Prelom 60. a 70. rokov v hudbe sa dá charakterizovať ako prelom medzi dvoma dekádami, ktoré asi najsilnejšie ovplyvnili vývoj rockovej a populárnej hudby.
(Pokračovanie prvej časti, v ktorej sme predstavili albumy George Harrisona, Erica Claptona a Led Zeppelin)
PINK FLOYD
Atom Heart Mother
Nahrávanie platne „Atom Heart Mother“ nadväzovalo na prácu na soundtracku k Antonioniho filmu „Zabriskie Point“. Titulná skladba sa skladá z viacerých častí, na koncertoch tieto fragmenty Pink Floyd hrávali už pred samotným nahrávaním, sami však mali pocit, že tie fragmenty nie sú dokončené a netvoria ucelené dielo. K jej dokončeniu a nahrávaniu v štúdiu Abbey Road si prizvali Rona Geesina – skladateľa a aranžéra, ktorý inklinoval k avantgardnej hudbe. Nechceli žiadneho skladateľa, ktorého dielo by vyústilo k niečomu, ako povedal Nick Mason: „Londýnsky symfonický orchester hrá Pink Floyd“. Tým, že aranžér a dirigent nepochádzal z klasických kruhov, si však znepriatelili „klasických“ hudobníkov v orchestri, ktorí brali prácu pre rockových a avantgardných hudobníkov ako zneváženie svojho kumštu a vzdelania a viedlo to neustálym roztržkám a napätiu v štúdiu. Kapela dostala nový magnetofón s ôsmimi stopami a dvadsiatimi mikrofónnymi vstupmi, no v snahe ušetriť čo najviac stôp pre ostatné nástroje, nahrávali bicie a basu na jednu stopu a celú 23-minútovú skladbu museli zvládnuť na jeden záťah. To pri vtedajšej muzikantskej úrovni Watersa a Masona viedlo k častým zmenám rytmu a neskorším ťažkostiam pri dodatočnej editácii a dohrávaní stôp. Na druhej strane platne prispeli Waters („If“), Wright („Summer ’68“) a Gilmour („Fat Old Sun“) po jednej skladbe a záverečnú koláž „Alan's Psychedelic Breakfast“ postrihali z hovorených pasáží a zvukových samplov hlavne pod taktovkou Nicka Masona. Album sa nakoniec – aj napriek obalu a názvom častí titulnej suity, z ktorými vedenie EMI nesúhlasilo – stal ich prvým albumom, s ktorým sa dostali na čelo britského albumového rebríčka. S odstupom času však tento album Waters ani Gilmour veľmi neobľubujú, hoci Gilmour s Geesinom po vyše tridsiatich rokoch titulnú suitu aj s orchestrom odprezentovali a baladu „Fat Old Sun“ zaradil Gilmour aj do svojich sólových koncertných setlistov.
SANTANA
Abraxas
Američan narodený v Mexiku Carlos Santana sformoval skupinu nesúcu jeho meno v dobe, keď sa v San Franciscu odetom do psychedélie a kvetín diali veľké veci vrcholiace letom lásky a legendárnym festivalom vo Woodstocku. Svojim debutom a vzápätí druhým albumom „Abraxas“ si vyárendoval trvalé miesto v zlatom hudobnom fonde. Tesne po vystúpení vo Woodstocku 15. augusta 1969 vydala kapela svoj eponymný debut. Ak by som mal brať za kritérium nesmrteľnosti skladieb jeho koncertný playlist z posledných rokov, tak by sa toto ocenenie dostalo skladbám „Evil Ways“, „Jingo“, „Persuasion“ a „Soul Sacrifice“. Santanovci očarili svet svojou fúziou latinsko-americkej hudby plnej perkusií s hudbou jazzovou a rockovou, korunovanej nezameniteľnou Carlosovou gitarou s bluesovým grifom a ľahko rozpoznateľným tónom. Druhý album „Abraxas“ (1970) nielen potvrdil úspech debutu, ale ho ešte zvýraznil. Vtedajšia doba priala fúziám a experimentom, pomer hudby a tovaru v šoubiznise bol omnoho priaznivejší ako je tomu dnes. Oproti debutu ponúka „Abraxas“ (názov ktorého si mimochodom požičala aj známa česká kapela) o niečo viac priestoru na inštrumentálne improvizácie, hlavne v tých menej známych skladbách. Paradoxne sa však jeho najznámejšou stala pieseň „Black Magic Woman“, ktorú pôvodne ako inštrumentálnu skladbu „Gypsy Queen“ zložil maďarský jazzový gitarista Gábor Szabó. (Autorstvo prepracovanej verzie pod už zmeneným názvom „Black Magic Woman“ si pripísal Peter Green a objavila sa na albume „Fleetwood Mac: English Rose“ rok predtým. Szabó však porušenie autorských práv nenapadol.) Santana ju na albume aj naživo uvádza ako „Black Magic Woman/Gypsy Queen”. Spomedzi ďalších skladieb na albume „Abraxas“ sa po čase ako nesmrteľné javia piesne „Oye Como Va“, čo je klasika Tita Puenteho, ako aj Santanova pomalšia inštrumentálka „Samba Pa Ti“. Tú si veľmi dobre pamätám ešte zo študentských čias, keď sme ňou deň čo deň končili nočné vysielania internátneho rádia. Odhliadnuc od hitov a trvalých hodnôt, je však album aj ako celok vyváženým dielom, kde sa snúbi temperament a pestrosť s energiou a muzikantskou virtuozitou. Väčšina týchto vlastností Santanovi zostala dodnes. Aj na „staré kolená“ tak môže nielen rozdávať radosť a žať plody zo semien, ktoré zasialo leto lásky, Woodstock a „Abraxas“.
PETER CAGÁŇ
EMERSON LAKE & PALMER
Emerson, Lake & Palmer
V roku 1969 Keith Emerson opúšťa kapelu The Nice a spolu s Gregom Lakeom, ktorý práve odišiel z King Crimsonzakladajú kapelu, v ktorej mal pôvodne hrať bubeník Carl Palmer z kapely Atomic Rooster (hral tiež v kapele The Crazy World of Arthur Brown) a Jimi Hendrix (sic!). Zostalo však iba pri plánoch a hudobné teleso, ktoré malo vyjsť do sveta pod akronymom HELP sa nakoniec ustálilo v zostave systém – power trio, bez Hendrixa. V mesiacoch diania prvých koncertov kapela nahráva aj svoj debut vychádzajúci pod eponymným názvom „Emerson Lake & Palmer“ 20. novembra 1970 a ktorý je skvelou zmesou priamych vplyvov klasickej hudby, Lakeových folk-rockových nálad a ešte stále aj psychedelických názvukov.
Album pozostáva zo šiestich skladieb. Hneď na úvod je to sklesleným basový riffom začínajúca adaptácia Bartókovho Allegro Barbaro – „The Barbarian“.
Nasleduje „quasi-suita“ založená na Lakeovovej lyrickej piesni – „Take a Pebble“, v ktorej prostrednej časti môžme počuť akustickú gitarovú tému s „vodnými“ zvukmi v pozadí, ktoré vytvoril Carl Palmer pomocou dažďovej palice.
Treťou skladbou je opäť adaptácia klasickej hudby založená na, už samom o sebe „rockovom riffe“ skladby Sinfonietta od Leoša Janáčka, „Knife-Edge“ a prejavuje sa tu aj Lakeov talent otextovať aj vážnohudobné dielo (čo sa najviac prejavilo pri ich nasledujúcom počine – Mossorgského „Obrázkoch z výstavy“).
Druhú stranu platne otvára „quasi-suita“ o troch častiach podpísaná Emersonom, „The Three Fates“ – vychádzajúca z gréckej mytológie a predstavujúca tri sestry, bohyne osudu, Clotho, Lachesis a Atropos. V úvode skladby „Clotho“ sa prvý krát ozve píšťalový Royal Festival Hall organ, „Lachesis“ predstavuje klavírne sólo a v „Atropos“ sa Emerson vracia k organu a skladbu ukončuje spolu s Palmerom v 7/8 rytme.
Nasleduje Palmerov počin „Tank“, skomponovaný v spolupráci s Emersonom. V skladbe sa kombinuje zvuk Emersonových klávesov – klavíru, klavinetu a Moog syntetizátoru, v prostrednej časti Palmer zahrá sólo na bicie.
Záver albumu patrí ikonickej balade, ktorú zložil Greg Lake ako dvanásťročný. Skladba pôvodne na albume ani nemala byť, pretože sa nehodila do jeho nálady a konceptu. Emerson však skladbu v závere dopnil o sólo na Moog s efektom portamento a vytvoril tak piesni a aj celému albumu monumentálny záver.
BLACK SABBATH
Paranoid
Po veľkom úspechu prvého albumu Black Sabbath ešte v tom istom roku, 18. septembra 1970 vydávajú svoj druhý album s názvom „Paranoid“. Pôvodne mala táto platňa niesť meno podľa úvodnej dlhe skladby „War Pigs“, tematicky ukotvenej v protivojnovom proteste, no kapela sa na poslednú chvíľu rozhodla pre názov „Paranoid“, vraj kvôli lepšiemu trhovému potenciálu, pretože skladba „Paranoid“ už bola v tom čase v predaji ako singel.
Hudobne tento album nadväzuje presne tam, kde ich debut skončil a zároveň udáva aj nové smerovanie kapely. Hudobne to znamená posun od ešte stále pretrvávajúcich bluesových koreňov (stále počuteľných v skladbe „Fairies Wear Boots“) k prepracovanejším formám a sofistikovanejším monolitickým gitarovým riffom Tonyho Iommiho, ktoré sa, ako čas ukázal, stali priam ikonickými. Správne jedovaté texty sa tématicky rozširujú od okultných tém prvého albumu k protivojnovým protestom („War Pigs“), jadorvým hrozbám („Electric Funeral“), šialeným robotom („Iron Man“) alebo k drogovým reflexiám a s tým spojeným psychickým výkyvom („Paranoid“, „Hand of Doom“). Výnimočným miestom na albume, odkláňajúcim sa od hardrockových vypalovačiek je skladba „Planet Caravan“ predstavujúca psychedelický artefakt, zaraditeľný do škatulky space-rocku.
Album „Paranoid“, ktorý si fanúšikovia metalu tak radi privlastňujú ako prvý heavy metalový album pre svoju temne morbídnu atmosféru a hutné Iommiho gitarové riffy hrané na podladených strunách Gibsonu SG, údernej rytmiky, či Ozzyho spevu oscilujúceho medzi revom a nárekom, v čase vydania predbehol album „Bridge Over Troubled Water“ dua Simon & Garfunkel a v britskom repbríčku dosiahol prvú priečku, kde vydržal jeden celý týždeň.
PETER MARKOVSKI