Moja recenzia prvého albumu Korbenov „Pekné cesty“ z roku 2012 bola najmä o nadšení zo zamatového basbarytónu Juraja Benetina, ktorý sa tu tak znenazdajky zjavil. Nevídaný úkaz. Aj preto som im vtedy dal 4,5 hviezdičky. Robili dobré koncerty, vyhrávali súťaže, pamätám si, ako robili ešte pod názvom Appendix predskokana famóznym Living Colour s Vernonom Reidom. Poľahky sa zaradili medzi nosné piliere slovenskej pop scény. No Jurajovo typické ťahavé frázovanie, v ktorom sa tak nemenne usadil, ma rýchlo omrzelo. Až tak, že som sa Jurajovmu hlasu začal vyhýbať.
Keď sa objavil pekný klasický duet „Sen“ s Anetou Langerovu a rozhlasovým orchestrom, považoval som to za výnimku. Spozornel som, až keď Korbeni minulý rok vydali album „Bazén“ v spolupráci s aranžérom a producentom svetového formátu Eddiem Stevensom. Ale z príležitostných počutí som nadobudol pocit, že to je rozpačitý stret dvoch svetov, ktoré si nesadli. Inteligentná nahrávka, ktorá ma nechala chladným.
A teraz vyšlo toto EP. A je nádherné! Škoda, že tých pesničiek je len šesť. Všetky pochádzajú z dielne Benetin/Fila s výnimkou skladby „Čekám“, kde je to Benetin/Benetin. Trúfam si predpovedať, že pre Korben Dallas a Langerovú pôjde o rovnako prelomový album, ako bol napríklad „Eternal Seekers“ pre Lenku Dusilovú s Beatou Hlavenkovou, či „Vespertime“ pre Björk. Ide o veľmi osobnú výpoveď v krásnych melodických pesničkách, z ktorých sa robia zimomriavky. Je tu človečina, ktorá naznačuje veľkú muzikálnu aj ľudskú spriaznenosť všetkých zúčastnených. Nahrávka plynie v pomalom groovovom tempe, má krásny zvuk, radosť počúvať. Vkusné, decentné aranžmány udržujú jemné napätie a nechávajú otvorený priestor skvelej hlasovej výbave oboch hlavných protagonistov, no na pílu sa vôbec netlačí. Aneta Langerová patrí k najvýraznejším značkám českej hudobnej scény, brilantná speváčka. Juraj má podobný status na Slovensku. No obaja sa v zásadnej miere vyhli ich „značkovému“ frázovaniu, spievajú s veľkým vkusom, intímne, osobne. Album vyvoláva radostný pocit, že niečo sa výnimočne vydarilo, dozrelo, že veci sa spojili, všetko sedí a spolu hrá.
Gitarista Ľubo Petruška, v ktorého štúdiu sa nahrávalo, uviedol, že: „Je to krásny album, kde nie je čo dodať, ani ubrať.“ Je to tak. Ani ja nemám viac čo dodať. Snáď len, že takú vydarenú nahrávku, plnú človečiny, by som od Korbenov už nečakal. Teším sa, že im to tak dobre vyšlo.
RADO TIHLÁRIK
