Festival Konvergencie je dnes nielen inštitúcia, ale aj špecifický slovenský úkaz. Akýsi „Jaro Filip“ medzi festivalmi vážnej hudby. Spontánny úlet do najvyšších úrovní hudobnej kultúry pre všetkých zúčastnených. Čarovné spájania rôznych silných fenoménov, ktoré sú práve v rozpuku a k dispozícii. Ľahko pominuteľná vzácnosť, aká nám tu, našťastie, sem-tam, vďaka tajomnej konvergencii, spontánne vyraší a zažiari. Také boli napríklad Bratislavské jazzové dni v 80. rokoch, či v literatúre Marenčinove Revue svetovej literatúry v druhej polovici 60. rokov, alebo stále je Kaščákova Pohoda. A potom príde zánik. Preto, aby vydržali čo najdlhšie, ich treba chrániť. Ale na pohľad krehký festival Konvergencie akoby ignoroval zákony pominuteľnosti, alebo bol obzvlášť dobre chránený. Status výdatnej kultúrnej pastvy pre pokročilých vyznávačov si udržuje v stúpajúcej tendencii už po dve dekády. Ako som písal vo svojich recenziách, je to festival nasýtený slobodou, bratstvom a rovnosťou v hudbe. Je osobný, komorný. Vládne tu omamná človečina, radosť z hrania, citlivá dramaturgia plná farieb a spájania žánrov. Znalci vedia, že výnimočnosť a čaro festivalu sú ukryté najmä v mimoriadnej osobnosti Jozefa Luptáka – zakladateľa a riaditeľa festivalu. Rozhovor s ním sa uskutočnil pri príležitosti 20. ročníka, ktorý úspešne prebehol v septembri.
Ste šéfkuchárom festivalu, ktorý podobne ako Kaščákov festival Pohoda, vonia pozitívnou človečinou, priateľstvom a toleranciou. No zároveň sa v ostatnom od Pohody takmer absolútne líši. Konvergencie sú festivalom vážnej hudby. Sú po celú svoju existenciu ladené komorne, až rodinne, a zároveň objavne a novátorsky. Bez humbuku a rôznych kompromisov typických pre komerčný ťah na bránu, ktorý veľakrát priveľmi trčí z topánok iných festivalov. Akoby to mal byť koncert pre vašu rodinu, na ktorý láskavo pozývate aj okoloidúcich.
To ste povedali krásne. To je filozofia môjho pedagóga Roberta Cohena. Hovorí, že sa musíme naučiť hrať tak, ako keby sme hrali vo vlastnej obývačke, do ktorej však máme otvorené dvere, aby sa mohol ktokoľvek prísť pozrieť. S týmto som aj odchádzal z Royal Academy.
A kto robí dramaturgiu?
Hlavná zodpovednosť za dramaturgiu je stále na mne. Ale mám výrazných mimoriadne vzdelaných pomocníkov, Andreja Šubu a Adriana Rajtera. Najmä oni pomáhajú s dramaturgiou. A potom aj jednotliví hudobníci. Mojimi veľkými radcami sú napríklad Igor Karško alebo Boris Lenko. Mám sklon spájať veci, ktoré sa zdanlivo spojiť nedajú, Andrej s Adrianom len krútia hlavami, ale keď nakoniec povedia „áno, pôjde to“, tak to naozaj zafunguje.
Ako vyberáte účinkujúcich?
To, že si môžem citlivo vyberať ľudí, ktorých chcem pozvať, je ďalšia z vecí, ktorá ma zásadným spôsobom teší. Hľadám takých muzikantov, pre ktorých hudba nie je len zamestnanie, len niečo, čím sa dokážu živiť. Pre mňa osobne bolo veľkým medzníkom účinkovanie slávnych The Hilliard Ensemble s Janom Garbarekom. Roky som ich s obdivom počúval. A keď som konečne nabral odvahu ich osloviť, nevediac, či to vôbec zaplatíme, a oni nakoniec prišli, ukázalo sa, akí sú to nám veľmi blízki ľudia, vrátane Garbareka, ktorý mal spočiatku okolo seba ochrannú stenu cez svojho manažéra. Nielenže sme si porozumeli hudobne, ale vznikli z toho osobné kamarátstva, stretal som sa s nimi v Londýne, a prišli potom ešte trikrát na Konvergencie a koncertovali u nás až do ukončenia ich spolupráce. To by mi ani vo sne nenapadlo. A to isté sa týka Avi Avitala či Brodsky Quartet. Sú to dnes naši blízki priatelia. Darí sa nám akosi intuitívne pozývať hviezdy, ktoré majú ľudskejší charakter. Každý hviezdny účinkujúci, s ktorým na začiatku jednáme len cez jeho manažéra, odchádza ako priateľ a cíti, že tento festival má mimoriadny ľudský rozmer, takú tú „človečinu“, ako ste to aj vy vyjadrili. A to ma naozaj teší.
Na Konvergenciách často vidno veľvyslanca USA Adama Sterlinga, ako sa s evidentným potešením z hudby tiesni v publiku...
Adam Sterling je náš veľký fanúšik a milovník hudby. Vždy ho pozývame a on galantne odmieta prijať voľné lístky a vždy si ich kupuje. A bol na každom koncerte, kde byť mohol.
Čo programovo chystáte? Budú dostupné aj nejaké nahrávky?
Vo februárovom termíne sa budeme venovať Bachovi. Jeho Brandenburským koncertom, ktoré sú vždy výzvou a potom jeho sólovým suitám. Tie bude hrať Milan Paľa, ja, ďalšie obsadenie ešte riešime.
Podstatná väčšina koncertov Konvergencií je nahratých, ide o približne 300 koncertov. Mojím snom je sprístupniť všetky nahrávky, ktoré sú dobré, v nejakej vhodnej forme. Brzdí to zatiaľ veľa administratívy, mastrovanie, problémom sú náklady na licenčné poplatky. Ale pripravujeme teraz výber z týchto nahrávok, čriepky z celých 20 rokov festivalu a vydáme aj Stravinského Príbeh vojaka s Robom Rothom, ktorý si veľmi cením, mal by vyjsť vo februári budúceho roku. A čo sa týka mňa, chcem znovu nahrať Bachove suity.
Koľko času treba na nacvičenie napríklad prekrásneho Schönbergovho sexteta Zjasnená noc, aby bolo zahraté tak dobre, ako na posledných Konvergenciách? Kedy to cvičíte? Veď účinkujúci sa stretnú deň, dva pred koncertom a majú možno dve, tri hodiny na to, aby sa zohrali...
Na festivaloch času nikdy nie je dosť. Ale sú skladby, ako Schönberg, ktoré potrebujú špeciálnu prípravu. Tá musí byť v prvom rade individuálna, každý si musí poctivo nacvičiť svoj part. Musí tiež poznať dielo ako celok, musí ovládať party ostatných hráčov. Toto je v komornej hudbe veľká výzva. Je to, ako keď dirigent musí poznať celú partitúru. Interpretácia komornej hudby je výnimočné povolanie, nemôže ju hrať hocikto. Ide o veľmi komplexnú záležitosť, akúsi diskusiu okolo okrúhleho stola. Hudobníci majú presne daný svoj part, presne vedia, kedy majú prísť na scénu, kedy sa stiahnuť, a toto sa potom zhráva pri tom stole dokopy. To, čo je na Zjasnenej noci špeciálnou výzvou, je množstvo spoločných spomalení, kedy sa musí spolu doslova dýchať. A tieto momenty treba poriadne spoločne nacvičiť. Preto sa na takéto náročné skladby dávajú jedna, dve skúšky naviac.
Ste špičkový interpret, sólista. Povedzte, je možné sa na každom koncerte vždy totálne skoncentrovať a vydať všetky emócie, dušu aj pridanú hodnotu zo seba? Neničí to muzikanta? Dostane poslucháč vždy to najlepšie, čo v muzikantovi je?
Áno, čiastočne aj ničí. Lebo dáva zo seba všetko, čo dokáže. Ale zároveň mu to energiu aj vracia. Spätne ho to nabíja. Je to niekedy ťažké, ale človek s rokmi získava skúsenosti. Každý z hráčov klasickej hudby musí byť individuálne absolútny profesionál. Na to, aby vzdelaný interpret klasickej hudby mohol vyjsť na pódium a odohrať špičkový sólový alebo komorný výkon, musí mať za sebou minimálne 20 rokov štúdia. To sa naozaj nedá skôr, aj keď hrať už vie. Prirovnal by som to k šoférovaniu, musíte mať všetko perfektne zautomatizované.
To chápem, ale funguje to aj vtedy, keď hráte na Konvergenciách každý jeden deň, niekedy aj trikrát v rozpätí pár hodín, v rozličnom obsahovom spektre od klasiky cez novú hudbu až po elektroakustiku? A ešte to aj moderujete. A pôsobíte nesmierne príjemne, hneď si všetkých získate a vzápätí zahráte nejakú extra ťažkú vec ...
No, to je také mystérium medzi nebom a zemou (veselý smiech). Keď sa človek do hudby vkladá a túži po okamihoch, ktoré sa dajú zažiť len s publikom, síce zo seba veľa vydá, ale sa mu tiež veľa vráti. Neviem koľkonásobne, ale tá energia sa mu vráti, má ju, aj napriek fyzickej a mentálnej únave. Tie okamihy, ktoré muzikanti zažívajú, si každý jeden odnesie so sebou. Tú nehmotnú matériu, ktorá tam vznikne, im už nikto nezoberie. Ani publiku. To je motorom, ktorý nás ženie vždy do ďalšieho ročníka. A tiež silný pocit, že to má zmysel. Ak nie je hudba pravdivo interpretovaná, ak človek naozaj pravdivo neprežíva to, čo dáva von, a len to profesionálne odohrá, ostáva len prázdny obal. Nevznikne elektrizujúci náboj, o ktorom je hudba, ktorý sa márne snažíme vyjadriť slovami. Musí tam byť srdce muzikanta, ktorý je prítomný mysľou, dušou, telom a je do toho úplne ponorený a chce sa do hudby vložiť naplno. A vtedy aj poslucháči, ktorí nemusia mať špeciálny vzťah ku klasickej hudbe, nemajú hudobné vzdelanie, nemusia mať nič, no aj tak zachytia, že sa niečo deje, niečo sa ich dotýka, aj keď jazyk im nie je blízky. Zažil som to v Afrike, keď som hral deťom v Etiópii. Človek by si myslel, že keď tam zahrá Bacha, nič im to nepovie. Skúsil som im teda zahrať Bacha a nastalo úplné ticho. Boli to desať až dvanásťročné detí. A potom jeden z nich lámanou angličtinou povedal: „To bolo také krásne! Nikdy v živote som nič také krásne nepočul.“ Hovorím si, že by hudba bola naozaj až taká univerzálna?
Wow! Ale vrátim sa k tomu prirovnaniu k šoférovaniu, človeka to niekedy vyslovene baví a inokedy šoféruje len aby už nejako došoféroval...
Áno, ale pri hudbe nás to baví vždy! Hrať hudbu je iné ako šoférovať. Hudba vás napĺňa. Ja naozaj nemám koncert, na ktorý by som sa netešil. A pri Konvergenciách je to špeciálne, lebo tam ešte rozmýšľam o tých spojeniach, vyberáme to spolu, tá dramaturgia je z toho asi najťažšia...
Tematické cykly na festivale: ako padne rozhodnutie, že dáte práve Šostakoviča?
Vždy je to trošku iné. Pri Šostakovičovi, ktorý bol prvým tematickým cyklom, to bola hodená rukavica od Daniela Rowlanda (vtedajší primárius Brodsky Quartet). On mi to navrhol. Trochu ma to vyľakalo, dá sa toto vôbec zvládnuť? Ale čím viac som o tom premýšľal, tým viac sa mi to páčilo a nakoniec sa ukázalo, že je to vynikajúci nápad. A po Šostakovičovi sme už len rozmýšľali, aké ďalšie cykly pripravíme. Je to nádherná idea priniesť niečo v takom komplexnom obraze, akýsi protipól širokospektrálneho septembrového programu. Podnety prichádzajú zo vzájomných diskusií, našich osobných potrieb, rôznych neviditeľných prepojení.
Beží vám pri Konvergenciách už tretí ročník kurzov pre mladých hudobníkov. O čo tam ide, ako sa tam dá dostať?
Kurzy komornej hry sú primárne určené pre študentov konzervatórií a vysokých škôl na Slovensku, ale aj v okolitých krajinách. Začali sme najskôr s individuálnymi kurzami, približne pred siedmimi rokmi. Takto kolektívne ich robíme už tretí rok. Výnimočné na kurzoch je, že študentov rozdeľujeme do ansámblov a vyučujúci lektori s nimi hrajú. Sú to také Konvergencie pre mladých hudobníkov. Počas štúdia nič také nezažijú, a potrebujú to. Ich pedagógovia, samozrejme česť výnimkám, namiesto toho, aby sa stali ich partnermi, ktorí ich povzbudzujú, otvárajú im dvere, aby sa našli a zistili, čo v nich je, ich vyučujú strachom. Je to trochu taký ruský systém a študenti k nám prídu s týmto strachom. A potom, keď zistia, že im nechceme nič zlé, naopak, že im pomáhame pohybovať sa v hudbe a interpretovať ju, tak tomu postupne prídu na chuť. Z kurzov odchádzajú nadšení, chceli by to takto robiť aj na škole. Ale komorná hudba sa na školách berie ako niečo podradné. A to je veľká chyba, pretože 98% absolventov sa nebudú živiť ako sólisti. Môžu síce vyučovať alebo hrať v orchestri, ale práve komorná hudba je otvorený priestor, kde by sa mohli plnohodnotne realizovať. No návod k nej nedostanú. My to tou našou troškou nenapravíme, ale snažíme sa vytvoriť ostrov pozitívnej deviácie v tom zmysle, aby študenti zistili, že aj na Slovensku sa toto dá. Je to taká naša misia: milí študenti, pozrite, čo všetko môžete zažiť. Skrátka, „posúvame hudbu ďalej“.
Je to financované z nejakého grantu?
Máme dva granty, z Fondu na podporu umenia a z Nadácie Tatrabanky.
Platia si študenti nejaké školné?
Zatiaľ to robíme len cez registráciu za symbolický poplatok, aby si zabezpečili miesto. Potom dostanú štipendium. Náklady sú však vyššie, pretože my im platíme stravu, ubytovanie a lektorov. Preto to nateraz zvládame urobiť v trvaní maximálne 4–5 dní. A už dnes máme o troch študentov viac, ako vieme zaplatiť, takže sa rôzne uskromňujeme, aby sme ich mohli zobrať. Od budúceho roku by sme chceli, aby študenti na kurzoch viac finančne participovali. My, samozrejme, prispejeme grantom, ak ho opäť dostaneme. Dúfam, že áno.
Ďalšia otázka je na vás ako na violončelistu: vnímate vo violončelovej literatúre niečo, čo je porovnateľné alebo silnejšie ako Bachove violončelové suity?
Hmm, boli rôzne pokusy autorov priblížiť sa k Bachovi. Ale stále neviem, v čom tá jeho mágia presne je. Či už to sú jeho Sonáty a partity pre sólové husle, suity pre violončelo alebo klavírne suity, majú dobový jazyk, ale ten je zároveň istým spôsobom zázračne univerzálny. Bach proste nejako dokázal syntetizovať potrebu hudobníka sa vyjadriť, potrebu priestoru, kde by mohol byť kreatívny a zároveň mu pomáha rozvíjať svoje schopnosti. Lebo on v tých violončelových suitách od prvej po poslednú priebežne zvyšuje technické i hudobné nároky. Vytvoril jedno perfektné ihrisko, ktoré síce má mantinely, ale inak je na ňom toľko priestoru, že sa ani nedá zaplniť...
Áno, mnohé interpretácie stále dokážu zaujať svojím vlastným jedinečným spôsobom a niektoré ani nie je možné porovnávať.
Presne tak. Je to až nepochopiteľné. Ja som tie suity hrával 10 –12 rokov predtým než som ich nahral, keď som mal 29 –30 rokov. Ale ani sčasti som vtedy nechápal to, čo sa mi teraz po uplynutí dvoch dekád odkrýva: aká je v jeho hudbe sloboda aj napriek tomu, že je v nej veľa obmedzení. Ale tie limitácie, keď ich človek prijme, nebránia slobodnému vyjadreniu. Čiže, je zložité povedať, či Bachove suity niekto prekonal... ťažko sa mi to vyslovuje, ale asi ani nie.
Ďakujem za rozhovor!
RADO TIHLÁRIK
Foto Rudolf Baranovič
