Yardbirds, John Mayall & the Bluesbreakers, Cream a Blind Faith, no práve skladby z obdobia Derek and the Dominos a tohto albumu tvoria jadro jeho koncertných setlistov už 50 rokov. Pieseň „Layla“ je jeho skvostným dielom v pôvodnej elektrickej podobe, ako aj v neskoršej unplugged verzii. Okrem nej ho už dekády sprevádzajú piesne ako „Bell Bottom Blues“ a viaceré bluesové štandardy, ktoré si privlastnil na tomto albume a aj vďaka nim sa Clapton stal bluesmanom rešpektovaným medzi absolútnymi legendami tohto žánru. Piesne „Nobody Knows You When You're Down and Out“ (Jimmy Cox), „Key to the Highway“ (Charles Segar, Willie Broonzy) , „Have You Ever Loved a Woman“ (Billy Myles), či Hendrixova balada „Little Wing“ Claptona sprevádzajú taktiež naprieč dekádami aj v akustických aj kapelových verziách. Album z komerčného hľadiska veľkú dieru do sveta neurobil, čiastočne mu konkuroval aj eponymný album, ktorý Clapton vydal pár mesiacov pred „Laylou“. Claptonova tvorba stále zostávala v tieni rozpadu Cream a aj niektoré reklamné pútače museli upozorňovať, že „Derek is Eric“. Napriek tomu si Derek And The Dominos medzi kritikmi vyslúžil vysoké hodnotenia a stal sa zaslúžene albumom radiacim sa medzi klasiky.
LED ZEPPELIN
III
Napriek tomu, že dve najznámejšie piesne z tohoto albumu – „Immigrant Song“ a „Since I've Been Loving You“ nadväzujú na hard-rockový resp. bluesový odkaz z prvých dvoch albumov, na svojej trojke sa Zeppelíni posunuli smerom k akustickým piesňam s folkovými koreňmi. Väčšina piesní vznikla na chalupe vo waleskom Bron-Yr-Aur, ktorá dala meno aj jednej z piesní. Kritici aj fanúšikovia boli spočiatku zmenou soundu zaskočení, no pri spätnom pohľade na diskografiu skupiny musíme tento album označiť nielen za jeden z najpestrejších, no aj za jeden z najdôležitejších. Práve akustické piesne ako „Gallows Pole“, „Friends“ a „That’s The Way“ tvorili o pár dekád neskôr základ akustického programu a aj albumu Jimmyho Pagea a Roberta Planta s názvom „No Quarter“. Okrem nich na albume vyčnieva aj krásna balada „Tangerine“. Nielen výmena Pageovej elektrickej gitary za akustickú, no aj úloha basgitaristu Johna Paula Jonesa, ktorý sa na tomto albume preorientoval na multiinštrumentalistu a podľa potreby strieda kontrabas, mandolínu, klavír, Hammond organ, či Moog, robia trojku mimoriadne zaujímajú aj z hľadiska rytmov. A to aj napriek tomu, že John Bonham tentokrát nie je takým hnacím motorom ako na rockovejšie znejúcich albumoch.
PETER CAGÁŇ